Týranie starých ľudí sa deje najmä v rodinách

Ako a prečo vznikla Senior linka? 
Najprv vznikla organizácia Fórum pre pomoc starším. V rámci nej sme zistili, že starší ľudia potrebujú aj telefonickú pomoc, pretože sú z rôznych regiónov a niekedy je pre nich problém prísť priamo za nami. 

Cez Senior linku poskytujeme poradenstvo a navigujeme, na koho sa môžu s konkrétnymi problémami obrátiť. 

Mnohí sú nešťastní a skrátka sa s niekým potrebujú porozprávať.

Ako veriaca sa snažím často naznačiť, že by bolo dobré ísť do kostola, pomodliť sa, mať spoločenstvo. Samozrejme, nemôžem sa volajúcich hneď pýtať, či sú veriaci, z rozhovoru to však vyplynie.

Človek musí byť v tomto veľmi citlivý, aby sa niekoho nedotkol, aby ho neurazil – nie všetci, čo nám volajú, sú podobným veciam otvorení.

Zaujímavé však je, že mnohí neraz pozitívne reagujú, keď im človek poradí i po duchovnej stránke – a to sú potom neuveriteľne dlhé rozhovory. 

Koľko ľudí vám volá priemerne za rok? 
Za rok 2019 to ešte nemáme spočítané, rok predtým to bolo 3 500 ľudí. Je to enormný počet a treba povedať, že rozhovory s nimi netrvajú desať minút.

Niektorí potrebujú len nejakú informáciu, ale viacerí sa na nás obracajú s rôznymi problémami vrátane zdravotných či psychických. Tých potom navigujeme, ako sa im dá pomôcť. 

To číslo je naozaj vysoké – pritom vy ste tu štyria až piati pracovníci. Ako to zvládate? 
S Božou pomocou (smiech). Niekedy je to naozaj ťažké zvládať – človek zavolá a my máme obsadené, alebo niekto z nás vyjde von. Nie je to štátom platená linka, financujú nás projekty.

Dá sa povedať, že tú časť práce, ktorú robíme počas voľna – počas večerov, sviatkov, cez víkendy –, za to nemáme zaplatené. Napriek tomu si myslím, že je dôležité to robiť.

Je mnoho ľudí, ktorí sa cítia sami a potrebujú sa niekomu vyžalovať, vyplakať. Pre nich to robíme. 

Je istou pomocou už to, že sa vám vyrozprávajú?  
Samozrejme. Najprv sa človek vyrozpráva a my potom posúdime čo ďalej.

Ak vidíme, že človek má problémy, ktoré môže riešiť – napríklad, že je zdravotne postihnutý a nedostane príspevok alebo nemá zdravotné pomôcky –, obraciame sa na organizácie, s ktorými spolupracujeme a ktoré mu môžu pomôcť. 

Avšak najväčší problém, s ktorým sme sa stretli, sú medziľudské vzťahy, najmä vzťahy v rodinách. Môžem povedať, že sme na Slovensku poukázali na problém týrania a násilia na starších ľuďoch.

Nedeje sa len v nejakých zariadeniach, ale hlavne v rodinách. Povedala by som, že spoločnosť je voči tomu ľahostajná.

Vo svete sa tento problém nazýva ageizmus – určitá antipatia voči starším ľuďom. Akoby sme ich chceli vyradiť zo spoločnosti – a to je veľmi zlé.

Snažíme sa hovoriť o tom, že keby starších ľudí nebolo, neboli by sme tu ani my. Ak si nevážime starých rodičov, vlastne si nevážime ani seba. 

Ako sa týranie, ktoré ste spomínali, najčastejšie prejavuje? Má verbálnu, fyzickú či citovú podobu? 
V mnohých prípadoch je častejšie psychické a citové vydieranie, ale zriedkavé nie je ani fyzické a materiálne.

Častý príklad je, že príbuzní úplne izolujú starého človeka, že mu nepodávajú lieky alebo mu, naopak, dajú veľa psychofarmák, aby spal, „neotravoval“. Čo je však strašné – niekedy ich naozaj mimoriadne ponižujú, pokladajú ich za menejcenných.

Myslím si, že to si naši rodičia a starí rodičia nezaslúžia. Mali by sme dodržiavať štvrté Božie prikázanie – nielen sa vyspovedať, že ho nedodržiavame. 

Medzi generáciami musí byť symbióza. Aj preto sme začali spoluprácu s mládežou, aby deti spoznali, ako žijú starší, aby si k nim našli vzťah.

Viete, robím veľa prednášok na školách a je zaujímavé, keď mi deti povedia, že vôbec nepoznajú starých rodičov alebo ich nenavštevujú. Dokonca mi jeden chlapec povedal, že ich navštevuje len vtedy, keď majú dôchodok.

Pritom starí a mladí si môžu byť navzájom užitoční. Mladí môžu pomáhať starším a zároveň od nich získavať skúsenosti a zručnosti, ktoré zatiaľ nemajú. 

Keď sa ešte vrátime k týraniu – predpokladám, že identifikovať ako obeť staršieho človeka je ťažšie ako napríklad deti, ktoré chodia do školy, či ženy, ktoré chodia do práce. Ak je starký imobilný či zavretý doma, málokto „zvonka“ má asi možnosť zistiť, že mu niekto ubližuje. 
Žiaľ, ani ten starý človek si často neuvedomí, že je týraný.

A čo je ešte problém – aj keď si to uvedomí, hanbí sa za to. Pokladá to za svoje zlyhanie, nie za zlyhanie potomkov.

Napríklad si myslí, že ich zle vychoval. Nemyslím si, že je to tak, lebo ľudí neformuje len ich rodina, ale aj okolie, televízia a podobne. Na agresorov tiež často vplýva alkohol, drogy, nedostatok financií. 

Ak má starý človek domček, byt či nejaké našporené peniaze, stáva sa, že príbuzní chcú od neho majetok veľmi rýchlo získať. 

Čo s tým? 
Mali by sme sa ľuďom od detstva snažiť vštepovať, že je dôležité dobre sa správať k starším.

Naša organizácia má motto, ktoré napísal Ján Pavol II. v Liste starším ľuďom: „Ľahšie nesie bremeno staroby ten, kto cíti lásku a úctu od mladých.“

Myslím si, že je dôležité to uplatňovať. Povedzme si pravdu – nemôžeme vylúčiť jednu skupinu ľudí zo spoločnosti len preto, že je vraj na ťarchu. Nie. Či deti, či mladí, či starí – všetci sú súčasťou spoločnosti.

Každý mladý raz zostarne – to je zákon života. A naša spoločnosť starne rýchlo. Ak sa nenaučíme vážiť si starých ľudí dnes, ako sa budú správať naše deti k nám? 

Raz som bola na medzinárodnej konferencii, ktorej témou boli práva dieťaťa. Priznám sa, toto nie je moja parketa. Potom som si však uvedomila, že som tam veľmi dôležitá – mohla som poukázať na to, že generácie musia spolupracovať.

Ak nenaučíte deti láske a úcte k starším, bude to mať vplyv aj na ich život. 

To je skôr prevencia. Ako však pomôcť konkrétnej starenke, ktorá žije týraná v byte, kam nikto okrem jej príbuzných nechodí? Ako si môže pomôcť ona sama? 
Riešení je málo – a my o tom hovoríme. Mal by byť vytvorený systém pomoci a spolupráce rôznych inštitúcií.

V rámci samospráv by to mohli byť rôzni terénni pracovníci, ktorí by chodili k seniorom, zisťovali by, či sa tam nedeje príkorie a či nie sú porušované ich práva.

Existujú zákony, tie sa však v praxi celkom neuplatňujú. Ak sa aj starší človek obráti na políciu či iné orgány, veľakrát sa mu neverí.

Je to aj tým, že pracovníci dopredu počítajú s mentálnym či psychickým ochorením. Niečo na tom môže byť, ale najprv to treba zistiť, nie hneď človeka odpísať. 

Predpokladám, že mnoho starších ľudí, ktorí niečo podobné zažívajú, sa snaží agresorov ospravedlňovať, „odtrpieť“ si svoju situáciu, niekedy možno aj podporovaný nesprávnymi interpretáciami o nesení kríža a podobne. 
Áno; dôležitý je tu tiež pocit viny. Avšak bez ohľadu na to, ako sa starší človek v minulosti správal k deťom, mal by mať ich úctu. Vyplýva to už zo štvrtého prikázania. 

Rozprávala som sa s jedným kňazom, ktorý mi hovoril, že ľudia na spovediach veľakrát povedia niečo v tom zmysle, že nakričali na svojich rodičov. Málokto povie, že ich týra. Jednoducho agresori si často nevedia alebo nechcú priznať, že niekoho týrajú. 

Mnohé príbehy sú potom na zaplakanie. Rozprávali sme sa napríklad s pánom, ktorý daroval dom svojmu synovi. Jeho rodina sa hneď potom prestala oňho starať. Pán ležal na chodbe, nedostával poriadne jesť, nemal základnú hygienu. Nikam nevychádzal, bol izolovaný aj od televízie či rádia.

Bola som za ním, videla som, ako žije na tej studenej chodbe – a mala som slzy v očiach. Ten pán ma chytil za ruku a prosil, aby som ho odtiaľ dostala. Strašné je, že aj keď sme ho už umiestnili do domova, kde mohol mať pokoj, vyčerpaný predošlým stavom o tri týždne zomrel.

Bol vlastne utýraný svojimi príbuznými. To je niečo nepredstaviteľné – a takýto prípad nie je jeden. 

Asi je vždy rizikom prepísať majetok na iného človeka, však? 
Práve preto navrhujeme, aby sa zmenil dedičský zákon. Tým súčasným dávame možnosť, aby vznikali podobné situácie. Mnohí sa totiž chcú rýchlo dostať k majetku. 

Čím ešte trpia starí ľudia v rodinách? 
Osamelosťou. Ak človek necíti lásku blízkych, je to zlé, aj keď je sociálne zabezpečený. 

Dokáže lásku blízkych aspoň čiastočne kompenzovať napríklad farské či iné spoločenstvo? 
Určite áno, hoci oproti láske rodiny je to málo. Je dobré chodiť do farského spoločenstva, ako však hovorím starším ľuďom – prosím vás, nezabúdajte na tých, ktorí tam tiež chodili, ale už nemôžu. Teraz choďte vy za nimi. Už len to, že za starým človekom niekto príde, preňho veľa znamená. 

Čo ešte zvyknete radiť osamelým starkým? 
Ostať aktívni. Moja maminka sa ešte ako osemdesiatdeväťročná stále snažila pre seba niečo robiť. Napríklad hoci už nemohla chodiť von, každý deň cvičila. Myslím si, že je dôležité, aby človek len nečakal, čo pre neho spraví druhý; aby sa prechádzal, upratal si a podobne. 

Dnes už viacgeneračné domácnosti nie sú pravidlom. Aké má podľa vás starý rodič miesto v dnešných rodinách? 
Aj starý rodič môže pre rodinu a v rodine veľa urobiť. Nemôžeme povedať, že rodina sú len deti a rodičia.

Prirovnajme to k stromu ako pápež Ján Pavol II. – strom tvorí koruna, kmeň, ale aj korene. A práve starí rodičia sú tými koreňmi. Bez koreňov by strom nemohol existovať. 

Pamätám si, že pre mňa ako dieťa boli starí rodičia veľmi dôležití. Voľakedy fungovali trojgeneračné rodiny – a boli super. Navzájom si v nich všetci pomáhali.

Toto nám v dnešnej spoločnosti chýba, čím sa sami ochudobňujeme. 

A čo tí, ktorí nemali dobrý vzťah s rodičmi – dá sa to napraviť, respektíve tváriť sa, ako by sa nič nestalo len preto, že zostarli?
Nedá sa odpovedať jednoducho; myslím si, že je to od prípadu k prípadu. Pomôcť môže odpustenie, hľadanie dobrých vzťahov. Veľmi nám chýba živá viera, pre ktorú je to samozrejmé. 

Máte aj pekné príklady z praxe, ktoré vás motivujú robiť túto službu ďalej? 
Je úžasné, keď sa podarí niekomu pomôcť alebo dokonca zachrániť život. Niečo také vás napĺňa radosťou, pokojom a pocitom, že ste užitočná.

Niekedy mi na konci telefonátu ľudia hovoria: „Viete, aké je úžasné, že som sa s vami porozprávala? Dali ste mi takú silu!“

A pritom často tomu človeku nepomôžem, nevyriešim jeho situáciu – len sa s ním s láskou rozprávam. Myslím, že potom človek cíti blízkosť – a zrazu je spokojný.  

Často sa za týchto ľudí modlím. 

Viete, toto sa nedá robiť ako iná práca – dá sa robiť len s láskou a Božou pomocou. Aj preto svoju prácu zverujem pod ochranu Panny Márie.