Tá, ktorá miluje bezpodmienečne

Je naozaj pravda, že mamu v rodine nemôže nikto nahradiť?

Všetci sme boli ako malé deti bezbranní, zraniteľní a odkázaní na starostlivosť našich rodičov. Myslím si, že i otec je v rodine nenahraditeľný, avšak matka nám evokuje vznik nášho života, keď sme sa vyvíjali v skrytosti jej tela.

Vo veľkej väčšine prípadov je mama tá, ktorá nás bezpodmienečne milovala, prijímala, starala sa o naše prežitie, ochraňovala nás, upokojovala a poskytovala nám bezpečie.

Medzi matkou a dieťaťom tak vzniká jedinečné citové prepojenie, silná vzťahová väzba. Preto je pravda, že matka má v našom živote nenahraditeľné miesto. Stať sa matkou je Boží dar.

Čo máme rozumieť pod termínom psychológia materstva?

Ide o špeciálnu oblasť perinatálnej psychológie, ktorá sa venuje aspektom súvisiacim s tehotenstvom a materstvom. Patria sem psychologické charakteristiky rodičovstva a väzby s dieťaťom.

Zaoberá sa témami ako náhradné materstvo, strata dieťaťa, popôrodná trauma či depresia, psychický stav dojčiacej matky, ale zaujíma sa aj o ženy, ktoré túžia otehotnieť, ponúka potrebnú prípravu na pôrod a mnohé ďalšie.

Aká je psychika ženy – matky?

Najmä v čase tehotenstva ju výrazne ovplyvňujú „tehotenské hormóny“. Tie majú za úlohu zabezpečiť zdravý vývin dieťaťa, stimulovať tvorbu jeho výživy vo forme materského mlieka, ako aj zaistiť zdravé fungovanie matky a posilniť ju v náročnom období.

Ovplyvňujú tiež psychiku, takže niektoré ženy môžu byť citlivejšie či úzkostnejšie.

Neskôr, po pôrode, môžu hormonálne procesy pod vplyvom záťaže a spánkovej deprivácie narušiť chemickú rovnováhu v mozgu a iniciovať napríklad popôrodnú depresiu, ale aj iné psychické ťažkosti, vtedy je vhodné vyhľadať odborníka.

A čo muž – otec?

U mužov sa po narodení dieťaťa takisto vyplavuje vyššia hladina hormónov, ktorá im pomáha budovať väzbu s dieťaťom alebo prekonať ťažšie obdobie spojené s nepretržitou starostlivosťou a spánkovou depriváciou. Formuje sa predovšetkým pocit zodpovednosti, viažuci sa k materiálnemu zabezpečeniu rodiny.

Po prebdených nociach s dieťaťom musia v práci podávať konštantný výkon a zároveň sa doma viac venovať rodine. To výrazne zvyšuje mieru stresu a býva značným náporom aj na ich psychiku.

Je to len záležitosť hormónov, že sa žena zrazu zmení na tú najobetavejšiu matku?

Okrem hormónov je to vzťahová väzba k dieťaťu, ktorá prebúdza v žene to najlepšie a spôsobuje, že žena dokáže ísť až za hranice svojich možností. Rýchlo sa učí a nadobúda nové zručnosti, čo ďalej formuje a ovplyvňuje jej vývin. Popritom ju tiež výrazne formuje vzťah s vlastnou matkou, napokon, ako každého z nás.

Je dôležité, či sme sa v ňom naučili dôvere a zažili bezpečie, či sme boli bezpodmienečne prijatí a milovaní. Vtedy sa dokážeme rozvíjať ako zdravé osobnosti a vieme to odovzdávať aj našim deťom.

Ak to tak nebolo, môžeme zakúsiť úzkosti alebo bojovať s nízkym pocitom vlastnej hodnoty a sebaúcty, spochybňovať svoje vlastné schopnosti.

Ako sa psychológia pozerá na matku 21. storočia?

Veľkou výzvou tejto doby je dať do rovnováhy starostlivosť o seba, deti, rodinu a domácnosť so zamestnaním. Vyžaduje si to isté „manažérske“ zručnosti. Popritom však žena potrebuje milujúceho a starostlivého partnera, ktorý je ochotný pomôcť v starostlivosti o deti a domácnosť.

Veľkou výzvou a zároveň nádejou pre matky je pracovať na sebaprijatí a na láskyplnom postoji k sebe samej, aby zakúsili, že sú rovnako dôležité ako ostatní členovia rodiny. Aby mali odvahu vytvárať si aj priestor pre seba, a tak načerpať sily na zvládnutie náležitých úloh.

Ženám a mamám prajem, aby si boli vedomé, že sú vzácne a že ich hodnota nezávisí od toho, že všetko zvládajú na sto percent. Nemusia byť dokonalé. Aj keď sa nepodarí všetko upratať, napiecť či pre rodinu vždy pripraviť mimoriadne zážitky, prajem im, nech sú spokojné a šťastné.

Hoci sociálna rola matky má zo strany spoločnosti formálnu podporu, zdá sa, že mladé ženy jej nie sú až také naklonené.

Ženy čelia príliš vysokým očakávaniam. Skĺbiť zamestnanie so starostlivosťou o malé deti býva veľký stres. Spája sa s tým mnoho neistôt a vnútorných bojov. Dôležité je uvedomiť si, že aj keď je povolanie matky náročné, zároveň je mimoriadne naplňujúce.

Rada by som pridala povzbudenie, že každá žena má vnútorné zdroje, aby to zvládla a môže preto dôverovať sama sebe a svojej intuícii a spoľahnúť sa, že ju povedie správnym smerom. Pretože ak nás Boh do niečoho volá, tak nás aj uschopní.

Ženy akoby sa v prípade materstva báli straty svojej osobnosti. Ako si má matka vytvoriť čas pre seba, aby sa to nestalo?

Materstvo je náročné, ale je naozaj možné, aby si ho matky užívali a aj popri ňom sa naučili viac vnímať samy seba a starať sa o svoje potreby, aby sa nevyčerpali. Veľkým povzbudením je príklad Holly Pierlotovej, matky piatich detí.

Vo svojej publikácii Mamy v jednom kolotoči a ako z neho von opisuje, ako našla samu seba, poriadok vo svojom živote a priestor na svoj duchovný rast aj popri domácom vzdelávaní svojich detí. Psychológ môže pomôcť ženám spojiť sa so svojou sebaúctou a bezpodmienečnou láskou k sebe samej.

Žena sa tak oslobodí od vyčerpávajúceho naháňania sa za uznaním okolia, od neustáleho dokazovania si vlastnej hodnoty cez to, čo všetko dokáže a  robí preto, aby bola „dobrou matkou“. Potom vyzdravie nielen jej vzťah k sebe samej, ale aj k jej vlastnému dieťaťu či manželovi.

Žiaľ, stáva sa, že matka je vystavená aj ponižovaniu či rôznym atakom.

Niekedy sú atakované ženy, ktoré sa rozhodnú prijať postihnuté dieťa, či tie, ktoré uprednostnia materstvo pred kariérou alebo sa otvoria pre početnú rodinu. Dôležité je, aby si matky boli vedomé svojej hodnoty a aby ich najbližšie okolie dokázalo oceniť ich obetu a rozhodnutie.

Potom, aj keď príde negatívna spätná väzba, môže zabolieť, ale nemusí zneistiť či deprimovať. Určite pomôže aj to, ak naše mamy oceníme za ich prijatie a starostlivosť, ktorú nám venovali, pretože vďaka nim sme prežili.

Okrem umenia byť mamou je umením aj do istej miery prestať ňou byť?

Jednou z veľkých výziev na zdravý vývin osobnosti matky i dieťaťa je vedieť v dospelosti „odstrihnúť pupočnú šnúru“. Patrí k zrelým a dospelým prejavom, ak si vieme napríklad presadiť svoj názor, aj keď je iný ako mamin a ona s tým naším nesúhlasí. Neznamená to, že mamu nemilujeme alebo si ju nevážime.

Znamená to, že sa formujeme ako jedinečné, samostatné ľudské bytosti. Rovnako je pre naše mamy oslobodzujúce, keď dokážu prijať rozhodnutia už dospelého dieťaťa v dôvere, že robí to najlepšie, čo sa naučilo, a najlepšie, ako to dokáže.

Máte pre budúce mamy niekoľko múdrych odporúčaní?

Veľmi je dobré, ak si dopĺňajú vedomosti, napríklad o vzťahovej väzbe medzi matkou a dieťaťom. Zistia, že dieťa treba milovať a prijímať už pred narodením. Po narodení je zasa dôležité budovať pozitívnu vzťahovú väzbu – reagovať na potreby dieťaťa, upokojovať ho, aby v ňom rástol pocit bezpečia a dôvery.

Neskôr je dôležité budovať samostatnosť a  dôverovať deťom, že veľa vecí dokážu samy; vnímať, podporovať a  rozvíjať ich silné stránky, ale prijímať aj tie slabšie; dávať im priestor realizovať sa v bezpečí našej blízkosti a prijatia. Rozvíjať treba aj vďačnosť a úctu medzi deťmi a rodičmi.

Najvzácnejšie však je, ak učíme deti vlastným príkladom. Napríklad tým, že máme dobrý vzťah k sebe samým a v rodine medzi sebou navzájom. Vážime si sami seba a  jeden druhého nie kvôli tomu, čo všetko robíme, ale kvôli tomu, že sme jedinečné, hodnotné ľudské bytosti.