Trest problém nevyrieši

Čo je základom dnešného rodičovstva? Čo robiť, aby bolo efektívne (a nie efektné)?

Hlavný model života by mal dieťaťu predstavovať rodič. Od prvopočiatku ho vníma a napodobňuje. Osobná integrita, hodnoty a citová vyváženosť rodiča sú pre dieťa tým najvýznamnejším darom. Základom dnešného rodičovstva je zmena vnímania dieťaťa, a to s rešpektom a úctou.

Je to ako pestovanie rastliny. Keď zasejeme semienko, ktoré následne vyklíči, rastie a rozvíja sa, sme v role starostlivého opatrovateľa, nie aktívneho tvorcu. Rastlinku umiestnime na slnko, polievame, prípadne hnojíme, ale neťaháme ju, aby rástla rýchlejšie, ani nasilu neotvárame puky listov a kvetov.

Nemanipulujeme jej rast podľa svojich predstáv. Podobne je to aj s dieťaťom. Narodilo sa s výbavou, ktorá obsahuje všetko, čo potrebuje, aby rástlo a vyvíjalo sa. My rodičia máme vytvárať bezpečný a podnetný priestor, v ktorom sa jeho výbava rozvinie do konkrétnych zručností, povahových vlastností a charakteru.

Podporujeme ho, aby sa učilo prostredníctvom skúseností, predovšetkým tých, ktoré zažíva v každodennom živote rodiny. Tak sa dozvedá, ako funguje svet a ľudia v ňom. Sprevádzajúci rodičia pomáhajú dieťaťu rozlišovať užitočné od neužitočného bez použitia trestov a zastrašovania.

Jednoducho ho priateľsky a láskavo smerujú, podporujú pri zvládaní problémov a dodávajú mu odvahu zoči-voči výzvam. Nevhodné správanie zastavia (limity, hranica) a vedú dieťa k reflexii, teda hľadaniu chyby a uskutočneniu nápravy. Chybu mu pomáhajú spracovať ako lekciu, ktorá nesie dôležitý odkaz, ako ďalej riešiť vzniknutú situáciu.

Jednou z veľkých výziev je riešenie konfliktov. Vy nie ste veľmi zástankyňou trestov. Ako potom stanoviť hranice a autoritu rodiča, aby s ním dieťa nezametalo?

Skúsim najprv vysvetliť, čo chápem pod pojmom trest. Trest je zámerné fyzické a psychické pôsobenie na dieťa s cieľom vzbudiť intenzívny negatívny zážitok spojený s pocitmi hanby, viny, poníženia, aby už nikdy konkrétne správanie neopakovalo.

Z môjho pohľadu je trestanie hodnotovo nezlučiteľné s láskou a navyše nerieši problém z dlhodobého hľadiska. Ide však o efektné zastavenie dieťaťa v danom momente. Otázkou však ostáva, čomu sa v tom momente dieťa od rodiča naučilo. Utvrdeniu vlastných presvedčení, kalkulu, mocenskému ovládaniu či strachu z chyby?

K samotnému pochopeniu a vyriešeniu problému však nedošlo. Skúsim to vysvetliť cez príklad: Dieťa si naschvál nechá doma mobil, keď odchádza na husle, aby ho rodičia nemohli skontrolovať, kde sa nachádza. Namiesto huslí sa ide takto z času na čas skejtbordovať s kamarátmi.

Robí to preto, lebo rodičia mu vyplnili voľný čas krúžkami a ono nemá cez týždeň ani chvíľu na čas s kamarátmi. Keď na to rodičia prídu, dostane týždňové domáce väzenie, pretože ich oklamalo. Krivda ohľadne času s kamarátmi ostáva nevyriešená, ale rozhodnutie dovolať sa svojho práva na voľný čas zosilnelo.

A keďže rodičia nie sú ochotní rozprávať sa o zmene, menej ustráchané dieťa pokračuje s novými stratégiami, ako nastoliť vlastnú spravodlivosť. Rešpektujúco a láskavo znamená efektívne. V prvom rade je potrebné, aby rodičia nahliadli do situácie.

To znamená, vypočuli ho bez posudzovania a pochopili, o čo dieťaťu ide, ako aj jeho logiku rozmýšľania. Keď povie, potom sa ho pýtame, ako by si predstavovalo ideálne riešenie pre seba. Nakoniec rodičia spolu s dieťaťom diskutujú o návrhu, nastavia hranice bezpečia a overia fungovanie v praxi.

Dieťa možno ešte spraví zopár chýb, ale bude ochotnejšie na probléme pracovať. Predovšetkým preberie zodpovednosť za svoje chyby a dá ich do poriadku, lebo dôveruje rodičom, že mu chcú pomôcť. Vníma, že pravidlá, ktoré si nastavili spoločne, sledujú zákonitosti života, ktoré platia pre všetkých, aj pre rodičov.

Dôvera vo vzťahu s rodičom sa opäť obnoví a prehĺbi zážitkom spoločného fungujúceho riešenia. Dôvera vo vzťahu je oveľa mocnejšia pri formovaní dieťaťa ako ktorýkoľvek trest.

Veľakrát zaznieva, že nato, aby sme boli dobrými rodičmi, musíme sa naučiť ovládať svoje emócie a držať ich na uzde aj vo vypätých situáciách. Jednoduché to však nie je. Ako s tým bojovať? Čo urobiť, keď sa neovládneme a vybuchneme?

Pracovať s emóciou je pre nás náročné preto, že ide o aspekt nášho bytia, ktorý nevieme vôľovo ovládať, teda nedokážeme si povedať, že teraz ju nebudeme mať. Emócia je tá energia, ktorá okamžite naštartuje rodiča do pohybu, keď zbadá svoje dieťa, ako sa pustilo na odrážadle z briežka, ktorý sa končí pri frekventovanej ceste.

Emócie potrebujeme preto prijať a vypočuť, nie s nimi bojovať. V praxi to znamená tieto tri veci. Po prvé, ak je to nutné, okamžite zastavíte nevhodné a nebezpečné správanie. Ak vám hnev alebo iná intenzívna emócia prerástla cez hlavu, upokojíte sa. Použijete techniku, ktorú musíte mať vopred nacvičenú.

Napríklad začnete zhlboka dýchať, napijete sa vody, opakujete si vetu: ja to zvládnem, ja to dám; až potom sme schopní naplno sa sústrediť na dieťa a vnímať situáciu aj z jeho uhla pohľadu. Po druhé, nadviažeme spojenie s dieťaťom. Opustíme vlastné myšlienky, pocity a predstavy, sústredíme sa len na rozmýšľanie dieťaťa.

Empaticky ho počúvame a vyjadrujeme súcit. Pomôžeme dieťaťu uvoľniť silnú energiu emócií. Ak je to potrebné, nastavíme limity správania dieťaťa, a tým vytvoríme bezpečný priestor na uvoľnenie jeho emócií. Znamená to, že umožníme priechod emócií dieťaťa tak, aby pritom neublížilo sebe ani okoliu, teda nezranilo iných ľudí a neničilo veci.

A nakoniec, hľadáme spoločné riešenia. Keď sa dieťa upokojí, pomôžeme mu porozumieť, čo v danej chvíli potrebuje. Ak je to vhodné, opíšeme hneď svoje pocity a vyslovíme potrebu.

Následne sa snažíme načrtnúť možnosti, ktoré by problém riešili v prospech nás oboch. Pomenujeme možnosti a výber prenecháme na dieťa. Tým ho povzbudzujeme k ochote nájsť konkrétny spôsob riešenia.