To, čo mi chýbalo, si našlo mňa

V čom ste videli zmysel bytia a človeka, predtým než ste našli Krista? Aký bol dovtedy váš život?

Ako dieťa som túžil robiť niečo, čo by mohlo ovplyvniť veľa ľudí. Stále som nosil vo vrecku notes s ceruzkou, do ktorého som si buď kreslil, alebo zapisoval. A rád som spieval. Všade a takmer vždy. Vyústilo to do záujmu o umenie – výtvarné, hudobné a divadelné.

To, spolu s filozofiou, som následne rozvíjal aj štúdiom. Samozrejme, s patričnou dávkou bohémskeho života, ktorý sa s umením spája. Pejoratívne môžem povedať, že som žil ako pohan, ktorý si užíval všetko, čo tento život prináša.

Do rebríčka úspechov, o ktorých som navonok tvrdil, že mi na nich nezáleží, ale vnútorne boli silnou motiváciou, sa zapísali aj rôzne funkcie, ktoré som zastával.

Kariérne mi bolo pomerne skoro dopriate vyšplhať sa v kontexte malého Slovenska dosť vysoko. Kresťanstvo som vnímal cez umelecké artefakty z dejín umenia.

Viedli vás v detstve k Bohu?

Vyrastal som ako nepokrstené dieťa. Rodičia uverili budovaniu socializmu a komunistickej rétorike. Pre mňa bola zamýšľaná rovnaká perspektíva. Aj keď som ako dieťa kreslieval portréty Lenina, podvedome som túžil robiť veci, ktoré majú zmysel.

Vyrastal som však v tieni starších kamarátov, kde platili „hodnoty“ ulice, čo malo veľmi tvrdý dosah na čistotu môjho života.

Názorový obrat nastal na strednej škole, kde som sa cez spievanie vtedy zakázaných piesní Karla Kryla a iných autorov postavil na opačnú stranu. V roku 1989 som bol dokonca ako pätnásťročný na čele študentského revolučného výboru.

Máte blízko k hudbe, divadlu aj novinárčine. Všetko tak trochu súvisí s hľadaním pravdy.

Súhlasím s tým, čo hovorila svätá Edita Steinová, že ten, kto úprimne hľadá pravdu, či chce, alebo nechce, hľadá Boha. Nedávno mi kamarát Ondrej Krajňák povedal, že som stále stál na správnej strane.

Asi je to pravda. Vnímali ma ako tvorcu protestsongov, ako pesničkára, ktorý upozorňuje na spoločenské nešváry. A bolo to tak. Raz ma dokonca po koncerte chceli hodiť do potoka, keď som si dovolil spievať o korupcii a nabubrenosti politikov.

Keď som dostal ponuku robiť občiansku a neskôr investigatívnu publicistiku ako novinár, najskôr som sa zdráhal z dôvodu, že zradím svoje umelecké ambície. Ale ťahalo ma za spravodlivosťou a pravdou. Vtedy som to vnímal viac-menej v spoločensko-sociálnom kontexte.

Čo vás podnietilo hľadať inú cestu? Kde sa to zlomilo?

Na Univerzite Mateja Bela som sa zoznámil s mojou budúcou manželkou. Veľmi skoro vytiahla skromnú prosbu, že by sa rada vydávala v katolíckom kostole. Vtedy som netušil, čo je za tým, a odpovedal som ako bohém, že v pohode, že čo kde treba podpísať.

Zistil som ale, že treba chodiť dva roky na náuku. Po víkendoch. To bol škrt mojim víkendovým pitkám a užívaniam si s kamarátmi. Ale dal som sa na to. Doma som sa totiž často hádal, že robiť niečo len pre peniaze nechcem.

Že musím robiť najskôr veci, ktoré majú zmysel. A tiež som sa vždy staval na stranu slabších. To boli body, ktoré sa mi cestou k prijatiu sviatostí začali osvetľovať v úplne novom kontexte.

Zasiahol vás nejaký konkrétny moment alebo sa všetko vyvíjalo postupne?

Trvalo mi osemnásť rokov, kým som vo viere dospel. Sviatosti som prijal ako dvadsaťštyriročný z rúk biskupa Rudolfa Baláža. Vtedy povedal: Vo vás je naša budúcnosť…

Ale človek sa tak rýchlo nezbaví návykov z ulice a komunistickej „nevýchovy“, ktorá pre čistotu života – v duchovnom, ale v mojom prípade najmä telesnom zmysle slova – nedávala veľký priestor.

A bol tu tiež svet umenia, v ktorom som žil a ktorý mojej viere veľa podpory neponúkal. Až kým neprišiel pád. Nečakaná výpoveď z pozície riaditeľa v SND a rozčarovanie, ktoré moje dvadsaťročné investovanie do tejto oblasti dokonale demaskovali.

Zistil som, že umelecký kariérny domček z karát už nechcem viac stavať. Prijal som pád a nevedel, čo ďalej. Asi rok sa okolo mňa obtierali rôzne filozofie, nazývam to duchovný hypermarket, ktorý dnes ľuďom ponúka rôzne podoby duchovného rastu.

Čo teda spôsobilo zásadný obrat?

Cez knihu Božie tajomstvá, ktorú mi dala moja manželka, som sa dostal k Biblii. Prišla spoveď a vyznal som aj veci, ktoré som si predtým nechával len pre seba s argumentom, že to je len medzi mnou a Bohom. Veľká úľava a záväzok prvých piatkov.

Bol som na jednom stretnutí spojenom s koncertom, kde som s patričnou dávkou duchovnej pýchy začal ľuďom dávať recept na život a popri konzumácii pohárikov alkoholu im hovoriť pravdy evanjelia. Akurát v ten deň som začal čítať žalmy.

Hneď prvý hovorí, aby sme nesedávali s hriešnikmi. Ale presne to som robil. Až prišiel skutočný, fyzický pád. Potkol som sa o reťaz a veľmi si doudieral práve tie miesta, kde bol ukrižovaný náš Pán. Bolo to v piatok a až do nedele som sa nepostavil z postele.

Trpel som ukrutnou bolesťou. Mal som pocit, že to je koniec. A tak som v duchu všetko, ale všetko odovzdával Ježišovi, zmierený s tým, že už nebudem nikdy robiť umenie, lebo ruky mám zrejme navždy dokaličené.

V nedeľu, keď som vstal, zistil som, že návyky, ktorých som sa celý život nevedel zbaviť a súvisia s čistotou tela, sú preč. A že nikto iný to nemohol urobiť, len Boh. Môj život sa od tej chvíle úplne obrátil.

Pre okolie bola vaša zmena zrejme nezvyčajná.

Bol som zrazu ako dieťa, ktoré na sociálnych sieťach zdieľa tie najnaivnejšie obrázky, preukazujúce jeho vieru. Ako zamilovaný človek, ktorý všade kreslí srdiečka. Zamiloval som sa do Boha, do Ježiša Krista.

Svoje piesne som vždy vnímal ako svoj denník a je logické, že odvtedy sa folkový protestsonger vo mne umenšoval a dával priestor gospelovej tvorbe, ktorá chce ľuďom priniesť evanjelium.

Stretli ste sa s príjemnými či aj menej príjemnými ohlasmi?

Väčšina mojich umeleckých kolegov, ale i organizátorov festivalov a koncertov sa odo mňa odvrátila. Ale prišli nové kontakty. Veľmi mi pomohla sv. Faustína a jej Denníček, ktorý ma sprevádzal počiatočnými mesiacmi po obrátení.

Popri nej som z tekutej stravy prešiel k pevnejšiemu pokrmu. Nemám problém otvorene sa postaviť za svoju vieru aj v citlivých spoločenských otázkach, lebo viem, kto vo mne urobil zázrak obrátenia.

Nadávky či opovrhovanie, človek si na to ťažšie zvyká, najmä ak sú zo strany ľudí, s ktorými ste predtým strávili veľa spoločných rokov. Ale učím sa vďaka tomu pravej kresťanskej radosti, o ktorej hovorí jedno z blahoslavenstiev.

Našli ste hneď po obrátení to, čo vám predtým chýbalo?

Skôr by som povedal, že to, čo mi chýbalo, si našlo mňa. Boh má s každým svoj zámer a je trpezlivý, veľmi trpezlivý. Je to dôkaz jeho nekonečného milosrdenstva s nami a  svetom.

Samozrejme, kým sme ešte tu. Kresťanstvo, respektíve katolícka viera mi priniesla obsah toho zmyslu, o ktorom som už v detstve hovoril ako o základnej motivácii života. Pomáha mi víťaziť nad sebou a nad vecami, ktoré oberajú o slobodu.

Mám na mysli náklonnosť k hriechu a nezriadené žiadostivosti. Zmena postoja existencie z „pána svojho života“ na postoj hriešnika, ktorý potrebuje v tomto živote niekoho, na koho sa môže obrátiť a do koho vkladá dôveru a nádej, je zásadnou zmenou.

Sviatosti, a najmä tlkot srdca očisťujúca sviatosť zmierenia a Eucharistia, sú životodarné súčasti môjho života. Majú silu neustále ho obnovovať, pomáhajú byť už tu na zemi v kontakte s perspektívou večnosti.

Ako pesničkár ste kritizovali spoločnosť, potom však prišiel album Kalendár nádeje, ktorý je akoby vašou osobnou spoveďou. Znamená aj hudobný posun?

Ak som predtým viac pozornosti venoval vonkajšiemu svetu, teraz sa viac obraciam k tomu vnútornému. Piesne sú záznamami môjho prežívania viery alebo stopami zoznámenia sa s príbehmi a pravdami evanjelia.

Na Božiu slávu. Neostávam však ľahostajný ani k tomu, čo ma obklopuje, a vznikajú aj piesne v línii protestsongov, ale už tvorené z inej pozície.

Stretnutie sa s inšpiráciou je zázračný okamih, keď si musím text či nápev hneď zaznamenať, aby som oň neprišiel. Je ako milosť, ku ktorej musíme byť pozorní, aby sme ju nepremárnili.

Hudobne som sa posunul v tom, že tento krehký produkt dávam k dispozícii pri spolupráci s inými hudobníkmi, a tak na posledných dvoch cédečkách môžete počuť aj gitaru Petra Luhu, sláky komorného kvarteta ZOE, aranžmány Gregora Regeša či klavír Martina Husovského. A, samozrejme, spev mojej manželky Olinky.

Aké je posolstvo vašich piesní? Čo odkazujú veriacim aj neveriacim?

Každá z  piesní je príbeh. Jeden z  mnohých príbehov, ktoré majú predobraz vo veľkom spásonosnom príbehu našej viery. Moje piesne sú zápisom mojej cesty, ktorá môže niekoho inšpirovať, niekomu dá možnosť sa s niečím stotožniť či upriami jeho pozornosť na veci, ktoré mu zatiaľ unikali.

Sú záznamom cesty hľadania pravdy, na ktorej konci je Pravda hľadajúca nás. Ak svojimi piesňami aspoň trochu svojich poslucháčov motivujem k tomu, aby sa na túto cestu vydali alebo si v tomto svetle začali uvedomovať svoju cestu, budem rád. Na Božiu chválu a slávu.