Svet s knižkou je pre dieťa hneď krajší

Venovať sa čítaniu detí je zaujímavý nápad. Ako vôbec vznikol?

Rád robím veci, ktoré majú v sebe pre mňa vášeň, a nerobím len jednu vec, ale robím ich viacero naraz. Realita potom ukáže, ktorá z tých vecí sa viac a viac otvára, rozširuje, a zrazu ste v nej. Tento nápad bol jedným zo štyroch a váhy sa k nemu prevážili.

Bol som sociálny pracovník, túto prácu som chcel robiť po celý život. Až do momentu, keď som vyhorel. Asi dva roky predtým prišla za mnou dcéra a povedala: čítaj mi. Ale knihy, ktoré sme mali doma, neboli dobré.

Takže som sa najprv rozhodol nájsť dobré knižky, no keď som prišiel do knižnice, mal som si vybrať zo šesťtisíc kníh. Tie, čo som si náhodne zobral domov, boli nudné a otravné, preto som začal hľadať knihy, ktoré dostali Cenu Hansa Christiana Andersena.

Niektoré síce neboli pre moju dcéru, ale vtiahli ma svojou atmosférou. Detské knihy sú iné v tom, že autor dáva takú výpoveď o svete, v ktorej je obsiahnutá nádej. V detskej literatúre za posledné desaťročia zavládol výbuch kreativity.

Niektoré detské knihy sú skoro ako hračky či papierové tablety, niektoré sú úplne bez slov. Do detskej literatúry vstúpili aj témy, ktorým sa kedysi vyhýbala, ako smrť dieťaťa, zlyhanie dospelých či holokaust. Napriek ťaživosti týchto tém sú to knihy pravdivé a zároveň k dieťaťu láskavé.

Poradíte, ako správne vybrať kvalitnú detskú knihu?

(Smiech.) Tých kníh je tak veľa, že sa v nich nedá ľahko zorientovať. V skutočnosti odídete s knihou, ktorá vám padne do oka, lebo grafik sa posnažil, aby vás zaujala obálka. Ale či tá kniha vás a vaše dieťa poteší, je neisté.

Rodičia sa však môžu poradiť s niekým, kto sa dlhodobo venuje knihám a kto dokáže urobiť výber tých najlepších. Potom treba ísť do kníhkupectva so zoznamom odporúčaných kníh a vybrať si tú svoju.

Dá sa rodičov presvedčiť, že čítanie kníh je pre ich deti dobré?

Asi veľmi nemá zmysel presviedčať dospelých, že čítanie je pre ich deti dobré. No môžem povedať, prečo je podľa mňa také skvelé. Po prvé, verím dobrým knihám. Dokážu sa nás dotknúť a zmeniť nám život.

V detskej literatúre čítame príbehy detí, ktoré sú odvážne, riešia problematické situácie a veci ako spravodlivosť či mať odvahu zastať sa slabších a riskovať vlastné ublíženie. Mnoho detí v detskej literatúre sú siroty. Nie preto, aby sme ich ľutovali, ale preto, aby si mohli dovoliť robiť veci, ktoré by im rodičia nedovolili.

Krásny je napríklad príbeh dvoch sestier v knihe Piráti z Ledového moře, v ktorom unesú jednu zo sestier piráti a druhá ich kvôli nej prenasleduje. Šialený príbeh napísaný tak, že tomu všetkému uveríme.

Napriek strachom, beznádeji či zúfalstvu ním presvitá potreba chrániť slabších. Teda to, čo čítanie môže poskytnúť, je obrovský zážitok zo stretnutia s dôležitými vecami. A k tomu všetkému, keď si večer ľahnete do postele so svojím dieťaťom a začnete mu čítať, hneď máte jeden z najkrajších okamihov v živote.

Vzťah a čas, ktorý spolu strávia rodičia a deti, je dôležitý. Poradíte, ako si ho vytvoriť a naplniť čítaním?

Som opatrný hovoriť, čo by mali rodičia robiť a že by mali svojim deťom čítať. Sám za seba mám obrovský zážitok, keď s dieťaťom čítame peknú knižku. Svet je hneď o niečo krajší. A dieťa, keď bude dospelé, bude si pamätať, aké to bolo pekné.

Ten výnimočný zážitok nás spojil. Preto jediné, čo môžem povedať, je, ak chcete, skúste to, čo ja: nájdite si čas, večer si zoberte dobrú detskú knižku, čítajte si s dieťaťom dvadsať minút, vyobjímajte sa pritom a bude vám lepšie na svete.

Na spoločné čítanie treba teda vybrať knižku, ktorá prebudí záujem u rodiča aj u dieťaťa.

Áno, je dôležité, aby naraz komunikovala s dospelým aj s dieťaťom. Lebo sme tam dvaja. Nielen kvôli dieťaťu idem čítať, ale aj kvôli sebe. Ak ma kniha nebaví, čítanie je pre mňa otravné a ani dieťa nezaujme. Tu je ten háčik. Sú rôzni dospelí a sú rôzne deti, nie je úplne ľahké nájsť kombináciu, ktorá bude zapadať.

Preto si myslím, že je dobré dať na odporúčania skúsených. Tak to robievam aj ja. Našiel som si pár ľudí, napríklad profesorku Zuzanu Stanislavovú z Prešova, ktorá má rada podobné knihy ako ja, preto tip na knihu od nej fungoval skoro vždy.

Nájsť ľudí, čo majú radi podobné detské knihy, je najrýchlejší spôsob, ako nájsť tú správnu knižku. Napríklad Knižnica pre mládež mesta Košice raz ročne vydáva katalóg Vianočná knižka sa otvára. Asi desať ľudí v ňom vyberá najzaujímavejšie knihy, ktoré vyšli v slovenčine za posledný rok.

Vyberajú nezávisle od vydavateľstiev, vyberajú knihy, ktoré sami prečítali a oslovili ich. Navyše, knihy v katalógu sú zoradené podľa veku, čo ušetrí čas aj uľahčí výber.

Knihy deťom čítate aj na rôznych podujatiach. Ako vyberáte v takomto prípade?

Rozdeľujem čítanie na dve kategórie. Prvou je čítanie do uška. To je čítanie pre dve-tri deti. Sme zoči-voči, máme svoju atmosféru, všetko je pokojné, dokážeme sa sústrediť, a preto dieťa vydrží počúvať. Druhou kategóriou je čítanie pre dav a dav je situácia, keď čítam viac ako trom deťom.

To znamená, že kniha na pokojné večerné čítanie asi nebude vhodná. Musí to byť kniha, ktorá zafunguje na prvú, musí byť okamžite zaujímavá, mať silný dialóg, ozvláštnené postavy, silné emócie a výraznú pointu. A je tiež dobré, ak sa z nej dá prečítať ucelený príbeh do desiatich minút.

Máte overené finty, ktoré pri takom veľkom počte detí fungujú?

Pri prvom čítaní, na ktoré ma pozvala kamarátka, som si pomyslel: čo urobím, aby ma počúvali? Prvé, čo by ste asi mali urobiť, je predstaviť sa. Čiže postavím sa pred deti a poviem: dobrý deň, volám sa Tibor Hujdič? Cítil som, že je to poriadna nuda. Vtedy vznikol nápad, že sa predstavím ako pán Mrkvička.

A to deti naozaj rozosmialo. Na čítanie nejdem s tým, že ma deti musia počúvať. Preto aby ma počúvali, si ich ja sám musím získať. Chvíľu pred nimi stojím, mlčím, aby si všimli, že tam som.

Potom sa predstavím, ony sa zasmejú, porozprávam roztomilú príhodu o mojej dcére a ani si neuvedomia kedy a už im čítam príbeh, o ktorom tvrdím, že sa stal mne. Ony mi síce tak trochu neveria, ale odpustia mi to, lebo cítia, že sa hrám s radosťou a že s nimi chcem zažiť peknú chvíľu.

V čom je rozdiel, keď si deti čítajú samy a keď im číta niekto iný?

Na otázku samostatného čítania detí by som sa pozrel z pohľadu spoločnosti, pretože čítanie je nevyhnutnou súčasťou jej fungovania. Ide aj o najlacnejší spôsob sebavzdelávania. Preto je dobré, aby deti získali návyk čítať si, lebo v genetickej výbave ho nemáme.

Avšak ak sa aj naučíme čítať, nebudeme to robiť, ak zároveň nezískame lásku k čítaniu. Ako ju teda u dieťaťa vzbudiť? Jednou z možností je práve čítanie rodiča s dieťaťom. Dieťa pri ňom zažíva také úžasné, krásne veci, že ich bude chcieť zažívať znova, preto začne čítať aj samo.

Aké sú nedostatky v čitateľskom prostredí pri vytváraní vzťahu detí k čítaniu?

To, čo robím ja, je pre deti príjemný doplnok, spestrenie čitateľského života – prídem a s láskou im niečo pekné prečítam. Celoživotný vzťah k čítaniu sa tým ale nevyrieši. Ten môžu vyriešiť len ľudia, ktorí sú s deťmi každý deň.

Nevyhnutné teda je, aby boli okolo detí ľudia, ktorí milujú čítanie a každý deň im prečítajú niečo pekné. Cesta k celoživotnému čitateľstvu nie je jednoduchá. Potrebujeme dosiahnuť, aby si dieťa samo vedelo vyhľadávať knihy, ktoré ho zaujímajú.

Aby si rozširovalo svoje čitateľské teritórium, vedelo o svojom zážitku rozprávať, vymieňalo si s inými deťmi tipy na dobré čítanie samo od seba. Ak to všetko dieťa naučíme, odíde zo školy ako čitateľ, bude v tom pokračovať a ďalej sa vzdelávať čítaním.

Akým ďalším projektom na podporu vzdelávania detí sa venujete?

Robím napríklad na zaujímavom projekte, ktorý má ambíciu zmeniť vyučovanie slovenského jazyka. Aktuálne riešim aj školské knižnice. Chcem, aby boli zmysluplné, kvalitné. Pre mňa je to obrovská príležitosť urobiť niečo dobré, aj keď zdanlivo neviditeľné.

Problém je, že polovica škôl knižnice vôbec nemá alebo nie sú v dobrom stave. Snažím sa vysvetľovať riaditeľkám, učiteľkám, knihovníčkam, v čom by mohla byť školská knižnica iná, ako ju rozvíjať tak, aby v nej boli v prvom rade materiály, ktoré sú zamerané na vzdelávanie detí a nie na relaxačnú beletriu.

Premýšľam o tom, ako deťom vytvoriť láskavé študijné prostredie, miesto, kam budú chodiť, aj keď to nie je povinné.