Útočná vojna je nemorálna

Kde hľadať príčinu, že Rusko 24. februára vojensky napadlo Ukrajinu?

Príčina spočíva v presvedčení jej súčasného politického vedenia, že Ukrajina je integrálnou súčasťou Ruska. Putin sa jednoznačne vyjadril, že podľa neho je Ukrajina súčasťou Ruska.

Z tohto pohľadu Ukrajina síce má nárok disponovať formálnou nezávislosťou, podobne ako Bielorusko, ale môže uskutočňovať len takú domácu a zahraničnú politiku, ktorá bude v súlade s geopolitickými stratégiami Ruskej federácie.

Ukrajina to však nerobí. Naopak. Snaží sa o integráciu do európskych štruktúr a chce sa stať súčasťou vyspelej a civilizovanej Európy. To ruských predstaviteľov, najmä prezidenta Putina, veľmi dráždi.

Majú okrem vládnych predstaviteľov aj ostatní Rusi pocit, že územie Ukrajiny im jednoducho patrí?

Čo sa týka obyvateľstva Ruskej federácie, mienku veľmi silno formujú ruské médiá, ktoré prinášajú len taký pohľad, aký zastáva politické vedenie krajiny. V súčasnom Rusku fungujú médiá na úrovni vládnej propagandy.

Neviem povedať, aké percento Rusov považuje Ukrajinu za súčasť Ruska, ale dôležité je, že aj napriek jednostranným informáciám, ktoré sa ruským občanom dostávajú, proti tejto agresii protestujú.

Potrebné je oceniť ich odvahu, najmä ak sú za protesty zatýkaní a prenasledovaní. V diktátorskom režime, akým súčasné Rusko je, znamená vyjadrenie protivojnového postoja veľkú odvahu.

Ide jednoznačne o dobyvačnú vojnu?

Áno, Rusko chce nanútiť svoju nadvládu ukrajinskému národu, ktorý o ňu nestojí. Ukrajinci Rusom hovoria: „Nechajte nás žiť, choďte domov, nič od vás nežiadame, chceme si svoj život a štát usporiadať sami.“

Putin však sníva o veľkom impériu, do ktorého by mali opäť patriť krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, a neštíti sa obetovať tisíce ruských a ukrajinských životov.

Útočná vojna vedená proti niekomu, kto ma neohrozuje, uskutočňovaná len z dôvodu ovládnutia a podmanenia si druhého je morálne neospravedlniteľná. Je nepodstatné, či sa v tejto súvislosti argumentuje históriou, bývalými hranicami či zaniknutými štátnymi útvarmi.

Ako by sme sa napríklad pozerali na to, keby nás vojensky napadlo Maďarsko a tvrdilo by, že kedysi bolo územie Slovenska súčasťou Uhorska? Takéto uvažovanie nemá v civilizovanom svete miesto.

Nedalo sa všetkému tomu násiliu a zlu predísť?

Myslím si, žiaľ, že sa tomu nedalo predísť. Putin musel byť rozhodnutý napadnúť Ukrajinu už dávnejšie. Treba si uvedomiť, že Ukrajina nijakým spôsobom neohrozovala Ruskú federáciu.

Ak mohla byť v niečom ohrozením, tak len v tom, že obyvatelia Ukrajiny majú vďaka dobrým vzťahom s krajinami Európskej únie oveľa lepšiu perspektívu vyššej životnej úrovne a možností osobného rozvoja ako občania Ruskej federácie.

Tento konflikt, akokoľvek hrozný, môže priniesť novú nádej aj obyvateľom Ruska, ak sa im podarí vymeniť vládu, ktorá ich posiela umierať a zabíjať pre pomýlené predstavy a osobné mocenské chúťky ich prezidenta.

Aké sú možné scenáre vývoja, respektíve politologické predpovede?

Doterajší priebeh bojov ukázal, že ukrajinské ozbrojené sily si vedú veľmi dobre a majú vysokú bojovú morálku. Ruským inváznym vojskám sa nepodarilo zaznamenať žiadny výraznejší úspech.

Predpoklady ruských stratégov o rýchlom ovládnutí Ukrajiny a zosadení ukrajinskej vlády sa nenaplnili. Ruské ozbrojené sily majú ťažké straty, majú problémy so zásobovaním a klesá im bojová morálka. Z týchto dôvodov Vladimír Putin stupňuje agresívnu rétoriku a vyhráža sa jadrovými zbraňami.

Čo môže pre obe krajiny tento konflikt znamenať?

Nedá sa vylúčiť, že táto invázia nebude nakoniec osudná pre Ukrajinu, ale pre súčasnú ruskú politickú reprezentáciu. Ničením niektorých civilných objektov, obytných domov, nemocníc a škôl sa ruské okupačné vojská dopúšťajú vojnových zločinov.

Civilizovaný svet sa bude na Putina pozerať ako na vojnového zločinca. V konečnom dôsledku môže invázia pomôcť Ukrajine k rýchlej integrácii do európskych štruktúr, a tým aj k zvýšeniu životnej úrovne.

A naopak, ak sa v Rusku udrží súčasná vláda, tak Ruská federácia bude čeliť veľkej medzinárodnej izolácii, ktorá povedie k ďalšiemu znižovaniu životnej úrovne a prehlbovaniu chudoby u bežného ruského obyvateľstva.

Ako by sa mal v súčasnej situácii zachovať demokratický svet, krajiny, ktoré vyznávajú slobodu a demokraciu?

Demokratický svet pomáha Ukrajine tvrdými sankciami voči Ruskej federácii a zároveň posiela zbrane ukrajinským ozbrojeným silám, ktoré im pomáhajú čeliť ruskej agresii. Takto pomáha Ukrajine aj Slovensko.

Je veľmi dôležité, že demokratický svet sa postavil na obranu slabšieho voči oveľa silnejšiemu agresorovi. Po skončení bojov, ak sa Ukrajina ubráni, a zatiaľ to vyzerá, že sa ubráni, bude potrebná pomoc týchto krajín na obnovenie zničenej Ukrajiny.

Čo táto vojna znamená pre Slovensko a jej obyvateľov?

Znamená to pre nás viac skutočností, ktoré by sme si mali uvedomiť. Predovšetkým život v mieri a blahobyte, aký máme dnes u nás a v Európe, nie je samozrejmý a môže sa veľmi rýchlo zmeniť.

Zároveň nás tento konflikt nabáda zamerať sa na niečo pozitívne, na pomoc ľuďom, ktorí ju potrebujú. Ak človek koná dobro, zošľachťuje sa jeho charakter. Konať dobro a tvoriť pokoj by malo byť úlohou nielen kresťanov, ale každého slušného človeka.

 V čom tkvie obrovské odhodlanie Ukrajincov vzdorovať agresorovi, hoci je silnejší?

Ľudia na Ukrajine si jasne uvedomujú, že právo je na ich strane. Ide o nevyprovokovaný útok silnejšieho voči slabšiemu len s cieľom jeho ovládnutia a poníženia. Ukrajinci bojujú tak statočne z toho dôvodu, že si bránia svoje domovy, svoje rodiny a svoju vlasť.

Vidíme, že ruské vojská ničia civilné objekty a mestá. Motivácia Ukrajincov je preto obrovská. Ani bežní ľudia sa neboja postaviť ruským tankom a dokonca na ne útočiť podomácky vyrobenými prostriedkami.

Odvahu týmto ľuďom iste dodala svojím príkladom aj ukrajinská armáda, ktorá bráni vlasť veľmi statočne. Ľudia na Ukrajine si neželali vojnu a som presvedčený, že si ju neželá ani väčšina Rusov.

Obrovské odhodlanie Ukrajincov má jasný motív a vysvetlenie. Ak niekto napadne moje obydlie, moju rodinu, mňa samého, tak sa bránim, ako najlepšie viem.

Ak chcem prežiť alebo nechcem žiť pod nadvládou cudzieho človeka, ktorý mi bude predpisovať, ako mám konať, kam môžem alebo nemôžem ísť, čo si mám myslieť, tak nemám inú možnosť, len sa brániť zo všetkých síl.

TOMÁŠ JAHELKA (1980) absolvoval štúdium politológie na Trnavskej univerzite v Trnave a doktorandské štúdium filozofie na Masarykovej univerzite v Brne. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. Zaoberá sa dejinami slovenského politického myslenia, politickou geografiou, dejinami medzinárodných vzťahov v 20. storočí.