Učiteľka obnovuje so žiakmi tradíciu modrotlače

LUCIA DOVALOVÁ (40) pochádza z Klenovca a v súčasnosti žije v Badíne, kde sa so žiakmi tamojšej základnej školy venuje takmer zabudnutej technike modrotlače. Tá sa koncom novembra stala šiestym zápisom Slovenska v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pavol Kall 11.12.2018
Učiteľka obnovuje so žiakmi tradíciu modrotlače

Lucia Dovalová (vľavo) so žiačkami na prezentácii v Štúrove / Snímka: Archív -LD-

 

Na Slovensku sú iba traja skutoční majstri tradičného remesla modrotlače. Nájdeme medzi nimi aj učiteľku zo základnej školy v Badíne. „V tomto čase mi prišiel potvrdzujúci e-mail z Ministerstva kultúry na žiadosť o pridelenie značky Európsky rok kultúrneho dedičstva 2018 pre našu aktivitu Modrotlač na základnej škole,“ konštatuje na úvod Lucia Dovalová a neskrýva svoju radosť.

 

Učíte chémiu a výtvarnú výchovu na základnej škole v Badíne. Takáto kombinácia predmetov vás asi predurčila k tomu, že ste začali žiakom približovať modrotlač ako remeslo minulosti, ktoré prezentujete vo vlastnom štýle.

Vyštudovala som pôvodne chemické inžinierstvo, až neskôr, keď som začala učiť na základnej škole, doštudovala som si výtvarné umenie. Tak som dostala možnosť učiť okrem chémie aj výtvarnú výchovu. V školskom prostredí sa často rozpráva o medzipredmetových vzťahoch. Prax je však trošku iná a tento spôsob vyučovania sa ťažko realizuje. Postupom času som však našla spôsob aj vhodné témy, a tak sme začali objavovať chémiu v mnohých oblastiach, realizovať rôzne projekty, medzi ktoré patrí aj modrotlač – spojenie chémie a umenia a tiež tradície.

 

Čo vás priviedlo k modrotlači?
Bola to oblasť pre mňa ako výtvarníka zaujímavá a krásna, a ako pre chemika tak trochu tajomná. Počas školského roka u nás v základnej škole žiaci pracovali na ročníkových projektoch. Témy si vyberali, alebo si dali poradiť od nás učiteľov. Medzi moje témy, ktoré väčšinou spájali vedu a umenie, som zaradila aj modrotlač. Prihlásil sa jeden chlapec, vtedy siedmak, a spoločne sme sa do toho pustili. Nemali sme spočiatku veľa informácií – iba pár internetových zdrojov a knihu, na ktorú sme čakali pol roka, kým nám prišla. Keď sme sa snažili osloviť existujúcich modrotlačiarov, boli skúpi na informácie, čo je pochopiteľné, keďže je to ich živobytie. Užitočné pre nás boli návštevy múzeí s expozíciami modrotlače.

 

Ako prebiehala práca so spomínaným žiakom?
Samozrejme, mala som pred žiakom trochu náskok. To, na čo musel postupne prísť on, som si vopred sama vyskúšala, aby som mu neskôr mohla pomôcť a poradiť. Vývoj vlastnej rezervy/pappu, zdroj indiga, príprava farbiaceho roztoku, samotné potláčanie vzoru na látku a jej farbenie – toto všetko trvalo dlhú dobu, kým sa nám podarilo dospieť do štádia, keď sme si mohli povedať, že techniku už ovládame, a to bez pomoci akéhokoľvek iného človeka, ktorý by nás modrotlači priučil.

Asi vás na Slovensku nie je veľa, ktorí sa venujete tomuto remeslu.
Na Slovensku sme traja skutoční modrotlačiari. Teda viac ľudí sa tvári, že robí modrotlač, ale kúpiť si rezervu v zahraničí, pomaľovať ňou látku a poslať do dielne na farbenie, to podľa mňa nie je skutočné remeslo. Aj teraz po troch rokoch, ako sa modrotlači venujem, sú stretnutia modrotlačiarov pre mňa prínosom. Je skvelé, keď sa máme o čom porozprávať. Ani jeden z nás to nemal s modrotlačou jednoduché a musel sa túto techniku učiť tak trochu sám štýlom pokus-omyl.

 

Vediete pre žiakov chemický a výtvarný krúžok, kde im predstavujete modrotlač. Ako to deti prijímajú? Nie je to pre ne náročné?
Keď už máme techniku zvládnutú, rozumieme modrotlači aj po chemickej stránke. Nie je to náročné, iba ak na čas a financie. Preto, samozrejme, nemôžeme „modrotlačiť“ každý týždeň, ale len občasne – zväčša, keď sa pripravujeme na nejaké podujatie, výstavu, dielničku... Moje deti si už zvykli, že pre ne vymýšľam aj netypické techniky.

 

Obnovujete dávnu tradíciu modrotlače, avšak osobitým spôsobom. Môžete priblížiť, v čom je vaša modrotlač odlišná? Asi je rozdiel aj v príprave takzvanej rezervy, teda zmesi na potláčanie vzoru na biele plátno, kde naši predkovia používali chemické látky, ktoré sú zdraviu škodlivé. A vy ste to pozmenili, aby to bolo realizovateľné aj v škole.
Keď hovoríme o tradičnej modrotlači, technika musí byť zachovaná. Tu alternatívy nie sú. Čo sa týka rezervy, každý modrotlačiar mal svoj vlastný recept, ako a z čoho si ju pripraviť. A tak to máme aj my. Zlúčeniny olova sme vynechali, pretože nepripadá do úvahy, aby sme pracovali s látkami zdraviu škodlivými doma či v škole. Nahradili sme ich inými chemickými látkami, ktoré dávajú našej rezerve punc originality. Čo sa týka samotného procesu prípravy rezervy, je tiež dôležitý a my sme na začiatku vôbec netušili, ako postupovať. Ale prišli sme na to a naša rezerva je úplne funkčná a bezpečná.
Odlišnosť našej modrotlače tkvie v spôsobe nanášania rezervy na plátno. Tradične sa používali drevené alebo kovové pečiatky, ktoré sa po namočení v rezerve odtláčali na látku. Keďže my sme takéto pečiatky nevlastnili a ich príprava je veľmi náročná, rozhodla som sa, že budeme rezervu nanášať štetcom. Tak deti dostali možnosť rozvíjať vlastnú fantáziu a zakaždým nanovo vytvoriť originálne dielko.

Ako vyzerá samotný proces vzniku modrotlače?
Modrotlač je tradičný spôsob úpravy plátna, ktorého výsledkom je biely vzor na modrej látke. Podstata spočíva v prekrytí niektorých miest plátna, ktoré majú ostať vo finálnom prevedení biele, špeciálnou zmesou. Táto zmes sa po namočení plátna vo farbiacej zmesi indiga nemôže rozpustiť alebo odlúpnuť, ale musí ostať prilepená na plátne, a tak ho „ochrániť“, zarezervovať na potlačených miestach pred farbou. Po opraní nafarbenej látky v kyslom roztoku sa zmes rozpustí a miesta pod ňou, teda vzor ostane biely.

 

Čo je pri procese vzniku modrotlače na plátennom obrúsku najnáročnejšie?
Najnáročnejšie je správne ho nafarbiť. Majú na to vplyv aj vonkajšie podmienky prostredia – vlhkosť, teplota. Kedysi sa modrotlačiarske dielne na zimu zatvárali – vtedy farbiť nešlo, roztok indiga nezrel.

 

Dôležitou súčasťou pri procese modrotlače je namáčanie plátna, na ktorom je obrázok, do indiga. Ale to si musíte zháňať zo zahraničia. Ako je to teda?
Indigo je prírodný pigment, ktorý sa získava z rastliny indigoferra tinctoria, teda indigovníka a táto rastlina v našich klimatických podmienkach nerastie. Jej domovinou je India a odtiaľ pochádzajú aj naše zdroje.

Už ste nám prezradili, že obrazce na plátno nanášate štetcom, teda nie nejakou pečiatkou či vopred určenou matricou. Prináša vám tento postup viac slobody a kreativity?
Už raz vyrobenou pečiatkou vzor nezmeníte, opakuje sa, koľkokrát potrebujete. Nanášať rezervu štetcom je o čosi náročnejšie na čas, presnosť a jasné kontúry „maľby“. Na druhej strane tvorcovi dáva slobodu vo vyjadrovaní. My sa venujeme hlavne tvorbe ľudových motívov, ktoré sú odjakživa inšpirované tvarmi pochádzajúcimi z prírody – kvety, listy, stonky, špirály, zvieratká, bodky... Ale začíname používať aj písmo v modrotlači. Keď má dieťa vlastný nápad, samozrejme, nechám ho, aby aj cez modrotlač vyjadrilo to svoje srdiečku blízke. Vznikajú tak hríbové stromy, obľúbené zvieratká či dokonca obrázok laboratórneho skla.

 

Uvažujete niekedy nad tým, že to po vás prevezme niekto z rodiny či zo širšieho okolia?
Zatiaľ to vyzerá tak, že moja staršia dcéra, ktorá je zároveň aj mojou žiačkou, by mohla pokračovať v začatej práci. Už teraz mi výdatne pomáha. Má talent na výtvarné tvorenie. Jej maľby vzorov rezervou na látku sú jasné a presné a má výbornú fantáziu a predstavivosť.

 

Svoju tvorbu i tvorbu vašich žiakov ste vystavovali na viacerých miestach a podujatiach. Čo pre vás znamená odprezentovať výsledky svojej tvorivej práce?
Za ten čas, čo sa modrotlači venujeme, sme boli súčasťou viacerých výstav či podujatí. Zväčša sa mi podarí ponúknuť na výstavy aj práce mojich žiakov. Robíme s dievčatami aj dielničky modrotlače pre záujemcov. A tak sme boli v Štúrove, Bratislave či v susednom Hronseku. K výstavám, kde sme predstavili naše výtvory, patria: Modré dedičstvo v Pohronskom múzeu v Novej Bani, Remeslá našich predkov u nás v ZŠ v Badíne, Modrobiely svet v Liptovskom Mikuláši a v Liptovskom Hrádku a najnovšie Farbené do modra vo Varšave.

 

S akými reakciami ste sa stretli pri prezentovaní vášho remesla?
Počas prezentácií modrotlače sa stretávame s mnohými ľuďmi a ich reakcie sú milé. Mnohí spomínajú na modrotlač, ktorá bola súčasťou ich života, a tak si ju ešte pamätajú. Iní zase vôbec netušia, o aký proces ide, preto im všetko od začiatku vysvetlíme a ukážeme. No všetci ľudia, ktorí si nás vypočujú a spoznajú našu tvorbu, sa zhodnú na tom, že naša práca je výnimočná a originálna. Ich slová obdivu sú pre nás veľkým povzbudením na ďalšiu tvorbu.

Modrotlač vo vašom umeleckom vyjadrení je asi tým najpresvedčivejším dôkazom, že chémia a umenie spolu dokážu úžasne fungovať.
Presne ako hovoríte. Hoci zrejme nie každý to dokáže takto chápať. Ja sa na modrotlač už ani inak neviem pozerať.

 

Plody vašej práce sa dočkali aj veľkého uznania, keď vás Ústredie ľudovej umeleckej výroby v roku 2017 pripočítalo k výrobcom modrotlače. Ako to vnímate s odstupom času?
Pre mňa je to aj s odstupom času veľký úspech a hlavne pocta, že môžem oficiálne patriť do skupiny remeselníkov, ktorí ani v dnešnej dobe nezabudli na slovenské tradičné remeslá a svojimi aktivitami podporujú a rozvíjajú aj záujem iných o slovenskú kultúru a tradície.

 

Nájdeme medzi vašimi motívmi modrotlače aj tie vianočné?
V roku 2017 sme so žiakmi 7. ročníka vytvorili na hodinách výtvarnej výchovy kolekciu vianočných modrotlačových pohľadníc, ktorá mala úspech v medzinárodnej výtvarnej súťaži Vianočná pohľadnica. Tieto pohľadnice sme použili aj ako darčeky pre návštevy našej školy. Momentálne pracujeme s dcérou na novej vianočnej pohľadnici, ktorá bude vyhotovená technikou dvojfarebnej modrotlače.