Svoj dar sa snaží využiť na maximum

Kedy sa vo vašom srdci zrodila láska k výtvarnému umeniu? Spája sa maľovanie už s vaším detstvom, alebo to prišlo až neskôr?
Nenazval by som to láskou. Láska je dosť silné slovo, ktoré používam veľmi uvážlivo. Skôr by som povedal vzťah. (Úsmev.) A ten som nadobudol už v detstve. Myslím si, že to bolo najmä vďaka knihám, pretože som veľmi rád čítal.

A, samozrejme, fascinovali ma aj ilustrácie. Moja stará mama pochádzala z Levoče. Vedela pekne kresliť aj písať. Takže aj od nej som zrejme nejaký talent zdedil. Keď som bol malý, často som ju navštevoval. Bolo to ešte počas totality.

Keďže bola učiteľka, nemohla pravidelne chodiť do kostola. Ale vždy, keď sa dalo, brávala ma do Kostola sv. Jakuba. A to bol zážitok! Ako dieťa som ho ešte nedokázal oceniť. Ale bola to určite atmosféra, ktorá na mňa vplývala.

Už vtedy bolo niečo do mňa zasiate. Neskôr, keď som končil Strednú umeleckopriemyselnú školu v Košiciach, rozhodoval som sa, kam by som šiel študovať ďalej.

V pätnástich rokoch som v tom vôbec nemal jasno. Nakoniec som si vybral Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a šiel som na prijímacie skúšky. Skúšal som a skúšal a na ôsmy pokus sa mi to podarilo. (Smiech.) Dostal som sa tam.

Ako sa váš vzťah k maľovaniu vyvíjal? Ktoré osobnosti alebo umelecké smery vás najviac ovplyvnili?
Okrem štúdia v Bratislave som absolvoval aj nejaké študijné pobyty v zahraničí. Istý čas som bol na Accademii di Belle Arti Pietro Vannucci v talianskej Perugii a potom aj v Paríži. A tam som sa stretol so skutočným umením.

V prvom rade to bola gotika, ktorá ma očarila. Spätne som sa rozpamätal na Kostol sv. Jakuba a prácu Majstra Pavla z Levoče. Vtedy som si už umenie ako také začal uvedomovať naplno a asi najväčším impulzom pre mňa bolo obdobie impresionizmu a postimpresionizmu. Prvky týchto umeleckých smerov sú ľuďom najbližšie a sú aj najviac medializované.

Tu by som hľadal svoje prvé okúzlenie farbou a spôsobom prejavu umelca pri práci na plátne alebo pri tvorbe vôbec. Počas strednej školy som bol dosť ovplyvnený renesanciou a vrcholnou renesanciou, predovšetkým dielom Michelangela a Leonarda da Vinci. Neskôr to boli dotyky s obdobím novej vlny a nemeckého expresionizmu.
 

V Kostole sv. Juraja v Spišskej Sobote, ktorý je vzácnou historickou pamiatkou, ste robili niektoré vitráže. Čo predstavujú?
K vitrážam v našom kostole som sa dostal úplnou náhodou. Vtedy bol v Spišskej Sobote farárom Michal Lipták, ktorý mal veľký vzťah k výtvarnému umeniu. Sám maľoval a bol veľmi citlivý voči umeniu aj voči prejavom kultúry.

V tom čase sa moje dcéry pripravovali na birmovku a pán farár mal pekný zvyk navštevovať všetky rodiny birmovancov. A tak prišiel aj k nám. Vedel, že som umelec, tak mi navrhol, či nechcem spraviť nejaký návrh vitráží do kostola v severnej lodi, pretože sa práve menili okná. Bola nutná oprava pieskovcových okenných rámov, ktoré boli značne narušené.

Pri tej príležitosti mu napadlo, že by bolo dobré použiť tam vitráže. Vyslovene ich tam už videl. Najprv som robil dve okná v severnej lodi priamo na fasáde. Spolupracoval som so Štefanom Hudzíkom, ktorý realizoval moje návrhy. Predstavujú tému oblúka medzi narodením a smrťou.

Použil som hviezdu na východnej strane ako symbol narodenia a na západnej strane kríž ako symbol smrti, do ktorého spomínaný oblúk vojde. Tento životný oblúk vychádza akoby aj von z kostola. Samozrejme, je prerušený stenou.

Zámerne som to takto komponoval, pretože život človeka sa neodohráva len v kostole, ale aj za kostolom. Časť vnútri je spojená práve s tými významnými momentmi ľudského života – narodenie, krst, smrť. Potom sa celý cyklus uzatvára posledným oknom nad Božím hrobom, kde sa celá tematika istým spôsobom naplnila. Po smrti prichádza zmŕtvychvstanie.

Čo pre vás znamenalo tvoriť v takomto nádhernom sakrálnom priestore?
Od začiatku to bola pre mňa veľká česť vystavovať svoje dielo v kostole, ktorý je historický a spája sa s obdobím gotiky, ktorá mi je obzvlášť blízka. A tiež aj preto, že sa v ňom nachádza oltár, ktorý je dielom Majstra Pavla z Levoče.

Bral som ako poctu, keď som mohol pokračovať ešte na druhej strane kostola, kde som neskôr robil ďalšie tri okná pri hlavnom vstupe. Ich téma bola Dotyk. Stvárnil som na nich motív plášťa a k nemu som nakreslil ruky – použil som ruky svojich dvoch dcér. Veľa to pre mňa znamenalo a znamená.

Predpokladám, že okná v kostole sa nemenia každých päť rokov, ani desať, teda nejaké dlhšie časové obdobie to tam bude. Aj keď ja odídem, stále tam zostane niečo po mne. Tiež som robil vitráž do jediného gotického okna v kostole v Poprade-Matejovciach.

Pred desiatimi rokmi som tento cyklus gotických okien prezentoval na autorskej jubilejnej výstave v Tatranskej galérii v Poprade. Vtedy bola po rekonštrukcii a bola to prvá výstava, ktorá sa tam uskutočnila.

Robíte vitráže, venujete sa maľovaniu; vyskúšali ste ešte aj iné techniky?
Predovšetkým som maliar. Štúdium som končil v otvorenom ateliéri Rudolfa Sikoru. Je to jeden z autorov uznaných a oslovovaných aj umelcami zo zahraničia. Maľujem, ale robím aj spomínané vitráže, pracoval som s keramikou, tiež s drevom a kovom.

Ten záber je široký. V súčasnosti sa však venujem predovšetkým maľbe, čo som zo začiatku dosť zanedbával. Neboli na to priestory, príležitosti ani čas. Aktuálne pripravujem v októbri tohto roku pri príležitosti svojho jubilea opäť výstavu v popradskej Tatranskej galérii. Bude to kolekcia starších aj nových obrazov.

Dlhodobo pracujem s témou spojenia niekoľkých priestorov, ako je oblúk, most, menhiry... A nesmiem zabudnúť na studne. S tými som začal pracovať už pred desiatimi rokmi a pokračujem dodnes. Chápem ich ako spojenie viacerých priestorov. Na začiatku to bolo spojenie človeka dole na zemi a niečoho, čo je hore, čo ho presahuje. A to pokračuje doteraz.

Studňu chápem ako niečo, čo prechádza celým vesmírom, zemou, človekom a pokračuje ďalej. Teraz robím brány, ale tie vlastne vychádzajú zo studní a sú akoby portálmi medzi rôznymi svetmi. Snažím sa zachytiť a ukázať isté väzby z mojej minulosti a použiť také komunikačné prvky, ktoré istým spôsobom navodia pre diváka niečo, čo môže vnímať.

Dávate umeniu dušu. Čo dáva umenie vám?
Nikdy som nepokladal umenie za zárobkovú činnosť. Vždy som sa snažil, aby moja tvorba bola mimo komerčných záujmov. Preto som aj zo začiatku skôr spolupracoval s architektmi a robil veci z iných odborov. Až neskôr som sa začal venovať maľbe a tomu, čo ma najviac napĺňa.

Nikdy som nebol pod komerčným tlakom, takže som ani nebol nútený robiť niečo, s čím by som nebol spokojný. Som mimo centra – Bratislavy, čo bolo na jednej strane hendikepom, ale na druhej strane mi to nezväzovalo ruky. Som vo veku, keď môžem spätne hodnotiť.

Teraz vnímam všetko inak, ako keď som mal tridsať. (Smiech.) Samozrejme, počas života sa nazbiera zásoba emócií, zážitkov a hodnôt, ktoré mám v sebe a chcem ich vyjadriť navonok. A to robím prostredníctvom svojich obrazov. Nesnažím sa s niečím bojovať, ukazovať sa, vysmievať sa z niekoho, zosmiešňovať alebo ironizovať.

To patrí skôr mladej generácii. Ak sa človek v niektorom mojom diele nájde a stotožní sa s ním, je to len potešujúce. Ale ja sa to aj tak nedozviem. (Úsmev.) Priestor je otvorený, vždy si človek môže niečo nájsť. V tomto vidím veľkú podobnosť s knižnicou.

Vojdete dovnútra a máte niekoľko možností. Buď prídete len tak „na blind“ a vyberiete si hocijakú knihu, alebo máte v hlave konkrétnu tému a vyberiete si z kníh, ktoré ju spracúvajú. Alebo už presne viete, aký titul hľadáte, prídete do knižnice a nájdete si ho. Myslím si, že takto presne to je aj s výtvarným umením. V súčasnosti to však ľudia takto nevnímajú. Umenie je dosť pod spoločenským vplyvom a je naň vyvíjaný veľký tlak.

Keď aplikujeme spomínanú knižnicu na vás, máte vždy vopred naplánované, čo idete tvoriť?
Samozrejme, vždy sa snažím o to, aby moje maľby neboli prvoplánové, ale aby zobrazovali nejaký príbeh, ktorý by sa dal čítať. Niekedy sa stane, že ľudia sa pozrú na môj obraz a povedia, že je to nejaká abstrakcia. No ja si to nemyslím.

Všetky svoje diela sa snažím zviazať s istým odkazom, prejavom. Ľudia sú naučení na to, a zvlášť dnes, že majú kopec barličiek, ktoré im všetko ukazujú a zjednodušujú. Je ich toľko, že niektorí už sú ako stonožky. (Úsmev.)

Zabudli na to, že majú svoje dve vlastné nohy a svoj rozum a mali by ich používať. Nielen automaticky prijímať všetko, čo im druhí naservírujú, ale rozmýšľať, či je to naozaj dobré.

Ste rodený Spišskosobotčan, milovník Spiša, gotického umenia. Viete si predstaviť svoj život aj niekde inde?
Určite áno. Pretože ak chcem niečo dosiahnuť, musím pre to aj niečo urobiť. A to často znamená i zmenu prostredia. Keď som skončil strednú školu, mal som prácu v okresnom osvetovom stredisku, bol som slobodný a hrával som divadlo.

Navonok by sa zdalo, že mi nič nechýbalo. Ale prišla otázka: Je toto naozaj všetko, čo chcem? Stačí mi takto prežiť život? A vtedy som dospel k rozhodnutiu ísť ďalej študovať a dosiahnuť v živote niečo viac. V Poprade by som také možnosti nemal, preto som odišiel do Bratislavy.

Začal som pracovať ako kulisár v Slovenskom národnom divadle. A popritom som sa snažil dostať na vysokú školu. Čiže využil som možnosť ísť ďalej za vzdelaním, za poznaním. Človek sa nedostane všade, kam by chcel. O to ani nejde. Skôr ide o to, akú veľkú má túžbu a čo všetko je ochotný pre jej naplnenie urobiť.

A toto som sa počas života snažil odovzdať aj svojim dcéram. Určite nepatrím k ľuďom, ktorí vyhlásia, že toto je moja rodná hruda, tu budem sedieť a odtiaľto sa nepohnem. Hruda nie je tam, kde človek stojí, ale to, čo nosí v sebe.