Už teraz sa cítim Slovákom

Pochádzate z juhotalianskej provincie Bari známej uchovávaním ostatkov sv. Mikuláša.

Pochádzam z malého mestečka Ruvo di Puglia a práve preto, že sa nachádza v provincii Bari, je moje krstné meno Nicola. Po svätom Mikulášovi sa volajú mnohí, čo sa narodili v Bari, predovšetkým v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?

Začala sa v hlboko katolíckej rodine. V našom meste sme mali farára Michela Montaruliho, ktorý mal výnimočný dar kazateľstva a vždy mal blízko k ľuďom. Myslím, že práve to mnohých z nás priťahovalo. V tom období sa u nás zrodilo mnoho duchovných povolaní.

Podnecoval nás a bol pre nás všetkých príkladom. Vďaka jeho povzbudeniu som už ako jedenásťročný vstúpil do malého seminára. Svoje povolanie som naozaj veľmi preciťoval, vždy som bol spokojný a vďačný Pánovi, že ma povolal do kňazstva.

Sprevádzal ma aj saleziánsky duch, lebo moja sestra saleziánka, ktorá je odo mňa o niekoľko rokov staršia, ma určitým spôsobom ovplyvňovala charizmou priblíženia k mladým.

Okrem toho, že ste kňaz, ste aj diplomat. Čo vás priviedlo k tejto službe?

Ukončil som štúdiá v Apúlii a predstavení ma na konci 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia vyslali do Ríma študovať morálnu teológiu na Pápežskej Gregorovej univerzite. 

Mali úmysel, aby som sa špecializoval na morálnu teológiu a potom sa vrátil do Apúlie, kde máme seminár a teraz už aj fakultu v Molfette. Ale ako viete, Boh vždy tak trochu zmení naše plány.

Keď som skončil štúdium morálnej teológie, predstavení mi navrhli, aby som nastúpil na Pápežskú diplomatickú akadémiu, ktorá pripravuje ľudí na diplomatickú službu pri Svätej stolici.

Ak mám byť úprimný, nemal som ani najmenšiu predstavu o tom, aká je to akadémia a čo je to diplomacia, naučil som sa to až postupne. Po skončení štúdia som začal pracovať v diplomatických službách pri Svätej stolici.

Aké sú charakteristické črty diplomata a aká je úloha apoštolského nuncia? Čo vlastne robí?

V praxi to funguje tak, že keď sa stanete nunciom, získate biskupské svätenie. Diplomacia v Cirkvi teda spája aspekt biskupský s aspektom sociálnym a politickým. Diplomatické vzdelávanie zahŕňa preto okrem kánonického aj medzinárodné právo, aby sme sa otvorili problémom vo svete.

Posielajú nás do rôznych krajín. Pôsobil som už na piatich kontinentoch. V diplomatických službách Svätej stolice je dôležitá predovšetkým opatrnosť, sprevádzaná načúvaním.

Nesmie chýbať ochota študovať, spoznávať dobre krajinu, do ktorej ste vyslaný, kráčať s miestnou cirkvou tam, kam vás pošlú. Keď som prišiel na Slovensko, mnohí sa ma pýtali: „Čo bude vašou agendou?“ Odpovedal som: „Mojou agendou je evanjelium.“

To znamená sprevádzať a nasledovať Cirkev, stavať mosty, vytvárať kanály pre dialóg s vládou. Táto služba je na jednej strane podobná a na druhej dosť odlišná od civilnej diplomatickej služby.

Zostávame totiž kňazmi, preto je nesmierne dôležitá pastoračná stránka. Ako to dnes často opakuje aj pápež František a hovorili to aj predošlí pápeži, ide o diplomaciu v službách ľudskosti. Samozrejme, vždy v dialógu a sprevádzaní miestnej cirkvi.

Hovorili ste o tom, že ste slúžili Cirkvi na piatich kontinentoch.

Svoju diplomatickú službu som začal v Indonézii na juhovýchode Ázie. Potom som bol vyslaný do Austrálie a následne som niekoľko rokov pôsobil v Ríme na sekcii pre všeobecné záležitosti Štátneho sekretariátu.

Mal som možnosť trochu zistiť, ako Cirkev žije v centre kresťanstva. Viac rokov som prežil v Budapešti a pri tejto príležitosti som spoznal Bratislavu, kam v roku 1994 prišiel Mons. Luigi Dossena.

Možno to bola prozreteľná zhoda okolností, ale na Slovensko prišiel z Peru, tak ako aj ja prichádzam z Peru. Z Budapešti som išiel do Bruselu, potom do Washingtonu.

Veľa rokov som pracoval v Argentíne, potom som bol vymenovaný za nuncia v Zambii a Malawi. Značný počet rokov som žil v Karibiku, sídlo sme mali v Trinidade a Tobagu, no pokrývali sme štrnásť malých štátov.

Napokon to bola peruánska Lima, kde som bol päť rokov pred príchodom na Slovensko. V roku 2018 som tak mohol zažiť historickú návštevu pápeža Františka v tejto krajine.

Raz mi aj predstavený na Štátnom sekretariáte povedal, že som prakticky prešiel celý svet. Mnohí nunciovia sa nedostanú na viac ako jeden kontinent. Bolo to riadenie Božej prozreteľnosti.

Podľa Nicolu Girasoliho je Svätý Otec František pápežom Cirkvi, ktorá ide k podstate. Snímka: Erika Litváková

Čo bolo špecifické pre každý kontinent? Závisí prežívanie a praktizovanie viery od toho, o akú krajinu alebo svetadiel ide?

Každá miestna cirkev má svoje špecifiká a spôsob, akým vykonávame službu, nás má uviesť do súladu s Cirkvou na mieste, kam prichádzame. Preto som hovorieval aj biskupom, že v prvom rade chcem počúvať a až na druhom mieste sú moje osobné preferencie.

Potrebná je otvorenosť na dialóg, pochopenie, dôležité je zamilovať si krajinu, byť jej súčasťou. Už teraz sa cítim Slovákom, cítim to srdcom, preto sa chcem naučiť jazyk, chcem vstúpiť do dialógu.

No je to aj ťažké, lebo každá krajina má svoju históriu, tradície i problémy. Napríklad Ázia je dnes kontinent, kde je viac povolaní a neuveriteľná otvorenosť voči viere – taká bola u nás možno pred päťdesiatimi rokmi.

Afrika zasa zažíva veľmi dôležitý moment prechodu, a preto by potrebovala misionárov, aby ju týmto procesom sprevádzali. V Európe a niektorých krajinách Ameriky sa, žiaľ, začal proces prílišnej laicizácie a sekularizácie.

No je tu aj Latinská Amerika, veľký katolícky kontinent, s hlbokou ľudovou zbožnosťou. Napríklad v Peru sa každý rok v októbri konajú procesie, na ktorých milióny ľudí sprevádzajú Pána zázrakov.

U nás niečo také už nevidíme. Každý kontinent má teda svoje špecifiká. Nuncius alebo diplomat Svätej stolice je vyzvaný slúžiť a naladiť sa na rovnakú nôtu. V časoch, keď nebol internet, sme používali rádiá, ktoré bolo treba naladiť. Presne to robím, keď idem do nejakej krajiny.

V Argentíne ste osobne spoznali aj Jorgeho Bergoglia. Ako si ho z tých čias pamätáte?

V Argentíne som bol od roku 2000 do roku 2006. Kardinála Jorgeho Maria Bergoglia som poznal veľmi zblízka. Samozrejme, v tom čase nebolo ešte ani pomyslenia, že by sa stal pápežom.

V roku 2003 som v súvislosti s okolnosťami spojenými s dialógom medzi Argentínou a Svätou stolicou zostal sám na apoštolskej nunciatúre, preto bol náš vzťah veľmi intenzívny. Vždy som ho veľmi obdivoval pre jeho zásadovosť.

Či pre kardinála Bergoglia, či pre pápeža Františka vždy platilo: slová a činy. Čo kázal, to žil a žil to viditeľným spôsobom, s autenticitou, ktorá bola veľmi hlboká.

To nám pomáhalo povedať áno tomuto autentickému arcibiskupovi, aj keď sa jeho činy mohli zdať takpovediac trochu mimo tradičných zvyklostí. Napríklad chcel byť zároveň veľmi blízko ľuďom i byť kňazom.

Jeho prístupnosť, triezvy, skromný a pokorný spôsob života umožňovali dostať sa k podstate. Keď pápež František prišiel na pastoračnú návštevu do Peru, jeden novinár sa ma opýtal, ako by bolo možné zhrnúť do jednej vety celý jeho pontifikát i osobnosť.

Odpovedal som mu: „Pápež František je pápežom Cirkvi, ktorá ide k podstate.“ V mnohých svojich homíliách hovoril, že Cirkev v priebehu storočí spojila s evanjeliom mnoho skutočností, ktoré teraz treba pomaly odbúravať, aby bolo možné dostať sa k podstate.

Pracovať tak trochu ako sochár, ktorý postupne opracováva a osekáva kus mramoru, až z neho vystúpi umelecké dielo. František je pápežom Cirkvi, ktorá mieri k podstate. A to k podstate, akou je Eucharistia, služba chudobným, evanjelizácia, sviatosti.

Prekvapilo vás, keď sa Jorge Bergoglio stal pápežom?

Na jeho zvolenie som sa pozeral ako na ozajstný dar Ducha Svätého, lebo vieme, že to bola voľba tak trochu mimo bežných zvyklostí. Bol tu pápež, ktorý odstúpil a vôbec sa to neočakávalo.

Nebolo to ľudsky predvídateľné aj preto, lebo v histórii Cirkvi sa to za dvetisíc rokov stalo jediný raz. Áno, bol som prekvapený, ale aj spokojný, lebo Duch Svätý zjavne vybral pápeža, ktorý by nám mohol ukázať cestu.

Bol som prekvapený aj preto, lebo pápež mal už sedemdesiatšesť rokov, teda už svojím spôsobom „balil kufre“, chcel sa utiahnuť do kláštora a potom Pán zmenil jeho plány. Veľké očakávania tu boli už v roku 2005, veľa sa o ňom hovorilo, ale vtedy bol kardinálom len štyri roky.

Prečo bol v tom čase známy?

Známym sa vo svete stal už v roku 2001. Krátko po tom, ako sa stal kardinálom, sa v októbri konala Riadna biskupská synoda. Za generálneho spravodajcu synody bol menovaný arcibiskup v New Yorku kardinál Edward Egan.

Išlo o dôležitú úlohu, pretože spravodajcu poznajú všetci biskupi. A čo sa stalo? Krátko predtým spadli Dvojičky a kardinál z New Yorku nemohol prísť do Ríma na synodu. Vymenovali teda Jorgeho Bergoglia.

Mnohých biskupov prekvapilo jeho vystupovanie a pokora. V nasledujúcich rokoch 2002 a 2003 niektorí prišli do Buenos Aires, aby ho spoznali lepšie, lebo na funkciu generálneho spravodajcu synody priniesol nový pohľad. To je podstatný moment, keď sa Bergoglio stal svetu známejším.

Vidíte nejaký rozdiel medzi kardinálom Bergogliom a pápežom Františkom?

Nie, absolútne nie. Predovšetkým, ako dobre vieme, pápežom sa stal ako 76-ročný a ťažko sa už bude meniť. Veľmi som analyzoval jeho homílie, v ktorých mnohé veci hovoril už predtým, napríklad o poľných nemocniciach. Len to, pravdaže, nebolo také známe.

Žijeme v dobe veľkých zmien. Máme za sebou koronakrízu, potýkame sa s ekonomickou krízou, stále trvá vojna na Ukrajine. Aké výzvy pre Cirkev vnímate v tejto historickej epoche?

Nato, aby sme tieto krízy prekonali, je podľa mňa potrebné znova nájsť entuziazmus. To znamená, že Boh a Ježiš môžu byť ešte vždy základnou odpoveďou na dnešné problémy. Preto musíme veriť. Veriť a nedať sa uniesť nejakou rezignáciou, že veci nejdú dobre. Potrebné je prevziať iniciatívu viery.

Opäť získať zdravú, prirodzenú hrdosť na to, že sme veriaci. Ďalej treba byť trochu bližšie k ľuďom. Naozaj je potrebné spoločné kráčanie s autoritami, ako hovorí pápež František.

Cirkev má byť v strede, byť nad všetkým, kráčať, usmerňovať, pomáhať, motivovať... Boží ľud musí cítiť, že inštitucionalizovaná Cirkev je súčasťou spoločnosti, že to nie je nejaká skutočnosť stojaca bokom. Dôležité je aj prevziať výchovu k viere, teda katechézu, trochu aj výchovu rodín.

Pápež František nám ukazuje Cirkev, v ktorej sú zahrnutí všetci, nikto nie je vylúčený. Sú tu aj výzvy sekularizmu, ktoré sme zažili už aj v minulých storočiach, a to závisí tak trochu aj od Cirkvi. Myslím si, že ovzdušie, ktoré tieto výzvy vygenerovali, môže byť procesom očistenia aj pre Cirkev.

Čo by ste zaželali čitateľom Katolíckych novín do nadchádzajúceho roka?

Predovšetkým nádej. Ako kresťania musíme byť svetlom a rozdávať svetlo. A toto svetlo nám dáva nádej, kresťanskú nádej, ktorá je, ako vieme, božskou čnosťou. Vďaka nej dúfame len v to naozaj dobré v roku 2023. V to, že to bude rok plný nádeje a aj prítomnosti Boha v našich životoch.

Ako druhé by som chcel zaželať pokoj. Myslím, že všetci potrebujeme znovu nadobudnúť rozmer pokoja, trochu spochybňovaného na pozadí tragických udalostí, ktoré sme zažívali v uplynulom období.

A potom prajem všetkým silnú vieru, pretože Boh aj z nemožného vytvára možné. To nás veľmi dobre učí evanjelium. Nech máme s nádejou, pokojom a trochou humoru v živote kresťanskú radosť, ktorá nám umožňuje vidieť v budúcnosti viac svetla.

Ktovie, možno to naozaj bude ťažký rok z dôvodu všetkých ekonomických problémov. No sú tu autority, ktorých povinnosťou je na to všetko myslieť. Nech sa teda zahĺbia do sociálnej politiky, ktorá by mohla ľuďom pomôcť prekonať tieto ťažkosti.