Tanec je skrytým jazykom duše

V Biblii – konkrétnejšie v Starom zákone – sa stretávame s tancom pomerne často. Kedy a prečo sa táto tradícia vytratila?

V minulosti bol tanec súčasťou každodenného života. Čiastočne to vidno ešte aj dnes v židovskej kultúre. Tanec bol vlastne „obrazom svätého“, keďže Židia nemajú náboženské obrazy. Cenil sa ako modlitba aj výraz samotného života, ako jazyk na vyjadrenie ľudských emócií - radosti, strachu, bolesti, ale aj ako prostriedok komunikácie, stretnutia a zjednotenia sa.

Manuela Paggi Sadun (+ 2011), talianska židovská učiteľka a spisovateľka, ktorá sa zasadzovala za mier, medzináboženský dialóg a židovsko-kresťanské priateľstvo, napísala o tanci v článku Pregare a passo di danza (Modliť sa tancom):

„Kde je tanec, tam je miesto modlitby. Samotné telo sa stáva chrámom na každom mieste. Tancovať spoločne je najúčinnejší boj na prekonanie konfliktov a zmierenie sa. Tanec ako umenie nemôže byť prostriedkom na dosiahnutie osobnej slávy, ale pokory, zbožnosti a vďačnosti.“

Kedy a prečo sa duchovný tanec vytratil z nášho života? Možno budú čiastočnou odpoveďou slová Marthy Grahamovej (1894 – 1991), americkej tanečnice, ktorá nazýva tanec skrytým jazykom duše. Podľa jej slov sa tanec začína v duši, ale ľudia sa často bránia ponoriť sa do svojho vnútra.

Stavím sa, že pre niektorých súčasných kresťanov je však možno aj „biblický tanec“ niečo pohoršujúce. Ako by ste im vysvetlili jeho opodstatnenosť?

Skôr by som hovorila o modlitbe formou tanca. Svätý Augustín sa o tanci vyjadril takto: „Chválim tanec, lebo oslobodzuje človeka od ťarchy vecí a spája ho so spoločenstvom. Chválim tanec, ktorý si vyžaduje všetko, ktorý prospieva zdraviu a jasnosti ducha, ktorý pozdvihuje dušu.“

Boha môžeme oslavovať rozumom. Oslavujeme ho tým, že ho uznávame, vážime si ho, uctievame, že je prvý v našich myšlienkach, hovoríme o ňom a rozširujeme jeho česť.

Boha môžeme oslavovať aj srdcom. Ak si srdce oslobodzujeme od zviazaností, uvoľňujeme ho od rán a urážok, odpúšťame, vykoreňujeme z neho závisť a sebectvo, uspôsobujeme ho na radosť. Potom dokážeme vidieť krásu srdcom, vnímať a dávať lásku, byť milosrdní.

Boha je však možné oslavovať aj celým telom. Môžeme ním vyjadriť krásu, lásku, slobodu, dať vlastné telo k dispozícii Bohu, tancovať s Bohom. Tak sa dá modliť tancom. Ľudská osoba je jednotou ducha, duše a tela.

Kresťanským ideálom nie je „svätá netelesnosť“, ale posvätené telo, teda mystická jednota ducha a tela, ako o tom píše Tomáš Hupka v Troch rozmeroch človeka.  

Aký je rozdiel medzi biblickým tancom a tanečnou meditáciou?

Ako sme už naznačili, v Biblii je viac ráz spomínaný tanec, ktorého cieľom je oslava Boha a vyjadrenie radosti a vďačnosti, napríklad tanec Miriam či Dávida. Tanečná meditácia je niečo podobné, ide o duchovný tanec a modlitbu tancom.

Ľudské telo je prostriedok, ktorým môžeme vyjadriť to, čo prežívame vnútri. Niektoré gestá sú automatické, napríklad úsmev alebo ronenie sĺz. Telom však možno vyjadriť aj prítomnosť Boha v nás, emócie a láska k nemu, svetlo alebo temnota, čistota či nečistota, dobro i zlo, ktoré sú vnútri človeka.

A to platí aj pre tých, ktorí neveria v Boha. Ľudské telo teda môže vyjadrovať prítomnosť Boha v nás. To je podstatou duchovného tanca.

Telom tiež komunikujeme s tými, ktorí sú v našej blízkosti. Hlasivky, ústa, svaly nám umožňujú rozprávať, smiať sa, robiť gestá, pomáhať. Telo nám takisto môže pomôcť „stelesniť“ komunikáciu s Bohom.

Ako úsmev dokáže vyvolať pozitívne emócie a uľahčiť komunikáciu medzi ľuďmi, tak aj pohyby tela môžu vyvolať emócie, myšlienky a mentálne obrazy zamerané na Boha a pomôcť človeku vstúpiť do hlbokého vzťahu s Bohom. Tu sa dá hovoriť o modlitbe tancom.

Pre koho sú takéto tance určené?

Pre každého, kto sa chce modliť celým telom. Na Týždeň tanečnej meditácie, ktorý robievame v lete v Lukovom Dvore, prichádzajú ľudia rôznych vekových kategórií, laici aj zasvätení.

Prevažujú ženy, ale niekedy prídu i muži. Napríklad v Taliansku, kde tiež robievame trojdňové stretnutia tanečnej meditácie, prichádzajú aj muži i celé rodiny.

Dá sa tancovať iba v spoločenstve alebo sa človek môže tancom spojiť s Bohom aj v súkromí svojej izby?

Ako každá modlitba môže byť individuálna alebo spoločná, tak aj tancom sa človek môže modliť sám alebo v spoločenstve. Obe formy majú svoje miesto. Spoločná oslava Boha je veľmi silným zjednocujúcim prvkom spoločenstva. Keď tancujeme s bratmi a sestrami, vnímame krásu spoločenstva a prežívame radosť z neho.

Ako vlastne môže človek „vytancovať“ svoju modlitbu? Musí sa riadiť predpísanými pohybmi alebo je to skôr vec intuície?

Individuálna modlitba sa môže viac riadiť intuíciou. Pri spoločnej modlitbe tancom sú potrebné určité tanečné prvky, ktoré zjednotia spoločný tanec. Tu vytváram „choreografiu“ tanca, ktorú si účastníci osvoja, a potom sa môžu do tanca vložiť celí, čo prehlbuje naše celostné vnímanie.

Človek môže zažiť nečakane ponor do svojho vnútra, ktorý môže znamenať nový posun v duchovnom živote. Samozrejme, aj tu je možná istá dávka intuície a individuálne prispôsobenie tanečných gest. Viacerí však radi používajú tanečné prvky zo spoločného tanca aj pri individuálnej modlitbe tancom.

Čo sa môžeme pri tanci dozvedieť o Bohu? A čo o sebe?

Boh k nám hovorí. Ako sa vlastne šíri „Boží hlas“? Vieme, že zvuk sa šíri ako vlny v hmotnom prostredí. Naše ucho je schopné vnímať zvukové vibrácie a premieňať zvukové vlny na nervové impulzy.

Zvukové vlny sa šíria, dotýkajú sa nášho tela a my ich vnímame ako zvuk (ktorým môže byť hlas alebo hudba). Niekedy je tento zvuk jemný, nežný, príjemný, inokedy priveľmi silný, tvrdý, rušivý.

„Boží hlas“ sa nedotýka nášho fyzického tela, ale duchovného. Často nevieme, ako máme tento hlas počúvať, pretože si oveľa viac uvedomujeme telesnú dimenziu ako tú duchovnú. Aby sme mohli počuť Boží hlas, musíme ho rozpoznať vo vlastných myšlienkach, spomienkach, emóciách, predstavách.

Je to možné len vtedy, ak sú čisté, očistené, usporiadané, slobodné od prekážok. Emócie nám môžu hovoriť o Bohu, ak nie sú len „telesné“, ale sú zamerané na Boha.

Človek môže mať napríklad radosť, lebo sa má dobre a nič mu nechýba alebo preto, že pomohol blížnemu. Môže byť smutný, lebo nie je perfektný alebo preto, že urazil Boha. Týmto spôsobom môže nachádzať Boha a objavovať jeho stopy v svojom živote.

Tanec sa začína v srdci a vyjadruje sa telom. To, koho mám v mysli a srdci, keď tancujem, ovplyvní moje pohyby. V tanečnej meditácii môžeme často nazrieť do svojho vnútra, vnímať vlastné emócie, myslenie, konanie, aj prejavy tela. Telo splynie so srdcom (v biblickom zmysle srdce ako „vnútorný človek“, jadro osoby). Toto splynutie sa prejaví v tanci a stáva sa chválou Boha. Tanec je potom kontempláciou Boha.

Musí mať človek základy z iných druhov tanca, aby sa mohol venovať modlitbe tancom, respektíve aby ju zvládol?

Samozrejme, modlitba tancom môže mať rôzne formy. Inak ju vyjadrí tanečník a inak človek, ktorý sa tancu nikdy nevenoval. Ale modlitba tancom určite nie je o výkone a môže ju tancovať každý. Nie je potrebná predchádzajúca tanečná príprava, len radosť z tanca a ochota vstúpiť do modlitby.

Ako ste sa k biblickému tancu dostali vy?

Cez modlitbu a túžbu vyjadriť vzťah k Bohu inak ako len slovami. Som členkou Congregatio Jesu, teda sa pozerám cez „optiku“ duchovného odkazu sv. Ignáca z Loyoly, ktorý dostala do vienka naša zakladateľka Mary Wardová. Svätý Ignác nás vyzýva, aby sme sa modlili celou svojou osobnosťou.

Znamená to zapojiť do modlitby všetky zmysly, vnútorne vidieť, počúvať, cítiť, vychutnávať, dotýkať sa, ale aj spomínať, predstavovať si. V duchovnom tanci človek zapája celého seba, až kým sa tanec nestane modlitbou, darom seba samého Bohu.