Sviatky znamenali pokoj v časoch neistoty

Predstava, že by sme kedysi žili v šľachtickom sídle, na zámku či v kaštieli alebo v kúrii, je romantická. Keď k tomu pridáme vianočnú atmosféru, akoby sme sa preniesli do rozprávky. Boli kedysi Vianoce aristokratov u nás rozprávkové?

Neviem, či by sme ich považovali za rozprávkové. Boli totiž úplne iné. Na stredovek často pozeráme romantickým pohľadom 19. storočia, ktoré si túto historickú epochu idealizovalo a urobilo ju „rozprávkovou“.

Vianoce v stredoveku boli iné, a predsa vo svojej podstate rovnaké.

Dnes na ich podstatu trochu zabúdame. O tejto, v záplave vianočných darčekov trochu stratenej podstate vypovedá už samotné slovo Vianoce, ktoré pochádza pravdepodobne z nemeckého Weihnachten, z pôvodne stredonemeckého zu den wihen nachten, čo znamená o posvätných nociach.

Stredoveké Vianoce boli viac späté s vierou, boli oslavou Narodenia Pána. Na ich príchod sa ľudia pripravovali v Adventnom období (štyri týždne pred Vianocami), keď dodržiavali prísny pôst. Niektorí aristokrati si však z pápežskej kancelárie zaobstarali tzv. dišpenz, teda udelenie výnimky, aby pôst nemuseli dodržiavať. Zdôvodňovali to chorobou, slabosťou, nechuťou k pokrmom z rýb a podobne. 

V čom boli stredoveké Vianoce rozhodne romantickejšie, a to nielen na hradoch a v kúriách, to bola okolitá krajina: krásne, zasnežené, biele sviatky v posledných rokoch už poznáme iba z obrazov, filmov a pohľadníc.

V stredoveku však mali takéto Vianoce takmer isté, pretože toto obdobie sa niekedy nazýva „malou dobou ľadovou“, počasie v Európe bolo vtedy podstatne chladnejšie, zimy dlhšie a tvrdšie a s množstvom snehu. 

Ako to bolo so slávením tohto sviatku?

Vianoce sa začali svätiť už v predvečer Kristovho narodenia (tzv. vigília), teda 24. decembra, keď veriaci – rovnako ako dnes – išli na polnočnú svätú omšu.

Ľudia sa celý deň postili a večer zasadli k štedrovečernému stolu. Jednou z ozdôb slávnostne prestretého stola bola vianočka, ktorá zostala symbolom Vianoc až do dnešných čias.

Čím významnejší šľachtic, tým bohatší bol štedrovečerný stôl. Počet jedál, ktoré sa predkladali, bol z hľadiska dneška ohromujúci, šesť až desať chodov sa pokladalo za prejav askézy.

Jedlá sa pripravovali nielen pre potešenie žalúdka, ale aj očí, dnes by sme ich nazvali zážitkové pokrmy, v stredoveku im hovorili šauesen, z nemeckého slovného spojenia jedlo na pozeranie.

Pokrmy boli bohato zdobené, fantázii kuchárov sa medze nekládli. Po slávnostnej večeri sa ľudia zabávali, spievali, hrali hry, popíjali, obľúbené boli rôzne divadelné hry s náboženskou tematikou.

Patrili k tomu aj zvyky a tradície...

K Vianociam sa viazalo množstvo zvykov, vieme o nich z moralistických spisov stredovekých autorov, ktorí ich podrobovali kritike.

Patril medzi nich aj český benediktín Jan z Holešova, žijúci na prelome 14. a 15. storočia, ktorý opísal viaceré zvyky z českého prostredia (skôr sedliackeho ako šľachtického).

Ale je možné, že napríklad rozprestieranie slamy na zem - ako pripomienka uloženia Božieho Dieťaťa do slamy v betlehemskom chlieve - praktizovali aj na šľachtických dvoroch, rovnako ako vydymovanie štedrovečerného stola borievkou a palinou či  zdobenie miestností čačinou a imelom ako magická ochrana pred zlými duchmi, chorobami, hladom.

Ako ozdoba sa používali jabĺčka, orechy, šípky, sušené huby, ovocie, pečivo.

Ako to bolo v tom čase so služobníctvom či s poddanými?

Pre služobníctvo boli Vianoce dobrým sviatkom, pretože páni  boli „štedrí“.

Kráľ, páni, ale aj remeselníci, gazdovia, obchodníci obdarúvali svojich služobníkov a familiárov. Dávali im nielen peniaze, ale aj výslužku.

Symbolické dary v podobe pečiva, ovocia či mincí si dávali aj príbuzní a priatelia. Dňom obdarovania nebol Štedrý večer, ale až druhý deň Vianoc.

A ako to bolo s históriou vianočného stromčeka i s jeho ozdobovaním?

Hovorili sme o tom, že príbytky sa už v stredoveku zdobili ihličím a imelom.

Stále zelené rastliny boli symbolom života a večnosti. Na Štedrý večer, ktorý nazývali dňom Adama a Evy (dodnes majú v tento deň meniny), zdobili ľudia kostoly vetvami stromov, na ktoré vešali jablká.

Od 16. storočia sa objavovali v Nemecku na Štedrý večer na námestiach vianočné stromčeky ozdobené papierovými kvetmi. Ľudia okolo nich tancovali a nakoniec ich spálili v slávnostných vatrách.

Prvá písomná zmienka o vianočnom stromčeku v pravom zmysle slova pochádza z konca 15. storočia zo Štrasburgu. Zmieňuje sa o ňom nemecký spisovateľ Sebastian Brant.

Stromčeky sa v tom čase zdobili jablkami, oblátkami. Vianočný stromček ozdobený zapálenými sviečkami sa prvý raz spomína v liste falckej grófky Lisoletty, neskoršej kňažnej z Orléansu, ktorý napísala dcére 11. decembra roku 1708.

U nás sa zvyk stavať vianočný stromček rozšíril až v 19. storočí, najmä medzi mestským obyvateľstvom nemeckého pôvodu.

V Uhorsku je prvý vianočný stromček známy až z roku 1824, keď tento zvyk importovala do krajiny Terézia Brunšviková, mimochodom mimoriadne zaujímavá žena, rodáčka z Bratislavy, filantropka, zakladateľka predškolskej výchovy detí (založila detské škôlky) a bojovníčka za ženské práva. 

Darčeky patria k novšej histórii: keby som bol 10-ročný chlapec v 19. storočí kdesi na dedine, čakalo by ma niečo pod stromčekom?

Keby ste boli na dedine, boli by ste na tom o niečo horšie ako v meste.

V mestách sa už v zámožnejších rodinách vyberali pre deti hračky z viedenských katalógov: pre dievčatká bábiky, postieľky, prútený kočík s perinkami, športový vozíček, izbičky pre bábiky, miniatúrne kuchynské súpravy i modely obchodov či detské divadielka.

Pre chlapcov katalógy ponúkali kocky, drevené stavebnice, hojdacie koníky, zvieratká, vláčiky, hudobné nástroje, súpravy pre hasičov, Indiánov, súpravy na tenis, lyže, sane, knižky.

Na dedine boli vysnívané hračky možno podobné, no viedenské katalógy suplovali šikovné ruky príbuzných.

Je v historických prameňoch zaznamenaná nejaká zaujímavá udalosť počas vianočných sviatkov?

Krásne je opísaný príchod kráľa Žigmunda Luxemburského na Kostnický koncil 24. decembra 1414.

Na Štedrý večer vtedy dostali netrpezliví hostia a obyvatelia Kostnice správu, že kráľ spolu s manželkou kráľovnou Barborou Celjskou sú už blízko mesta.

Mesto sa pripravilo na privítanie kráľovského páru.

O druhej hodine po polnoci za svitu pochodní a v treskúcej zime pricestoval panovník s asi tisícčlenným sprievodom do Kostnice.

Hoci mali za sebou celodenné namáhavé cestovanie, mohli si oddýchnuť a zohriať sa len hodinu.

O tretej ráno sa začala svätá omša. Bohoslužby trvali až do jedenástej hodiny dopoludnia. Ulrich von Richental, ktorý zdokumentoval tieto udalosti, s rešpektom konštatuje, že kráľovský pár strávil v kostole plných 9 hodín. 

Východiskom Vianoc je duchovná radosť z narodenia Ježiša Krista. Myslíte si, že v minulosti sa vedeli ľudia úprimnejšie radovať ako dnes?

Ľudia žili v oveľa väčšej neistote ako my dnes.

Smrť a choroba boli oveľa bližšie, ako si vôbec môžeme predstaviť. Vojna, neúroda, mor, dlhá zima, to všetko rozhodovalo o živote a smrti. O to viac si zrejme ľudia cenili chvíle pokoja a blahobytu, čo vianočné sviatky nesporne ponúkali.

Vedeli by ste na základe poznania minulosti odhadnúť, aké Vianoce nás čakajú v budúcnosti?

Možno viac duchovné ako dnes.

Mladých ľudí už nepriťahuje konzumná spoločnosť do takej miery ako ich rodičov. Myslia ekologicky, rozmýšľajú nad budúcnosťou našej planéty, odmietajú nezmyselné nakupovanie. Aspoň ja takých mladých ľudí stretávam a napĺňa ma to optimizmom.