Súčasné výtvarné umenie je experimentujúce

Keď ste pred polovicou 70. rokov 20. storočia vstupovali do výtvarného života, v spoločenskom i vo výtvarnom živote už bolo za najhorším, čo doniesli päťdesiate roky. Bolo to v situácii, keď ešte doznievali dozvuky prechodného závanu slobody Pražskej jari. Ako ste vnímali túto fázu svojich mladých rokov?
LČ: Bola to skúsenosť, ktorá ma výrazne formovala. Po eufórii jari 1968, ktorú som zažil vo veku maturanta, prišiel šokujúci august.

Nastúpil som do prvého ročníka Vysokej školy výtvarných umení; spolužiakov ani mňa už nikto nemohol presvedčiť o zmysluplnosti komunistického režimu, kompromisoch s jeho požiadavkami na umeleckú tvorbu a svetonázorovú orientáciu.

V prvom ročníku nás ešte učil filozofiu filozof Milan Šimečka, v ďalších to už boli marxistické predmety. Zo školy museli odísť významní umelci (Václav Cigler, Vincent Hložník, Alexander Trizuljak).

Formovali sme sa navzájom v dialógu s kolegami, dnes známymi výtvarníkmi (Daniel Fischer, Igor Minárik, Rudolf Sikora, Dezider Tóth, Milan Bočkay, Miloš Laky, Otis Laubert a iní).

Smerovali sme k autentickej tvorbe a názorom, ktoré zodpovedali prežívaniu a reflexii sveta druhej polovice 20. storočia, bez ohľadu na spoločenskú pretvárku, ktorá nás obklopovala.

Boli sme alternatívou k biednej oficiálnosti normalizačného „umenia“, ale považovali sme sa aj so staršími kolegami (Rudolf Fila, Jozef Jankovič) za autentickú umeleckú scénu.

Moja náboženská skúsenosť bola rovnako zásadná. Podporovala líniu prežívania autentického kresťanstva. Veľký vplyv na moju formáciu mali duchovné cvičenia Jozefa Porubčana SJ, stretnutia s jezuitmi Valérom Zavarským, Igorom Vajdom, aj so saleziánom Antonom Srholcom a s lekárom Silvestrom Krčmérym.

Na prahu slobody na rozhraní 80. a 90. rokov sa spontánne vrátila do registra maliarskych žánrov náboženská tematika. Pravda, sú autori, ktorých tvorba prebieha v kontinuite, nezávisle od vonkajších okolností. V akom vzťahu k tejto kontinuite je vaša tvorba?
LČ: Všetci, pre ktorých bola ich tvorba a viera životnou skúsenosťou, žili slobodu aj napriek nepriazni režimu. Svojimi postojmi pripravovali jej spoločenské presadenie. Súhlasím preto skôr s kontinuitou.

Totalita deformovala a triedila ľudí na konformných a zásadových. Oslobodenie spôsobilo, že namiesto polarity „dobra“ a „zla“ sa začala prejavovať škála nuansovaných postojov, odchýlok, ale aj deformácií.

Pocit slobody priniesol riziko relativizácie hodnotovej orientácie. V oblasti umeleckej tvorby v prostredí Cirkvi ako zadávateľa sa to prejavilo v architektúre aj vo výtvarnom stvárnení sakrálnych motívov.

Spoločenská požiadavka budovania chrámov zastihla objednávateľov aj architektov a umelcov kultúrne nepripravených.

Na jednej strane sa realizovalo veľa „pomníkov“ osobného architektonického štýlu bez ohľadu na náboženský koncept chrámu, jeho funkciu a výraz. Na druhej strane výtvarné riešenie interiérov kolísalo medzi prácami úprimných amatérov a predimenzovanými teatrálnymi kompozíciami, ktoré odvádzajú pozornosť od diania na oltári.

Je málo kvalitných diel, ktoré zvládli vzťah funkcie a výrazu. Ježiš vyslovil jednu zo svojich revolučných a pre kresťanstvo podstatných myšlienok nie v rozhovore so znalcami Písma ani s učeníkmi, ale v spoločensky neštandardnom rozhovore s cudzinkou pochybnej povesti pri studni:

„Praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a v pravde“ (Jn 4, 23). To je základné východisko pre sakrálne umenie. Má orientovať našu osobnosť v jej úplnosti (racionálne i citovo) na hlboký vnútorný zážitok podstatného, čo zakladá naše bytie – na duchovné stretnutie s Otcom.

To môže byť kódované prostredníctvom motívu (zobrazenie Ježiša, Márie,...), námetu (biblickej udalosti,...), výrazových prostriedkov (farby, tvaru, kompozície) alebo spôsobu, akým je zážitok divákovi sprístupnený.

Môže to byť stretnutie s pohľadom Ježiša na obraze alebo zážitok farby a tvaru, ktorý nás osloví a orientuje nás k Bohu.

Sakrálnym nemusí byť len umenie liturgické, ktoré slúži konkrétnej funkcii v posvätnej liturgii. Nestačí ani náboženský námet, ak v ňom absentuje sakrálny výraz a nemá adekvátne zvládnuté vyjadrovacie prostriedky - jestvuje aj náboženský gýč a brak. A sakrálny výraz diela nás môže - niekedy veľmi efektívne - zasiahnuť i v profánnom priestore.

K čomu ste inklinovali väčšmi – k maľovaniu či písaniu? Dodnes úspešne robíte oboje. 
LČ: Výtvarné umenie je mojím povolaním. Je to činnosť, ktorú bytostne musím robiť. Je to môj vlastný výskum reflexie sveta a zároveň to, čo chcem predkladať iným ľuďom ako výzvu.

Píšem, keď koncipujem pedagogické programy, tvorím učebnice, recenzie. Je pravda, že na škole vediem okrem doktorandského štúdia teoretické predmety (didaktiku, metodiku, vzťahy náboženstiev a umenia), ale teoretické myslenie vnímam skôr ako obohacujúci koníček - ale robím to rád.

Ako by ste charakterizovali svoj výtvarný prejav? Alebo na vyjadrenie šírky tvorivých záujmov a prejavov už dnes nestačí konvenčná terminológia?
LČ: Výtvarné umenie v súčasnosti nie je len maliarstvo, sochárstvo, grafika alebo fotografia. Je to mediálne otvorená oblasť experimentovania s vyjadrovaním skutočnosti, s vytváraním „obrazu sveta“ v tom najrozmanitejšom zmysle.

Súčasné výtvarné umenie je v prevažnej miere experimentujúce. S námetmi, technikami, médiami, so spôsobmi prezentácie. Moja tvorba má východisko v tom, čo chcem vyjadriť; čo chcem svojím dielom „povedať“ divákovi.

Z tohto hľadiska hľadám formu, techniku - spôsob, ako to urobím. A dôležité je tiež vymyslieť situáciu, ako sa divák s týmto dielom stretne, ako ho môže čo najefektívnejšie osloviť. Preto používam a kombinujem rôzne médiá a techniky (maľbu, video, objekt, inštaláciu). V terminológii výtvarného umenia: som intermediálny výtvarník.

Boli ste osobne pri historických okamihoch; keď sa „lámal chlieb“, keď ste sa spolu s ďalšími osobnosťami otvorene angažovali a prejavovali svoj hlas proti totalite. Ako si spomínate na tieto situácie?
LČ: Vnímam ako Boží dar, že som mal možnosť zažiť prelomové udalosti, ako bol Druhý vatikánsky koncil a otvorenie sa katolíckeho kresťanstva aktuálnym otázkam sveta a kultúry. Bola to nádej vývoja jari v roku 1968.

A bol to rok 1989, ktorý som sledoval v centre diania - bol som účastný založenia hnutia Verejnosť proti násiliu a reštrukturalizácie Vysokej školy výtvarných umení. A niečím, o čom som predtým mohol len snívať, bolo otvorenie hraníc, nielen v zmysle geografickom.

Spomínal som kňazov a generačných spolupútnikov, ktorí mali vplyv na vývoj môjho myslenia. Už v sedemdesiatych rokoch som spolupracoval aj s Františkom Mikloškom, ktorý nám v priestoroch Slovenskej akadémie vied organizoval disidentské výstavy.

Viacerí priatelia sa spoločensky angažovali v revolučnom období (Rudolf Sikora, Ladislav Snopko, Martin Bútora...).

Daniela, ovplyvnil vás pri rozhodovaní sa o tom, čo budete študovať a čomu sa budete profesionálne venovať, aj váš otec? 
DČ: Určite. Prostredie, v ktorom som vyrastala - otec je výtvarník a mama knihovníčka, ma nasmerovalo tak, že som ani neuvažovala o inom štúdiu, ako boli dejiny umenia.

Momentálne sa venujem zaznamenávaniu rozhovorov s výtvarníkmi otcovej generácie, ktorí, podobne ako on, pôsobili počas minulého režimu na základných umeleckých školách a najmä v Bratislave ako pedagógovia ovplyvnili časť dnešnej strednej generácie tvorivých ľudí.

Myslím, že aj mňa toto vedenie k tvorivosti zo strany otca zásadne ovplyvnilo a stalo sa mojou devízou do života, za čo som vďačná.  

Ste galerijnou pedagogičkou v Kunsthalle Bratislava a kurátorkou súčasného výtvarného umenia. Prečo je dôležité sprostredkovať vizuálne umenie súčasnému človeku, aj laikovi, ktorý možno tvrdí, že ho umenie nezaujíma?
DČ: Vzdelávanie a výchova umením je o objavovaní spôsobov, ako umelecké dielo prepojiť s naším životom a nechať sa ním obohatiť. Niekedy máme tendenciu myslieť si, že umenie je to, čo sa páči mne.

To je iste rozhodujúce, pokiaľ ide o výber umeleckého diela do mojej obývačky. No ako v každom odbore, aj v umení platia určité kritériá. Má svoj vývin a je dôležité poznať niektoré jeho míľniky. Napríklad vynájdenie fotografie, vďaka ktorému pre umelcov už nebolo cieľom napodobňovať a mohli sa venovať novým problémom a experimentom.

Vnímanie umenia, najmä toho súčasného, si vyžaduje aj istú otvorenosť pochopiť, prečo autor tvorí, tak ako tvorí. Počas komunizmu sme stratili kontinuitu a kontakt s aktuálnymi podobami umenia, ktoré nemohlo byť vystavované v galériách ani prezentované v školách. To sa pomaly mení, aj keď je to beh na dlhé trate.

Tvorivosť totiž nie je vyhradená iba umelcom, je potrebná v každej oblasti života. Umenie vytvára hodnoty, o ktoré by sme sa nemali nechať pripraviť, keďže náš život dokážu obohatiť o schopnosť vytvárať originálne riešenia, vnímať problémy z viacerých strán a stávať sa vnímavejšími a otvorenejšími.

Voči iným aj voči sebe. Navyše, jeho poznanie nám pomáha zorientovať sa vo vizuálnymi podnetmi zahltenom svete – veď dnes za jeden deň vidíme viac obrazov ako človek v stredoveku za celý život.

Čo vás najviac zaujalo na tvorbe vášho otca? 
DČ: To je ťažká otázka... Sú to asi otcove rané maľby, s ktorými sa mi spájajú spomienky z detstva, ale aj maľby, ku ktorým sa ako k médiu vrátil nedávno (Schrödingerova mačka – mačkin Schrödinger, 2017).

A, samozrejme, zrkadlové objekty, pamätám si na špecifický genius loci vo vtedy ešte spustnutom kláštore v Marianke, kde ich v roku 1990 prvýkrát vystavoval.

No najsilnejšie na mňa zapôsobili otcove svetelné inštalácie maľované fosforom - interpretácia Goyovho Domu hluchého (Synagóga v Trnave, 1995) alebo Michelangelovho Posledného súdu (Elektráreň v Poprade, 1998).

V spojení so svetlom dielo získava aj spirituálny rozmer, čo je prvok prítomný naprieč celou otcovou tvorbou. Inštalácia je médium, ktoré dokáže diváka komplexne „vtiahnuť do deja“ aj ho konfrontovať s jeho osobným príbehom a skúsenosťou, dovoľuje mu stať sa akoby spoluautorom, ktorý dielo dopovedáva a vedie s ním dialóg. A najmä, zasahuje nás na hlbšej úrovni vnímania.

V Katolíckych novinách ste niekoľkokrát písali o tvorbe zosnulej výtvarníčky Barbory Kožíkovej-Lichej. Napísali ste o nej aj monografiu. Čím je a bude jej tvorba v dejinách slovenského umenia nezameniteľná?
DČ: S Barborkou som sa poznala, no aby som o nej mohla aj písať, musela som si k jej tvorbe nájsť „osobný kľúč“. Ten viedol najmä cez môj dlhodobý záujem o sakrálnu tému a reflexiu kresťanstva v súčasnom umení, napríklad v projekte Umenie Ducha u jezuitov v Piešťanoch.

Mala som za sebou skúsenosť s prípravou monografií Michala Kerna a Igora Kalného, ako aj s prístupom k ich pozostalostiam, čo je pre každého historika umenia veľká česť a záväzok.

Svedectvo Barborkinho života, ktorý sprevádzala choroba, je hlboko autentické: prepojenie každodenného života, tvorby a viery tak, ako to v pokore dokázala, je posolstvom aj pre nás - stála o Božiu blízkosť a v tvorbe nás necháva nahliadnuť do vzájomného dôverného dialógu.

Obaja pravidelne chodievate do kostola a pristupujete k sviatostiam. Ako ovplyvňuje nasmerovanie vášho životného kompasu ku Kristovi vašu každodennú prácu a tvorbu? 
LČ: Vzťah k Bohu sa nutne prejavuje v našich aktivitách – v tvorbe, v pedagogickej činnosti i v komunikácii s ľuďmi; aj napriek našej formálnej nedokonalosti.

DČ: Čoraz viac si uvedomujem, že viera je dar, ktorý ma presahuje a ktorý nie je izolovaný od každodenného prežívania môjho života ani práce. Naopak, stojí v centre, v hĺbke každej činnosti a učí ma vnímať osobného a konajúceho Boha všade a vo všetkom.