Ukazujme deťom dobrý príklad manželského vzťahu

Ste známy ako komentátor atletických súťaží. Ako ste sa k tomu dostali?
V mojom prípade sa hobby pretavilo do reality. Atletiku som začal sledovať v roku 1972, keď som mal desať rokov. Začalo to tým, že som sledoval výkony atlétov a sníval o tom, že raz by som chcel byť komentátorom atletiky.

Pre mňa bolo akosi prirodzené pamätať si výkony atlétov a ich mená. A neviem vysvetliť prečo, lebo napríklad texty piesní si tak dobre nepamätám. Aj keď musím priznať, že s narastajúcim vekom sa to zhoršuje.

Pamätáte si na svoj prvý priamy prenos?
Prvý priamy prenos zo zahraničia som komentoval v roku 1992 a vtedy to bolo niečo úplne iné ako dnes. V súčasnosti dostanú komentátori k dispozícii množstvo informácií, ale ani to nestačí, musíte si ich spracovať a dať do správnych súvislostí. Ak si komentátor trúfa a je odborne dobre pripravený, tak ich dokáže aj vysvetliť.

Ktorá športová udalosť vám ako komentátorovi najviac utkvela v pamäti?
Bolo toho viac, ale asi najsilnejší zážitok som mal na mojej prvej komentátorskej olympiáde v roku 1996 v Atlante v USA. Michael Johnson vtedy zabehol svetový rekord na 200 metrov. Vtedy sme si mysleli, že sme videli niečo výnimočné, akoby z inej planéty, ale to sme ešte nevedeli, že príde niekto taký ako Usain Bolt, ktorý tento rekord ešte vylepšil.

Pôsobíte aj ako športový manažér, takže poznáte atlétov aj z inej strany. Akí sú to ľudia?
Viete, na atlétov sa pozerajte ako na kohokoľvek iného. Každý z nich má za sebou nejakú životnú skúsenosť, vyrastal v nejakom prostredí, a to všetko sa na nich podpisuje. Musia bojovať s tlakom súťaží a každý to robí svojím spôsobom.

Niekto je utiahnutý a niekto sa snaží byť uvoľnený. Sú atléti, ktorých musíte burcovať, a atléti, pri ktorých je potrebné byť ticho a oni si to sami v sebe spracujú. Berme tých športovcov, aj tých najlepších, hviezdy, že sú to ľudia z mäsa a kostí.

Ktorí z atlétov, s ktorými ste sa stretli, vám po ľudskej stránke utkvel v pamäti?
Za tie roky som stretol veľmi veľa atlétov. Napríklad Carl Lewis či Michael Johnson boli v svojej dobe skvelí atléti, ale niečo im chýbalo, keď to porovnám napríklad s Usainom Boltom. Boli dosť odmeraní a niekedy až arogantní.

Nikdy by sa u nich nestalo, že by si podali ruku s nejakým nosičom oblečenia, ako to urobil Bolt. Boli veľmi zahľadení do seba. A Usain Bolt práve aj vďaka svojej otvorenosti a srdečnosti sa stal jedným z najpopulárnejších športovcov planéty. A na Slovensku si spomínam na trnavského kladivára Libora Charfreitaga, s ktorým sa veľmi dobre spolupracovalo, alebo najnovšie aj Ján Volko.

Od atletiky sa posuňme ďalej, k vašej rodine. Máte ju skutočne veľkú, o čom svedčí vašich osem detí. Plánovali ste s manželkou toľko detí?
Nie, nebolo to plánované. Jednoducho to tak prišlo. Ešte keď sme spoločne randili, tak sme sa rozprávali, že by sme chceli mať tak štyri deti. A dnes s úsmevom dodávame, že áno, každý z nás má štyri deti, takže spoločne je ich osem.

Medzi deťmi máme isté logické pauzy, ale spoľahli sme sa na Božiu vôľu a podľa niektorých možno až príliš. Životu sme však boli vždy otvorení. Na druhej strane, keď vidíme, aké problémy majú mnohé páry či už s počatím, alebo so samotným tehotenstvom a pôrodom, tak sme vďační, že u nás je to tak, ako to je. Manželkine tehotenstvá boli, okrem posledných dvoch, relatívne menej problémové.

Ako vyzeral rodinný život pri ôsmich deťoch a bývaní v bratislavskom paneláku?
Musím priznať, že toto bolo zložité. Keď sme už mali všetky deti, tak nás bolo 10 osôb a bývali sme v štvorizbovom byte. Takto sme bývali dva roky. Potom sa nám podarilo získať byť o poschodie nižšie. Vďaka tomu sme vytvorili spojením oboch obytných plôch akoby mezonetový byt.

Odvtedy to bolo trocha voľnejšie, pretože sme mali už dve kuchyne, dve kúpeľne, dve toalety. Týmto obdobím sme si prešli a teraz sa to znova mení, pretože ako deti odchádzajú z domova, začína sa nám zdať, že je to veľké.

Dnes je už možné pracovať z domu. Ale ako ste riešili rodinný život, keď deti boli menšie a vy ste museli odcestovať do zahraničia aj na pár týždňov?
Pre túto moju prácu mám až výrazne chápavú manželku a to musím zdôrazniť. Chápala toto všetko a súhlasila s mojimi cestami. Som vďačný manželke, že to všetko vydržala, lebo keby nebolo jej obetavého prístupu, aj k deťom, tak by som mnohé veci nemohol robiť.

Totiž odkedy som začal chodiť na olympiády a majstrovstvá sveta, teda od začiatku 90. rokov, nevynechal som ani jednu udalosť. Verím, že to nikdy nebolo tak, že som prišiel domov a povedal, že niekde cestujem a doma nech sa deje, čo sa deje. Vždy sme sa nejako dohodli, aj keď ťažšie situácie nechýbali.

Aké to boli situácie?
Napríklad v roku 1997 sme nevedeli presne odhadnúť, kedy bude manželka rodiť. Mala rodiť v auguste, lenže práve vtedy boli majstrovstvá sveta v atletike. Už v januári toho roku som dostal otázku, či pôjdem komentovať. Ja som nakoniec povedal, že áno, a doma sme sa rozprávali, že to azda dobre dopadne. Lenže to dopadlo presne naopak a to bol jediný prípad, keď som pri pôrode nebol doma na Slovensku. Vtedy tu začínali mobilné telefóny, tak sme to riešili cez ne.

Boli ste pri pôrodoch svojich detí?
Vtedy bolo veľmi zložité, aby manžel mohol byť pri pôrode. Spomínam si, že pri synovi Augustínovi v roku 1994, ktorý bol v poradí piatym dieťaťom, som veľmi chcel byť pri pôrode. Povedali mi ale, že sa to nedá a nebol som pri tom. Keď sa v roku 1997 narodilo šieste dieťa, bol som v Aténach, a tak som bol iba pri posledných dvoch pôrodoch.

Akú úlohu vo vašom manželskom a rodinnom živote zohrávala viera?
Povedal by som, že fundamentálnu. Možno o nej veľa nehovoríme, ale je tam a my sa snažíme kráčať touto cestou. Nemuseli sme o tom s manželkou veľa diskutovať, lebo obom nám to bolo jasné. Manželka sa angažuje v hnutiach, pracuje aj v Centre pre rodinu Bratislavskej arcidiecézy.

Ešte keď som spolu chodili, študovala matematiku, ale keď po sobáši začali prichádzať deti, tak školu nemohla dokončiť. Až teraz, po 20 rokoch doma s deťmi sa vrátila na vysokú školu a vyštudovala katolícku teológiu a odvtedy je zapojená v rozličných cirkevných aktivitách. Takže viera je v našom živote vecou, ktorá nás ťahá celým životom a je to základ.

Často panuje o veriacich manželoch predstava, že musia mať veľa detí. Vo vašom prípade sa tak stalo, ale je to povinnosťou?
Nuž niektoré veci sa nedajú vždy naplánovať, lebo Božie úmysly môžu byť nakoniec úplne iné. Určite sa mnohí z nás o tom presvedčili na vlastných životoch. Nedá sa nikomu povedať, že máš málo detí, mohol by si ich mať viac a prečo ich nemáš viac. Toto je veľmi individuálne a netrúfol by som si nikomu do toho s vážnosťou hovoriť.

Vo Vrakuni sme mali skvelého kňaza Augustína Dršku, ktorý bol veľmi bezprostredný a priamy. On v dobrom svojou autoritou naznačoval manželským párom, aby mali viac detí, lebo videl, že chodia na prechádzky so psíkom, a pritom by mohli mať deti.

Ale ja ako otec rodiny by som si to netrúfol povedať. Navyše je tak veľa rôznorodých situácií v rodine, že niekomu môže dať extrémne zabrať aj jedno dieťa. Z tohto pohľadu si teda každý rodič, ktorý priviedol na svet dieťa, zaslúži ocenenie. A už vôbec by som manželov nehodnotil podľa počtu detí.

Čo je podľa vás podstatné pri výchove detí?
Za tie roky sa mi ukazuje jedna veľmi vážna vec a tou je osobný príklad. Keď rodičia žiadajú od detí niečo, čo sami nedokážu splniť, alebo to neplnia, tak to je zložitá situácia. A druhou vecou je to, že napriek tomu, že si zo svojej rodiny prinášajú aj vážne zranenia, tak vo vlastnom manželstve ukázať deťom, že sa majú skutočne radi.

Ukázať príklad manželského vzťahu, ktorý nemusí byť superideálny, že sa nikdy nehádajú, to nie. Ale že sa majú radi, že sú schopní sa porozprávať, zmieriť. Vštepiť deťom pozitívny obraz rodičov a manželov, ktorý im ukáže, že je to dobré, že je tu muž a žena v manželstve.

Ako vo vašej veľkej rodine prebiehali Vianoce?
My sme Vianoce slávili ešte za totality, čo bolo iné ako dnes. Musím ale povedať, že sme preskákali skutočne rozličné situácie. Na začiatku sme bývali s mojimi rodičmi a slávili Vianoce spoločne. Potom jeden rok som bol na základnej vojenskej službe. A medzitým sme už mali malé deti. Takže zažili sme rôznorodé situácie.

Ako ste to zvládali?
No nebolo to jednoduché. Totiž šesť z našich ôsmich detí sa narodilo v rozmedzí od 21. decembra do 31. januára. Takže manželka bola v čase Vianoc často tehotná, alebo rodila. Predposledná dcéra sa narodila 25. decembra. Manželka na to teraz niekedy spomína s údivom, ako to vtedy zvládla. Keďže deň predtým bola normálna štedrá večera so všetkým, teda varila a na druhý deň popoludní mi hovorí, že jej odtiekla plodová voda a musíme do nemocnice.

Máte nejakú tradíciu, čo sa týka jedla na Štedrú večeru?
Obaja sme si doniesli tradície vlastnej rodiny, ale manželka nakoniec pristala na moju tradíciu, ktorú tvorí rybacia polievka a kapor.

A nejaká iná, na mestské pomery nezvyčajná tradícia?
Jednu máme. Moja manželka je z rodiny hudobníkov. Jej otec bol hudobný skladateľ. A ona je „čiernou ovcou rodiny“, lebo sa hudbe nevenovala a študovala matematiku. Jej rodina ale mala tradíciu koledovania a my sme ju prevzali. Na dedinách to bolo asi bežné, ale tu v meste to bolo nezvyčajné. Koledovali sme vždy 24. decembra predpoludním.

Predstavte si, že ľudia sa v ten deň v tých bytoch naháňajú, varia, upratujú, vypekajú a zrazu im niekto neohlásene zaklope na dvere. Deti chodili s gitarou a prinášali do bytov chvíľu, keď sa ich obyvatelia museli v tom zhone zastaviť. Ja som ostával doma a mal som čas všetko dobre pripraviť. Dnes, keď sú deti už mimo domu, tak je to jednoduchšie a skôr sa môžeme zamýšľať nad tým, či niekto nepotrebuje pomoc.

Čo by ste zapriali našim čitateľom k sviatku Narodenia Pána?
Všetkým čitateľom Katolíckych novín, ale aj tým ďalším, ktorí ich nečítajú, prajem pokoj a aby sa navzájom mali radi. Nič iné nepotrebujú, pretože od toho sa odvíja všetko ostatné. Svet nie je idylka, stretávame sa s rôznymi životnými situáciami, ale ak sa dokážeme s vierou obrátiť na Boha v modlitbe, tak aj ľahšie, akoby z nadhľadu a s pokojom prijímame Božiu vôľu. Skúsme byť priateľskí ku všetkým, aj keď možno na niektoré veci máme odlišné názory.