To najdôležitejšie máme už teraz

Pápež František často hovorí o nebezpečnom víruse sebeckej ľahostajnosti. Má dnešná spoločnosť problém s tým, že každý je zameraný iba na seba a svoje túžby?

Myslím si, že je to náš trvalý problém. Už púštni otcovia hovorili o kategóriách zlých myšlienok, ktoré na Západe poznáme ako sedem hlavných hriechov, pretože márnu slávu sme spojili s pýchou. To všetko sú spôsoby, ktorými naše ego bojuje o svoju nezávislosť.

Súčasná doba je však predsa len trochu iná ako predchádzajúce. Skutočne žijeme v časoch najväčšieho blahobytu, aký sme kedy dosiahli. Myslím tým širokú strednú vrstvu západnej kultúry.

To so sebou prinieslo aj istý problém – dnes si v podstate skoro každý môže vystačiť sám. No nie tak dávno boli životné podmienky oveľa ťažšie, ľudia sa viac potrebovali. Zdá sa, že práve to sa vytráca.

V čom sú korene egoizmu? Prečo sa, slovami Svätého Otca, šíri ako vírus?

Vírus dokáže napadnúť náš organizmus nepozorovane až na genetickú úroveň. Potrebuje nás, aby mohol prežiť a šíriť sa ďalej. To je dobrý obraz pre to, čo nazývame egoizmom, prípadne egom. Nevidíme ho, ale zažívame jeho prejavy. K najtypickejším patrí strach a hnev.

Naše ego totiž chce istoty, ale v reálnom živote ich nemáme. Všetko sa mení, plynie, vzniká a zaniká, ale my sme náchylní veriť, že máme svoj život v rukách a pod kontrolou.

V skutočnosti si nemôžeme svojou vôľou pridať ani jednu minútu života. Ego teda chce istoty, a keď narazí na realitu života, snaží sa ich dosiahnuť silou. Neustále plánuje budúcnosť, a tak mu uniká prítomnosť.

Aké dôsledky to má pre človeka?

Nakoniec je nešťastný. Príčiny svojho nešťastia však nevidí, ale zvaľuje ich na osud, druhých ľudí, manžela, manželku, Boha. Toto je, žiaľ, naša nepríjemná „výbava“, pre ktorú teológia používa termín „dedičný hriech“. 

Nemôžeme to obísť, ale môžeme to premeniť v procese očisťovania a objavovania skutočného života, o ktorom hovorí Ježiš.

A kresťan verí, že na to nie je sám, pretože už vôľa a túžba po plnšom živote sú prejavom pôsobenia Božieho Ducha v nás, ako o tom hovorí aj apoštol Pavol v druhej kapitole Listu Filipanom. Odvaha a chcenie sú však v réžii našej slobody.

Je egoizmus aj príčinou vojen?

Každá vojna je veľké zlo zrodené v mysli tých, ktorí majú politickú moc. Je to myseľ zavalená tmou, ako hovorí apoštol Ján v úvode svojho evanjelia: „A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“ (Jn 1, 5).

Vojna zatemňuje Boží obraz v človeku, a tak ostáva len smrť, nenávisť, pomsta. Svätý Ignác z Loyoly ponúka v duchovných cvičeniach meditáciu o boji medzi dvoma tábormi – jeden je Kristov, druhý Luciferov.

Lucifer káže svojim sluhom, aby lákali ľudí do ich tábora trojakou taktikou – túžbou po bohatstve, po ktorej naplnení nasleduje túžba po uznaní a svetskej sláve a tá zasa smeruje k túžbe po moci. To je vrchol pýchy. Tento obraz je stále aktuálny, veď čo iné je za vojnovou mentalitou?

V prípade vojny na Ukrajine sme ale spočiatku videli aj opak egoizmu, ľudia ponúkali utečencom svoje domovy. No časom sa situácia zmenila. Prečo?

Áno, v súvislosti s vojnou na Ukrajine sme mohli vidieť aj veľa dobra, mnohí nezištne pomáhali, ale to sme boli len na začiatku. Strach a úzkosť, ktoré vtedy zasiahli aj nás, vyvolali veľkú mieru solidarity. To, či išlo o sociálnu lásku, alebo len o prejav pudu sebazáchovy, ukázal u mnohých čas.

Psychológovia varujú, že keď si na stres zvykneme, pôvodná solidarita sa môže zmeniť na odpor. To je podobné, ako keď ochorieme – zrazu si svoje telo všímame, staráme sa o zdravie, ale keď sa vyliečime, vrátime sa k starému životnému štýlu.

Prejavilo sa naše ego aj počas pandémie?

Pri pandémii sme zažili podobnú situáciu ako v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Strach nášho ega spočiatku vyvolal ilúziu súdržnosti. Samozrejme, u tých, ktorí ostali solidárni aj naďalej, to nebola ilúzia ega, ale úprimný, láskavý život.

U niektorých sa však táto solidarita časom preklopila do odporu, a tak ako sme boli spočiatku zjednotení, neskôr sme sa rozdelili a viedli boje o rúškach, karanténe, očkovaní a podobne.

Môže sa vôbec človek od egoizmu oslobodiť?

Neviem, či ide o oslobodenie, aj keď to tak bežne hovoríme. Skôr sa mi zdá výstižnejšie slovo premenenie. Keď budeme s naším egom bojovať tak, že sa budeme snažiť jeho prejavy potláčať, len ich hlbšie zatlačíme do svojho podvedomia, odkiaľ budú naďalej pôsobiť.

Premena spočíva v prijatí pravdy o tom, čoho všetkého som možno schopný, ale predovšetkým v poznaní našej veľkosti v Božích očiach. Ak človek uverí pravde, že je milovaný Bohom, vzbudí to v ňom vďačnosť a lásku k sebe, k druhým, k svetu a k Bohu, ktorého prítomnosť objaví v celom stvorení.

Lenže ego má svoje stratégie, ako konkrétne ho zdolať?

Potrebujeme sa cvičiť v odolnosti voči scenárom nášho ega, ktoré chce slávu, česť, uznanie, prvé miesto. Neustále sledujeme, čo si o nás druhí myslia, preto chceme byť na prvom mieste, vyniknúť v práci, získať na cene. Dokonca sa môžeme domnievať, že sa takto stávame cennými aj v Božích očiach.

Ježiš však túto mentalitu odmietol, lebo je falošná. Nedovolí nám opustiť kruh nášho ega, a tak nemôžeme prijať Ježišov život, ktorý je nám daný ako dar. Preto si potrebujeme neustále pripomínať, že to najdôležitejšie sa nám nestane v budúcnosti, ale že to máme už teraz.

Pri množstve podnetov, ktoré človeka zaplavujú, je náročné neustále si túto pravdu uvedomovať.

Už púštni otcovia radikálne, nakoľko len bolo možné, odstránili vonkajšie podnety, ktoré by rušili ich pozornosť k pravdám života. A čo sa potom stalo? Zistili, že prišli nové, ešte silnejšie podnety z ich vlastného vnútra – myšlienky a scenáre, ktoré nás neustále zamestnávajú.

Kto by nepoznal takzvané blúdenie mysle, keď sa modlíme – ani nevieme ako a už sme myšlienkami niekde inde. Preto upozorňovali na skúsenosť s rozlišovaním myšlienok.

Tie síce budú neustále prichádzať, ale je na nás, či im dovolíme vstúpiť do srdca, teda či sa im začneme venovať a viesť s nimi dialóg, z ktorého sa potom rodí emočná náklonnosť, vášeň a potom už je ťažké odolať.

Ako sa teda nedať chytiť do pasce?

Niekto sa napríklad nemilo na mňa pozrie a v mojej mysli sa hneď začne rozvíjať príbeh, že si o mne myslí niečo negatívne, že je proti mne a podobne.

Ak sa dáme chytiť do pasce „komentovania“, vyvolá to v nás negatívne emócie, ktoré posilnia ďalšie negatívne myšlienky, a my sa dostaneme do začarovaného kruhu.

Ak sa však staneme pozorovateľmi myšlienok, stane sa čosi zvláštne – prestaneme podvedome prilievať olej do ohňa našej emocionality a scenárov a kruh sa začne zmenšovať.

Nebude to ani hneď, ani rýchlo, záleží na tom, aký bol veľký a či sú naše reakcie natoľko zautomatizované, že štartujeme hneď na najvyššej rýchlosti. Cvičenie v pozorovaní však postupne začne tlmiť naše reakcie a my pomaly získame odstup.

Spomenuli ste, že snaha byť na prvom mieste je problém ega. Prečo nemusí byť každý hviezdou?

Lebo je to pasca. Snažiť sa byť hviezdou znamená, že svoju hodnotu odvodzujem od toho, či ma niekto za „hviezdu“ uzná alebo neuzná.

Keď dosiahnem potlesk a uznanie, je to, samozrejme, dobrý pocit, ale čo v prípade, keď to bude naopak? Zrútim sa, budem v depresii, budem sa hnevať na celý svet? Nie je, naopak, pravda, že „hviezda“ je každý, kto je svojím životom ponorený v Bohu? To je podstata toho, čomu hovoríme identita.

Pozornosť sa však venuje hlavne úspešným. Ako sa s tým vyrovnať?

Naša kultúra založená na úspechu pohŕda neúspechom, bezmocnosťou a akoukoľvek formou chudoby. Vyvinuli sme systém víťazov a porazených, v ktorom nie je Ježiš. On sa stotožnil s porazenými bez toho, aby nenávidel víťazov. Úspech je zradný a má príliš lepkavý povrch.

Ak sa ho chytíme, staneme sa od neho závislými a prestaneme skutočne žiť. Budeme sa neustále sledovať, porovnávať a striehnuť na ohrozenie nášho života, ktorý sa však, paradoxne, zmení na živorenie. Na bytostnej úrovni totiž úspech rovnako ako neúspech nemá žiadnu silu zmeniť náš život.

Ide len o povrchné myslenie, s ktorým treba prestať, aby sme mohli pochopiť Ježišove slová: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“