Starostlivosť o núdzneho človeka je posvätná vec

Zimný semester sa už pred pár týždňami začal. Spomeniete si ešte na letnú dovolenku alebo to už bolo dávno? Stihnete si vôbec cez prázdniny oddýchnuť?
Leto, prázdniny patria – a musia patriť - času odpočinku, načerpaniu ďalších síl a pozitívnych emócií do ďalších mesiacov roka – a toto platí úplne pre každého, bez rozdielu profesie a veku!

Dovolenka by tiež mala byť dostatočne dlhá – je častým nešvárom poslednej doby, že ľudia sú na dovolenke len pár dní – dostatočná dovolenka by nemala byť kratšia než 10 – 14 dní, ideálne ešte viac...

Tento rok sme boli s manželkou, vlastne ako každý rok, v malebnom mestečku Rovinj na chorvátskej Istrii - je to krásne miesto, s nádherným lesoparkom, plážami, morom... Chodíme tam naozaj veľmi radi,  je to pre nás skutočne oddychové Tuskulum, kde si máme čas prečítať všetky knihy, na ktoré počas roka nebol čas, užijeme si tam vrchovatú mieru relaxu, slniečka, mora...

Počas tohtoročného leta som však cestoval aj pracovne - bol som týždeň v Afrike, konkrétne neďaleko kenskej Mombasy, kde naša fakulta už dlhé roky pôsobí: je to už viac ako štvrťstoročie, ako sme sa začali angažovať v pomoci krajinám Afriky a Indočíny.

Z pôvodných viacerých pracovísk nám dnes, z objektívnych i zo subjektívnych dôvodov, zostalo iba toto, v Kwale. Dve naše pracovníčky, doktorky Zuzana Kráľová a Denisa Jakubcová tam tento rok niekoľko mesiacov pracovali na aktuálnom projekte pomoci v zdravotníckej a edukačnej oblasti a ja som ich tam letel jednak navštíviť, ale aj podpísať zmluvu o pokračovaní spolupráce na ďalšie tri roky s regionálnym ministrom zdravotníctva Kwale County, doktorom Francisom Gwama Mwatsahom

 Považujem túto časť našej aktivity - odbornú pomoc v Afrike - za veľmi významnú dimenziu pre našu fakultu – ako pre jej akademických pracovníkov, tak i pre našich študentov, a to nielen z hľadiska odborného, ale takisto hodnotového.

Koľko študentov má tento školský rok Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, na čele ktorej stojíte? Prečo si podľa vášho názoru študenti vyberajú práve vzdelanie na tejto fakulte?
Naša fakulta má v súčasnosti 957 študentov denného štúdia, externých študentov a študentov vo vedeckej príprave, doktorandov (PhD.); plus 165 študentov MPH - špecializačného postgraduálneho štúdia.

Veľmi ma mrzí, že každoročne odchádzajú zo Slovenska študovať do zahraničia, najmä do Českej republiky, tisíce maturantov, a pritom napríklad práve naša fakulta im môže ponúknuť naozaj kvalitné vysokoškolské štúdium v zdravotníckych odboroch a sociálnej práci.

Na našej fakulte sa študujú odbory ošetrovateľstvo (v súčasnosti chýba na Slovensku niekoľko tisíc sestier!), verejné zdravotníctvo a laboratórne vyšetrovacie metódy v zdravotníctve. Ďalej je to sociálna práca, ktorá je z hľadiska vývoja našej spoločnosti (starnúca populácia, zdravotný stav obyvateľstva, problémy dnešnej rodiny atď.) ďalším vysoko perspektívnym odborom.

Prakticky všetci naši absolventi po promócii našli a majú svoju prácu, je o nich a ich profesie v našej spoločnosti veľký záujem a potreba. Všetky tieto štyri odbory patria medzi tzv. pomáhajúce profesie, ich cieľom je teda pomáhať druhým ľuďom, a to pri súčasnej vysokej odbornosti, ktorú naši študenti počas štúdia na našej fakulte získavajú.

Domnievam sa, že toto je veľmi silné oslovenie a výzva pre tých mladých, ktorí majú záujem o skutočne zmysluplnú a zároveň odbornú profesiu. Naša fakulta je moderná škola, otvorená pre nové výzvy, a pritom s úctou k tradičným kresťanským hodnotám – nadväzujeme na tradíciu pôvodnej Trnavskej univerzity, založenej kardinálom Petrom Pázmaňom v roku 1635 (najstaršia plnohodnotná univerzita na území Slovenska i v celom Uhorsku) a na jej lekársku fakultu, založenú v roku 1770.

A čo viedlo vás pred rokmi k štúdiu medicíny a k vašej špecializácii? 
Počas štúdia na ostravskom gymnáziu som mal veľa záľub – chodil som vtedy aj na výtvarnú školu a zvažoval som štúdium architektúry či dejín umenia, pokračoval som v hre na klavíri, tiež som rád písal a čítal – uvažoval som preto i o ďalšom štúdiu smerom k filozofii, histórii, literatúre či môjmu milovanému divadlu...

No v maturitnom ročníku som bol „osvietený“ – oslovila a začala ma priťahovať výzva venovať sa profesii, ktorá je orientovaná na pomoc druhým ľuďom, čiže na činnosť, ktorá má najvyšší zmysel. Rozhodol som sa tak pre štúdium medicíny, a akokoľvek som bol na gymnáziu premiant a mal vynikajúci prospech, dostať sa na fakultu nebolo pre mňa vôbec jednoduché – v období totality sme boli totiž „politicky nežiaduca“ rodina.

Napokon som sa však na medicínu dostal, i keď až po ktoviekoľkom odvolaní. Zvolil som si už od začiatku štúdium pediatrie – vtedy som si myslel, že je to „optimistický“ odbor. Samozrejme, že pediatria je aj taká – keď vyliečite a pomôžete vrátiť zdravie malému dieťaťu, tak to dieťa má potom pred sebou celý svoj ďalší život.

Počas svojej odbornej praxe a vo funkcii prednostu ostravskej detskej kliniky - jej súčasťou bolo i veľké oddelenie pre detskú leukémiu a nádorové ochorenia - som, pravdaže, zistil, že pediatria nie je iba optimistická. No rozhodnutie dať sa na medicínu, a konkrétne na pediatriu, som nikdy v živote neľutoval a nikdy by som ani nemenil.

V súčasnosti ste prednostom Detskej kliniky Fakultnej nemocnice v Trnave. Ktoré choroby najviac trápia dnešné deti?
Naše deti trápia jednak akútne ochorenia, ktoré sú väčšinou sezónne viazané – v lete sú to najmä choroby tráviaceho traktu (hnačky a pod.), v chladnejších obdobiach roka sú to zase choroby dýchacieho traktu (počnúc nádchou cez zápaly stredoušia, angíny po zápaly priedušiek či zápaly pľúc), samozrejme, dnes tiež vidíme ustavične sa zvyšujúci počet alergických ochorení u detí.

K tomu všetkému prichádzajú do nemocnice deti s chronickými ochoreniami - a to buď na vyšetrenie, či na stabilizáciu ich zdravotného stavu pri zhoršení, relapse týchto chorôb. Tretina dospelých s chronickým ochorením (cukrovka, reuma, choroby tráviaceho ústrojenstva atď.) ochorie na túto svoju chorobu v detstve.

Dnešné deti majú pocit, že „všetko sa dá vygoogliť“, a preto sa netreba veci učiť a zapamätať si ich - to je však hrubý omyl: musíme si vytvoriť základnú „kostru“ a štruktúru vedomostí, aby sme mohli kompetentne o veciach premýšľať.

Smutnou skutočnosťou je, že počas mojej profesionálnej dráhy pribudlo chronicky chorých detí, často je to v súvislosti s ich nezdravým životným štýlom. V nemocnici sa snažíme, aby deti boli hospitalizované čo najkratší čas a aby s nimi mohli byť aj ich rodičia, väčšinou matky. Súčasťou nášho prístupu je i snaha docieliť čo najpríjemnejšie nemocničné prostredie, napriek tomu, že ho nikto ako pacient nemá rád.

V súčasnosti sa veľmi veľa hovorí o pestovaní zdravých stravovacích návykov už od útleho veku. Aké sú vaše skúsenosti z reality a čo by bolo podľa vás riešením, aby sa aktuálny stav zlepšil?
Žiaľ, dnes vidíme čoraz výraznejší nárast frekvencie chorôb, spojených so spôsobom nášho života (tzv. life-style diseases). Súvisí to so zmenami nášho stravovania, pohybovej aktivity, s nárastom stresorov v našom živote. Sú to tzv. civilizačné ochorenia, ku ktorým patria hlavne choroby kardiovaskulárneho a cerebrovaskulárneho systému (vysoký krvný tlak, ischemická choroba srdca, ateroskleróza, mozgová mŕtvica), cukrovku 2. typu, celý rad onkologických chorôb, poruchy pohybového aparátu, psychiatrické ochorenia a ďalšie.

Za „matku“ množstva z nich možno označiť obezitu. V posledných desaťročiach došlo v rozvinutých krajinách celosvetovo, teda i u nás, k výraznému nárastu počtu obéznych jednotlivcov, dokonca sa hovorí o „epidémii“ obezity. Obezita sa dnes u nás vyskytuje u 7 percent detskej populácie a výskyt nadváhy u ďalších 7 percent! V absolútnych číslach to predstavuje tisíce mladých ľudí!

Pritom si treba uvedomiť, že obezita je preventabilná, teda že jej možno predísť a spolu s tým sa dá predchádzať i vzniku vyššie uvedených civilizačných chorôb, ktoré navyše predstavujú významný podiel na finančných nákladoch zdravotníctva. Základom je adekvátna pohybová aktivita, ktorá nám chýba: denne by mal zdravý dospelý človek prejsť asi 10-tisíc krokov stredne rýchlym tempom chôdze (alebo adekvátne tomuto výkonu bicyklovať či plávať).

Ďalej si treba určiť potrebné množstvo celkového denného energetického príjmu (závisí od veku, pohlavia, našich aktivít a pod.). Racionálne zloženú stravu si rozložiť do 5 denných dávok (raňajky, desiata, obed, olovrant, večera). Toto nie sú žiadne „čary“ ani vysoká „veda“, vychádza to z antropologicky ukotvených potrieb a nastavenia človeka ako biologického druhu.

Moje skúsenosti z poradne pre obézne deti na našej trnavskej klinike sú skľučujúce – deti sa hýbu minimálne, od malička nezískavajú v rámci svojich rodín správne stravovacie návyky (najčastejšie je to vynechávanie raňajok, potom odmietanie obeda v školskej jedálni – tak sa vynechajú dve denné dávky stravy, a to neznamená „bonus“ k schudnutiu, práve naopak - náš organizmus si v tom čase ukladá zásoby! Deti tiež často pijú sladené nápoje, rodičia ich nenaučia jesť zeleninu, ktorú potom odmietajú). Opakovane vidím, že je to „vina“ predovšetkým rodiny, že sa u detí vypestujú škodlivé stravovacie zvyky do ich celého ďalšieho života.

Keď rodič vidí svoje dieťa trpieť, trpí s ním; ako je to u lekára? Možno sa úplne odosobniť?
Žiadny človek sa nikdy nesmie natoľko „odosobniť“, aby prestal vnímať bolesť či utrpenie kohokoľvek druhého! V prípade profesionála, zdravotníka, to platí rovnako. Na druhej strane však uňho musí byť prítomná istá miera odstupu, ktorý je nutný na lekárovo racionálne rozhodovanie a vyhodnocovanie konkrétnej situácie u chorého – emócie sú pritom, ako dobre vieme - „zlým radcom“.

Často je veľmi náročné vybalansovať súčasne tieto dva prístupy. Povedal by som, že je to dané jednak osobnostnými charakteristikami zdravotníka, jeho doterajšou praxou (vrátane vplyvu jeho vzorov, učiteľov – primára, vrchnej sestry a pod.) i konkrétnou situáciou. Je to fenomén, o ktorom, myslím si, nikdy zdravotník nemôže povedať, že to raz a navždy „zvládol“ a „vie to“ - prebieha to vždy, u každého konkrétneho pacienta, „od začiatku“.

Medzi oblasti vášho vedeckého a odborného záujmu patrí sociálna pediatria. Čo si pod týmto pojmom možno na Slovensku predstaviť?
Pediatria (z gréckeho slova paidos - dieťa) je základný medicínsky odbor, zaoberajúci sa dieťaťom v zdraví, v chorobe; dieťaťom ohrozeným a dieťaťom so špeciálnymi potrebami - hendikepovaným. Z tohto je zrejmé, že pediatria je vo svojom základe VŽDY tiež sociálna, nemôže nemať na zreteli sociálny kontext, v ktorom dieťa žije, vyrastá.

Začneme rodinou, ktorá je nevyhnutným a prirodzeným prostredím na zdravý vývin dieťaťa a ktorá mu má vytvoriť DOMOV – je to miesto emočného zázemia a istoty; miesto jeho socializácie, výchovy a vzdelania. Rodina dnes zažíva veľké otrasy; súčasné rodiny sa oveľa „ľahšie“ ako v minulosti rozpadávajú, rodičia sa venujú zarábaniu peňazí a na deti nemajú čas; tie ho potom trávia v rôznych partách, skúšajú návykové látky najrôznejšieho charakteru.

Ani nástup informačných technológií zatiaľ neprináša len pozitíva, ako sa to niekedy prezentuje: je veľký rozdiel z neurofyziologického hľadiska, či píšeme rukou, alebo ťukáme rovnaký text do klávesnice počítača alebo mobilu. Dnešné deti majú pocit, že „všetko sa dá vygoogliť“, a preto sa netreba veci učiť a zapamätať si ich - to je však hrubý omyl: musíme si vytvoriť základnú „kostru“ a štruktúru vedomostí, aby sme mohli kompetentne o veciach premýšľať.

Pokles tzv. kritického myslenia, ktorý s tým súvisí, môže byť v blízkej budúcnosti priam bezpečnostným rizikom štátu - ľudia uveria kadejakej fáme, hoaxu, nebudú schopní o verejných veciach rozmýšľať a vytvoriť si na ne sami svoj názor. Navyše k tomu pristupuje u nás na Slovensku stále aktuálna otázka menšín, najmä Rómov - pre sociálnu pediatriu je to stále veľká „výzva“.

Pápež František od začiatku svojho pontifikátu upozorňuje na to, že neslobodno zabúdať na ľudí z periférií. Čo však hovorí história? Ako spoločnosť pristupovala k chorým a trpiacim v priebehu dejín? Je to dnes lepšie, horšie? Čo sa najvýraznejšie zmenilo?
V dejinách ľudstva existuje jeden zásadný a kľúčový moment, a tým je vznik a šírenie kresťanstva: dovtedy bol biedny, núdzny, chorý človek terčom opovrhnutia, odmietnutia, hanby. S kresťanstvom sa však všetko úplne zmenilo - i ten posledný žobrák vo vtedajšej Rímskej ríši dostal svoju nekonečnú dignitu, dôstojnosť pred Bohom – a to úplne rovnakú ako napríklad na vrchole spoločnosti stojaci cisár Augustus.

To je kopernikovský obrat v dejinách v prijímaní takéhoto úbohého človeka! Odvtedy k nám v osobe trpiaceho prichádza sám trpiaci Kristus a starostlivosť o takéhoto človeka, trebárs aj z úplnej „spodiny spoločnosti“, sa, naopak, stáva posvätnou.

V tomto kontexte chápeme aj pojmy dodnes používané a to, že pomáhajúce profesie (zdravotníci, sociálni pracovníci atď.) sú k týmto ľuďom povolaní či poslaní - vtedy sa to chápalo ako byť „povolaný“ Bohom na službu druhým či byť „poslom“ (grécky sa povie posol ángelos - čiže „anjel“) Boha v starostlivosti o druhých.

Tento aspekt sa, žiaľ, s postupom sekularizácie v moderných časoch, teda od začiatku 19. storočia, významne oslabil - dnes chceme od pomáhajúcich profesií, aby to boli najmä „experti“, s akcentom na „efektivitu“ - to znamená ekonomickú rentabilitu a čo najnižšie náklady - ich práce. V starostlivosti o druhých sa takmer stratil kľúčový, spirituálny akcent a zvyšky tejto spirituality sa transformovane nahrádzajú napríklad takzvanými etickými kódexmi zdravotníkov a podobne.

Pochádzate z Českej republiky, manželku máte Slovenku, žijete v Trnave; čo sa vám páči na „malom Ríme“? V Trnave je množstvo kostolov; ktoré na vás dýchli neopakovateľnou atmosférou? A ktorý chrám navštevujete pravidelne?
Trnavu som prvý raz navštívil v polovici 90. rokov minulého storočia ako prodekan pre zahraničné styky Zdravotnej sociálnej fakulty Ostravskej univerzity. Mali sme už v tom čase - a dodnes máme - veľmi úzke a bohaté kontakty medzi trnavskou a ostravskou fakultou.

A Trnava na mňa silno zapôsobila – pre mňa, milovníka histórie, pamiatok, a človeka spirituálne ukotveného, to bol skutočne veľký zážitok - mať možnosť navštíviť celý rad kostolov „malého Ríma“ a zúčastniť sa v nich na bohoslužbách. Je to naozaj jedinečné nahromadenie a súbor chrámov a sakrálnej architektúry na Slovensku vôbec!

V dejinách ľudstva existuje jeden zásadný a kľúčový moment, a tým je vznik a šírenie kresťanstva: dovtedy bol biedny, núdzny, chorý človek terčom opovrhnutia, odmietnutia, hanby. S kresťanstvom sa však všetko úplne zmenilo - i ten posledný žobrák vo vtedajšej Rímskej ríši dostal svoju nekonečnú dignitu, dôstojnosť pred Bohom – a to úplne rovnakú ako napríklad na vrchole spoločnosti stojaci cisár Augustus.

Možno si to často ani sami obyvatelia Trnavy neuvedomujú, akým bohatstvom a krásou sú každý deň obklopení! Mojím - z hľadiska umeleckého - asi najobľúbenejším trnavským chrámom je „univerzitný kostol“ - Katedrála sv. Jána Krstiteľa. Je to úžasná architektúra vrcholného manierizmu a raného baroka!

Na nedeľnú svätú omšu však s manželkou najčastejšie chodíme do Kostola Najsvätejšej Trojice, ktorý je známy ako jezuitský kostol. Tiež som rád, že sa v súčasnosti rekonštruuje centrum mesta, obnovuje sa tak postupne v minulosti slávne „trnavské korzo“. Ale – nie je to iba Trnava, moja manželka Miriam pochádza z Topoľčian, a tam takisto naozaj veľmi radi navštevujeme nedeľné bohoslužby v Kostole Nanebovzatia Panny Márie.

Veda a viera teda idú vo vašom živote ruka v ruke? 
Veda a viera sú dve dimenzie poznávania sveta a života, ktoré si navzájom nekonkurujú, neprotirečia, ale, naopak, sa dopĺňajú. Obidve, a dodal by som k tomu ešte tretiu dimenziu, a tou je umenie, umelecké stvárnenie a „uchopovanie“ sveta, sú základnými kameňmi našej európskej kultúry, civilizácie.

Môžem tu pripomenúť celý rad významných vedcov či umelcov, ktorí sa netajili svojou hlbokou spiritualitou. Práve táto spiritualita ich dopĺňala do potrebnej osobnostnej a ľudskej celistvosti. Za všetkých by som chcel spomenúť napríklad Pierra Teilharda de Chardina, Blaisa Pascala, Alberta Schweitzera; a zo žijúcich českých vedcov napríklad astrofyzika Jiřího Grygara.

Počuli sme, že ste čitateľom aj Katolíckych novín. Ktoré rubriky a ktorých autorov si vždy prečítate? Ktoré články vás v poslednom čase oslovili?
KN čítam vždy úplne celé, a - budete sa smiať - od posledných strán. Neviem prečo, ale je to taký môj zvyk, už od detstva, čítať vždy nové číslo časopisu od konca. Veľmi rád čítam rozhovory so zaujímavými ľuďmi, to človeka vždy obohatí; ďalej sú to články z histórie či umelecky zamerané, a takisto články s normatívnym, etickým zameraním, pretože sa okrem iného profesionálne zaoberám aj etickými otázkami (nielen) zdravotníctva.

Vraj zbierate kuchárske knihy; koľko ich máte a ktoré recepty sú vaše najobľúbenejšie?
Áno, zbieram, ale som len taký teoretik varenia. (Úsmev.) Neberiem kuchárske umenie ako niečo izolované, čo sa týka iba žalúdka, ale vždy ma táto oblasť zaujímala v súvislosti s históriou ľudstva alebo tiež geograficky – myslím si, že to patrí do širšieho kontextu poznania daného štátu, kraja, oblasti – teda nielen príroda, história, umelecké pamiatky, významní rodáci, ale aj to, čo sa tam je a prečo.

Aj keď ako lekár viem, že asi najlepším príkladom racionálnej, „zdravej“ kuchyne je bez debaty grécka kuchyňa, mám rád tú „našu“ - kuchyňu bývalého Rakúsko-Uhorska, ktorá zahŕňa množstvo rozličných i historických kuchýň – slovenskú, maďarskú, poľskú, českú, nemeckú, taliansku, balkánsku, židovskú, orientálnu...

Čo stálo za vaším rozhodnutím stať sa členom Rádu maltézskych rytierov? Prestíž? Charitatívny rozmer? Historické pozadie rádu? 
Maltézsky rád, respektíve správne Suverénny vojenský hospitálny rád sv. Jána v Jeruzaleme, na Rodose a na Malte, rytiersko-monastický cirkevný rád podriadený priamo Svätej stolici, je v súčasnosti asi vôbec najdlhšie kontinuálne existujúca organizácia v Európe - počiatky jeho aktivity spadajú až do polovice 11. storočia v Jeruzaleme, oficiálne bol potom založený bulou pápeža Paschala II. dňa 15. februára 1113 a pôsobí – neprerušene - dodnes v mnohých krajinách sveta.

Od čias svojho založenia má za svoje ústredné heslo, alebo ak chcete - ako svoju „misiu“ - poslanie Tuitio fidei et obsequium pauperum – je to teda ochrana, obrana kresťanskej viery a pomoc núdznym.

Členom rádu sa nemožno „stať“ alebo sa do rádu „prihlásiť“ – najprv rád musí osloviť a vyzvať človeka, potom človek musí mať odporúčanie cirkevnej autority (u mňa to bol František Václav Lobkowicz, ostravsko-opavský biskup), ďalej sa človek pripravuje na svoje eventuálne členstvo a následne prechádza pomerne náročným a dlhým schvaľovacím procesom v rímskom centre rádu, kde posledné rozhodnutie je na veľmajstrovi rádu (rád sa riadi kánonickým právom).

Pretože má rád suverenitu samostatného štátu, nemôže vo svojich charitatívnych a humanitárnych aktivitách pôsobiť priamo na území iných štátov. Preto sa zakladajú v jednotlivých krajinách, kde rád pôsobí, takzvané Maltézske pomoci - organizácie, ktoré podľa legislatívy daného štátu potom môžu na jeho území vyvíjať tieto prospešné aktivity.

Ja som sa ako magistrálny rytier zapojil do činnosti českej Maltézskej pomoci, ktorá bola zriadená rádom v rámci jeho Českého veľkopriorstva (mimochodom, je to najdlhší v súčasnosti existujúci útvar rádu), bol som dokonca istý čas členom jej správnej rady. Maltézska pomoc – a to nielen v Českej republike, ale napríklad aj tu na Slovensku sa zapája do celého radu potrebných zdravotníckych, školských a charitatívnych aktivít.

Svoju aktivitu rytiera rádu vnímam ako rozšírenie, doplnenie či pokračovanie všetkého toho, čo vo svojich profánnych profesiách lekára a pedagóga vykonávam.

Študenti Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity dostávajú zaujímavé prospechové štipendiá...
Študentom dávame jednorazovo motivačné štipendium priemerne vo výške 500 eur, obvykle ho dostávajú v novembri. Je poskytované študentom dennej formy s najlepším prospechom.

Potom sú tu ešte odborové štipendiá, určené na konkrétne študijné odbory, a ošetrovateľstvo je jedným z odborov, v ktorom sa štipendium poskytuje. Odborové štipendium má slúžiť k väčšej motivácii študentov študovať práve tieto odbory, v ktorých chýbajú pracovné sily, a toto je jeden z nástrojov, ako motivovať študentov rozhodnúť sa pre dané štúdium. Odborové štipendium, tiež je jednorazové, je určené pre tých najlepších študentov v danom odbore. Jeho výška je v priemere 1 000 eur.