Súdili ho, pretože veril v Boha

Z akej rodiny Ján Eugen Kočiš pochádzal?
Jeho otec bol kolesárom a matka bola doma. Narodil sa 25. júna 1926 ako najmladšie z ôsmich detí v Pozdišovciach pri Michalovciach. Keď mal dva roky, celá rodina sa presťahovala do Vojčíc a jeho otec začal pracovať v cukrovare Trebišov.

Kedy sa v ňom zrodilo rozhodnutie pre kňazské povolanie?
Veľmi skoro. Rád spomínal milú udalosť, keď ho ako trojročného chlapca otcovsky poštípal na líce biskup. „Asi som musel byť taký biskupský typ už vtedy,“ hovoril s úsmevom. A že ľudia ho od mala volali popik (farárko)... (Úsmev).

Počas bohosloveckých štúdií zažil zatváranie seminárov a likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v apríli 1950. Ako prežíval tieto udalosti?
Z gréckokatolíckych seminaristov nikto neprešiel k pravoslávnym! Aj Ján Eugen Kočiš odišiel zo seminára 26. apríla 1950, dva dni pred takzvaným Prešovským soborom, ktorým bola likvidovaná Gréckokatolícka cirkev. Muselo to byť ťažké, ale stále vnímal Božiu prítomnosť.

Krátko nato dostal povolávací rozkaz do PTP. V čom bol pre režim nepohodlný?
Začiatkom septembra 1950 dostali všetci bývalí seminaristi povolávacie rozkazy do PTP. Bol tam až do 31. decembra 1953. Režimu bol nepohodlný, lebo neprijal pravoslávie, zostal verný pápežovi, Gréckokatolíckej cirkvi a svojmu svedomiu. Neskôr aj preto, že bol tajne vysvätený a tajne pôsobil.

Ako sa v tomto období pripravoval na kňazstvo? Aké boli jeho kontakty s tajnou Cirkvou?
Sám sa pripravoval a tajne robil skúšky. Zároveň sa aj biskup Pavel Peter Gojdič OSBM rozhodol, že tajne vysvätí niekoľkých bohoslovcov aj z nižšieho ročníka. A tak boli vybraní dvaja: Mikuláš Chanáth a Ján Eugen Kočiš. Nestihlo sa to však zrealizovať, lebo aj prešovský biskup Gojdič, aj pomocný biskup Vasiľ Hopko boli pod dohľadom štátnych zmocnencov a potom uväznení. Nakoniec sa dostali k rímskokatolíckemu biskupovi Róbertovi Pobožnému do Rožňavy. Vladyka Kočiš spomínal, že to bolo Božie riadenie, keď sa dopočul, že „vstupenkou do Rožňavy je Jožko Dubiak“. To bol gréckokatolícky kňaz, ktorý vybavil tento kontakt. Čo sa týka kontaktov s tajnou Cirkvou, tie prišli až po väzení v 60. rokoch v Česku, keď už bolo prezradené jeho kňazské svätenie.

Tajná vysviacka prebehla v Rožňave. Poznáme aj ďalšie detaily tejto slávnosti? Bol s ním svätený ešte niekto ďalší?
Uskutočnila sa 1. januára 1951, posledný deň prvej dovolenky z PTP, v nemocničnej kaplnke v Rožňave a okrem svätiteľa a svätenca bola prítomná rehoľná sestra, kaplán Pavol Kaľavský SJ a otec Chanáth, s ktorým nakoniec neboli svätení spolu, pretože on bol pre chorobu prepustený z PTP, a tak bol vysvätený rožňavským biskupom Róbertom Pobožným skôr. Na druhý deň ráno tajne udelil biskup Pobožný biskupskú vysviacku pátrovi Pavlovi Hnilicovi SJ. A tak mu neskôr páter Kaľavský úsmevne povedal: „Mal ši zostac do rana, bol by ši bul na biskupa šveceny...“ Primičnú svätú liturgiu slávil 2. januára ráno o štvrtej u známych v Trebišove. Po jej skončení si dal krajec koláča so šálkou teplej kávy a utekal na vlak späť do PTP.

Už v PTP tajne slávil svätú liturgiu každý deň, dokonca aj v hĺbke 506 metrov pod zemou v baniach v Karvinej.

Nemal obavy, že by sa pre svoje kňazstvo a tajnú pastoráciu mohol dostať do väzenia?
Musel ich mať, pretože totalitný štát to bral ako podvratnú činnosť. Už v PTP tajne slávil svätú liturgiu každý deň, dokonca aj v hĺbke 506 metrov pod zemou v baniach v Karvinej. Po skončení PTP sa zamestnal a tajne pôsobil na rôznych miestach medzi gréckokatolíkmi, pretože Gréckokatolícka cirkev bola stále zakázaná. Ľudia nevedeli ani jeho meno, ani odkiaľ je. Od 27. júla 1955 sa začal skrývať. Najprv nechcel, lebo vedel, že by to mohlo poškodiť tým, ktorí ho ukryjú. Nakoniec sa skrýval dva a pol roka – v sene, v kukuričnom poli či u dobrých ľudí.

Ako sa snažil povzbudzovať veriacich tajnej Cirkvi?
Najväčším povzbudením bolo to, že naša Cirkev v skutočnosti neprestala existovať, čoho potvrdením bola aj tajná kňazská služba otca Kočiša a iných kňazov. Ľudia sa presviedčali, že Cirkev ani pekelné brány nepremôžu. Jeden náš kňaz na tajné pôsobenie otca Kočiša spomína takto: „Gréckokatolícka cirkev bola zakázaná a my sme sa ako prví kresťania stretávali po domoch v malých skupinkách. Tieto tajné stretnutia s otcom Kočišom boli pre mňa súčasťou mojej cesty kňazského povolania.“ Alebo spoluväzeň spomína, ako im otec Kočiš priamo v bani nosil Eucharistiu. Spovedal, slávil sväté liturgie v jednej rodine do polnoci, v druhej po polnoci, krstil, sobášil, pripravoval deti na prijatie sviatostí...

Za čo ho po zadržaní vo februári 1958 súdili? Ako vnímal tento proces a ako prijal trest?
Chytili ho 7. februára 1958, keď v Dúbravke na Zemplíne tajne vyučoval náboženstvo. Bol sedemkrát súdený a nakoniec odsúdený za trestný čin združovania proti republike a marenia dozoru nad cirkvami na štyri roky. Vďaka amnestii bol prepustený po dvoch rokoch. Bol v niekoľkých väzeniach, hlavne v bani v Rtynĕ v Podkrkonoší neďaleko Trutnova. Paragrafy, na základe ktorých bol odsúdený, vnímal ako nespravodlivé a smiešne. O totalitných súdoch sa vyjadril: „Robili si, čo a ako im pasovalo. A treba zdôrazniť, že nás súdili skutočne preto, že veríme v Boha.“ V jednom rozsudku mal uvedené aj tieto slová: „Pochází sice z dĕlnické třídy, ale se dĕlnické třídĕ zpronevĕřil a byl ve vleku zrádných biskupů Gojdiče a Hopka.“

Čomu sa venoval po prepustení?
Keďže dostal aj päťročný zákaz pobytu v Košickom a Prešovskom kraji, zamestnal sa ako robotník v Plynostave Pardubice, kde pracoval do roku 1968. Odtiaľ vo voľných dňoch cestoval na východné Slovensko a tajne kňazsky slúžil gréckokatolíkom, ktorí boli ešte stále v ilegalite. Potom 3. decembra 1967 prijal po porade a na odporúčanie generálneho vikára umlčanej Cirkvi Ivana Ljavinca tajnú biskupskú vysviacku v Brne z rúk tajného biskupa Felixa Davídka. Bol prvý ním vysvätený biskup. Vo vatikánskej ročenke Annuario Pontificio má uvádzaný tento dátum svätenia. Hovoril však, že keby to raz malo byť prípadne zverejnené, bez podmienečného svätenia sub conditione by ani biskupskú službu neprijal.

Zažil som na vlastnom živote Božiu moc.
(Ján Eugen Kočiš)

Ako sa dostal k biskupovi Hopkovi a v čom mu pomáhal?
Tri mesiace v roku 1968 bol osobným tajomníkom biskupa Vasiľa Hopka v kláštore v Oseku pri Duchcove. Do tejto služby ho povolal gréckokatolícky križevacký biskup a zároveň rímskokatolícky arcibiskup metropolita v Belehrade Gabriel Bukatko. Prišiel do Československa aj preto, aby vzal biskupa Hopka do zahraničia zotaviť sa po väznení a internácii. Nakoniec sa to nezrealizovalo. Vladykovi Hopkovi otec Kočiš pomáhal s poštou, sprevádzal ho, kam bolo treba, bol spojkou medzi vladykom a Akčným výborom Gréckokatolíckej cirkvi, ktorý pracoval na povolení jej činnosti. Ale predovšetkým sa spolu modlili. „Bola to pre mňa vzácna skúsenosť a milosť, že som v tých mesiacoch mohol byť v blízkosti otca biskupa, ktorý bol verný aj v utrpení. Svojou vernosťou, postojom a konaním zohral veľmi dôležitú úlohu pri obnove našej cirkvi nielen vtedy, ale aj v nasledujúcich rokoch,“ hovoril vladyka Kočiš.

V roku 1968 bol pri obnovení Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Čím sa o túto obnovu pričinil?
Už samotnou službou vladykovi Hopkovi či komunikáciou s Akčným výborom. S otcom Ljavincom bol párkrát rokovať na predsedníctve vlády v Prahe. Ale aj tým, že pomáhal veriacim prežiť dobu zákazu Gréckokatolíckej cirkvi. Súdy opisovali jeho vinu aj tým, že sa na rôznych miestach stretával s generálnym vikárom Ljavincom a pod jeho vedením burcoval veriacich, bohoslovcov i kňazov, aby zostali gréckokatolíkmi, ba aj to, že kňazov nabádal, aby vrátili dekréty od pravoslávneho biskupa.

Až do nežnej revolúcie pôsobil potom ako farár vo viacerých gréckokatolíckych farnostiach. V tomto období už nemal problémy s režimom?
Po vzkriesení Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bol jedenásť mesiacov správcom farnosti Klenov neďaleko Prešova a potom 21 rokov ceremoniárom pri otcovi ordinárovi a neskôr biskupovi Jánovi Hirkovi v Prešove. Ani po opakovaných žiadostiach nedostal pre svoj zlý politický profil štátny súhlas na riaditeľa ordinariátu. Počas celých tých rokov chodil kňazsky slúžiť do mnohých farností. Od roku 1990 bol správcom farnosti Ďurďoš. Po zriadení biskupského vikariátu v Prahe sa v roku 1993 stal jeho riaditeľom a od marca 1996, po zriadení Apoštolského exarchátu pre gréckokatolíkov v Českej republike, ho prvý pražský apoštolský exarcha Ivan Ljavinec vymenoval za generálneho vikára (protosynkela).

Čo si s odstupom času myslel o svojom prenasledovaní?
Že to bolo Božie riadenie. Hovoril: „Ja som bol vždy nástrojom v Božích rukách a cítil som sa, ako keď na vodu položíte korkovú zátku – tá sa drží na hladine a dáva sa unášať vodou. Podobne aj ja. Kto som ja bez Boha? Boh so mnou konal svoje dielo, riadil môj život.“ Alebo aj tieto slová: „Keď som do toho išiel, lebo som cítil Božie povolanie, počítal som s tým, že to nebude med lízať. Ani som potom z toho neutekal. Keby som hľadal pohodlie, mohol by som sa z toho nejako vyvliecť, ale veril som v Božiu prítomnosť v každej situácii... Zažil som na vlastnom živote Božiu moc.“

Nakoniec prijal i oficiálne biskupské svätenie, ale až v pokročilejšom veku v roku 2004. Prekvapilo ho to?
Asi áno, veď mal už skoro 78 rokov! Pápež Ján Pavol II. vymenoval Jána Eugena Kočiša 24. apríla 2004 za titulárneho abrittského biskupa a za pomocného biskupa pre Apoštolský exarchát v Prahe. Následne 15. mája 2004 prijal v gréckokatolíckej Katedrále sv. Klementa v Prahe biskupské svätenie sub conditione. Dotiahlo sa to vďaka žiadosti, ktorú do Ríma zaslal druhý pražský exarcha vladyka Ladislav Hučko. Teda nežiadal o to otec Kočiš, ktorý si vravel: „Pán Boh o tom vie a mne sa krivda nedeje.“ Pápež Benedikt XVI. 7. októbra 2006 prijal jeho odstúpenie z dôvodu veku. Od roku 2010 býval vladyka Ján Eugen v Prešove na Gréckokatolíckom arcibiskupskom úrade a na konci roku 2012 bol zo zdravotných dôvodov prijatý do Domu sv. Kozmu a Damiána v Prešove, kde zomrel zaopatrený sviatosťami 4. decembra 2019.

Čomu sa venoval v posledných rokoch života?
S prešovským arcibiskupom metropolitom Jánom Babjakom SJ často, spočiatku pravidelne, chodieval na liturgické slávenia do farností, veľa sa modlil, hlavne časoslov (liturgiu hodín), svätý ruženec a korunku Božieho milosrdenstva. Do poslednej chvíle sa zaujímal o život Cirkvi, takmer do konca života denne slávil svätú liturgiu. Čítal knihy a katolícku tlač, prijímal návštevy, posielal a prijímal listy. Posledné roky sme spoločne pracovali na knihe rozhovorov s ním. A tak posledný polrok svojho života bol zaiste rád, že vyšla táto kniha s názvom V nádeji vzkriesenia. Som vďačný Bohu, že sme ju spolu zvládli a vďaka vladykovi Jánovi Babjakovi SJ vydali v správnom čase, keď sa z nej mohol ešte potešiť.

Ako ste otca biskupa Kočiša vnímali vy osobne?
Pri písaní knihy sa prehĺbilo naše priateľstvo. Zostáva pre mňa vzácnym príkladom viery a lásky k Bohu a Cirkvi, života verného Kristovho kňaza a biskupa. Bol pre mňa potvrdením toho, že aj v tých najťažších situáciách života sa dá uveriť, že Boh má moc osláviť akýkoľvek kríž a že iba s Kristom sa dá zvíťaziť nad smrťou.