Užívam si, že môžem byť doma

Navštevovali ste saleziánske stretká v Petržalke. Ako na ne spomínate?

Ešte stále na ne chodíme. Manželka Ivka tam chodila do detského zboru. Našu súčasnú partiu zo stretiek poznala odmalička. Spolu sme začali navštevovať mládežnícke sväté omše na Mamateyke a následne sme sa nejako uchytili v partii.

Keď sme začali chodiť na stretká, mali sme okolo dvadsaťpäť rokov. Postupne sa stretká zmenili z mládežníckych na rodinné.

Saleziáni majú vo veľkej úcte svätého dona Bosca. Ako ho vnímate vy ako účastník saleziánskych stretiek?

Dobre to robil, nie? (úsmev) Musel to mať v sebe, že mal rád mládež a staral sa o ňu. Je super, že to niekto robil a že aj teraz je veľa ľudí, ktorí sa mladým takto venujú. S manželkou ste zosobášení desať rokov. Ako ste sa spoznali? Poznám sa s dcérou jedného z Vajdovcov, ktorí vyrábajú lode pre kanoistiku i veslárov.

Ivka je jej spolužiačka zo strednej aj vysokej školy. Sú kamarátky a cez ňu sme sa spoznali.

Pamätáte si vaše prvé spoločné Vianoce?

Áno, ale sú podobné ako všetky nasledujúce. Vždy sme totiž s mojimi rodičmi a s Ivkinou mamou. V niektorých rodinách to majú tak, že mladí chcú byť už po svadbe sami, ale u nás sme spolu s rodičmi. Veď prečo by mala byť Ivkina mama sama alebo moji rodičia sami?

Takto sme všetci spolu za jedným stolom. A aj pod stromčekom. Tam nastala v posledných rokoch jediná zmena – pribudli deti.

Príchod detí bola veľká zmena?

Tie prvé mesiace ani nie. Syn dobre spal aj jedol. Ani sme nevedeli, že ho máme (úsmev).

Stredného chlapca ale máme takého divokejšieho. Keď sa narodil, bolo to trocha náročnejšie, zvlášť pre Ivku, lebo som bol stále odcestovaný. Bolo to v roku 2016 a len v Riu de Janeiro som strávil dokopy tri mesiace.

Aké máte vianočné tradície? Ako ich ladíte, keď ste všetci spolu?

Zachovali sme si každý niečo zo svojej rodiny, takže sa to trocha pomixovalo. Ivkina mama nám robieva fazuľovú polievku, môj otec zasa spraví kapra. Niekedy ho vyprážal tesne pred večerou na balkóne, keďže je z toho veľký smrad. Potom si sadneme k stolu.

Z detstva si pamätám, že sme mali na Štedrý deň od rána zamknutú obývačku. Tam nám Ježiško doniesol darčeky.

Dnes, tým, že v našom byte máme otvorený priestor a stromček máme v rohu miestnosti, to musíme robiť trocha inak. Pred rozbaľovaním darčekov sa vždy chodíme prejsť von. Kto odchádza z bytu posledný, uloží darčeky pod stromček. Keď sa potom vrátime domov, pozeráme, čím nás Ježiško obdaroval.

Možno to teraz budú posledné také Vianoce, keďže najstarší syn ešte verí na Ježiška, ale už minulý rok bol v tejto otázke nalomený.

Utkvel vám v pamäti nejaký špeciálny darček?

Ani nie. Čo si pamätám, je, že som nemal rád tie chvíle pred Štedrým večerom. Naša mamina nám prikázala poupratovať, utrieť prach, „nadiavovať“ skrinku a podobne. Všetko toto som nemal rád.

Ale užíval som si, keď už bola rodina spolu. Aj tie momenty, keď sme prišli k stromčeku a spolu sme sa pomodlili. Väčšinou najmladší potom porozdával darčeky. Vždy sa rozbaľovali po jednom. Niekedy trvalo aj hodinu-dve, kým sa všetko rozbalilo.

Teraz je to s deťmi divočina. Pustia sa do rozbaľovania tak rýchlo, že ani nevidím, kto čo dostal. S troma chalanmi je to rýchle a zbesilé (úsmev).

Na sviatky máte teda domácu pohodu.

Áno, väčšinou sme na Štedrý večer u nás. Na Narodenie Pána zvykneme chodiť k našim rodičom. S tým je spojené aj to, že musíme dojedať všetko, čo sa navarilo. Každý rok sa totiž povie: my urobíme šalát a vy doneste kapra. Samozrejme, nikdy to neplatí.

Najstarší syn však už tri roky nechce šalát s majonézou. Len taký obyčajný rajčinový s uhorkou a bazalkou. Má teda niečo zdravé.

Jesť čo najzdravšie je počas sviatkov pre vás ako profesionálneho športovca výzva. Ako zvládate nástrahy vianočných dobrôt?

Je to boj (smiech). Ale celoročný. Rád totiž vyjedám zásoby. Veľa trénujem, tak si telo pýta. Niekedy to zvládam lepšie, inokedy horšie.

Veľa ľudí sa na sviatky teší aj preto, že si počas nich oddýchne. Nie vždy sa to však v tom vianočnom zhone podarí. U vás je to ako?

Ako športovec nemám trvalú pracovnú dobu od pondelka do piatka, takže je to v mojom prípade trocha inak. Skôr si užívam, že som doma. Aj keď sa skončí sezóna, tak sa ma známi pýtajú, kam idem na dovolenku. Ale ja im hovorím: Dajte mi pokoj s cestovaním.

Pre mňa je dovolenka, keď môžem byť konečne doma. Manželka chodí do roboty, takže vtedy pomáham s rozvozom detí, logistikou, varením.

Čo pre vás Vianoce ako sviatky Narodenia Pána znamenajú?

Počas Adventu si urobíme veniec a deťom vysvetlíme Adventné obdobie. Posledné roky si hovoríme, že sa budeme snažiť prežiť tento čas hlbšie, ale realita je skoro vždy iná. Často musíme byť policajtmi medzi deťmi. Všimol som si, že je medzi nimi úplne iná chémia, keď sú dve a keď tri. Keď sú dve v akomkoľvek zložení, tak je úplná pohoda. Len čo sú všetci traja spolu, tak máme rušné chvíle (úsmev).

Ako sa ony pripravujú na Vianoce?

Písali list Ježiškovi. Napríklad syn hokejista chce novú hokejku. Takú, akú má kamarát. Ale sú to klasické deti, tešia sa na darčeky pod stromčekom. 

Spomínate, že syn hráva hokej. Zdedili vaše deti športové vlohy po otcovi?

Na hokej som staršieho začal brávať, keď mal päť rokov, stredného, keď mal štyri. Baví ich to. Majú dobrého trénera, ktorý ich za posledný rok výrazne posunul. Chalani teraz skoro všetko vyhrávajú.

Ľudia sa ma pýtajú, prečo podobne ako ja nejazdia na vode. No ešte sú na to malí. Tiež je to letný šport a v zime by aj tak nechodili na vodu, iba do telocvične. Takto majú prípravu cez zimu na ľade i v telocvični. Keď sa budú chcieť venovať vodnému slalomu, stačí im začať v desiatich či jedenástich rokoch.

Ako sa vám darí zladiť kariéru športovca a rodinný život?

Musí sa mi to dariť (smiech). Teraz po sezóne som si povedal, že už nechcem nikam cestovať. Ešte v októbri sme boli v Londýne a v novembri v Paríži, kde sme si pozreli olympijský kanál. Aby sme vedeli, na čo sa pripraviť, keďže budúcu sezónu už bude olympijská kvalifikácia.

Minulá sezóna bola vo vašom podaní celkom dobrá. Skončili ste na treťom mieste celkového hodnotenia svetového pohára.

Mohla byť aj lepšia. Mal som najrýchlejšiu jazdu vo finále svetového pohára, ale brána mi trocha prešla cez hlavu, tak som dostal 50 trestných sekúnd. Inak by som vyhral svetový pohár.

Ale čo sa týka celej sezóny, tak na každých dôležitých pretekoch sa mi podarilo dosiahnuť dobrý výsledok. Stále som bol vo finále, stále som jazdil dobre, len vždy chýbalo kúsok šťastia.

Spomínali ste, že budúci rok je kvalifikácia na olympiádu v Paríži. Aké sú vaše ciele smerom k olympijským hrám?

Ambíciou je hlavne sa tam dostať cez domácu nomináciu. O tú sa bude bojovať na jeseň na konci sezóny.

Tiež budú v programe predolympijské preteky v Paríži, majstrovstvá sveta v Londýne a takisto preteky v Seville, tiež na olympijskom kanáli z roku 1992.

Tieto troje preteky budú hlavné na vyjazdenie miestenky pre krajinu a zároveň i pre internú nomináciu. Stále totiž môže ísť na olympiádu za krajinu iba jedna loď.

Čo by ste chceli odkázať ľuďom do nového roka, zvlášť teraz, keď sme prežívali ťažšie obdobia?

Je síce ťažká doba, ale popri zlých veciach sa stále snažme vidieť aj tie dobré. Čítal som článok o ľuďoch, ktorí sa narodili v 30. rokoch minulého storočia a zažili druhú svetovú vojnu a komunizmus. Ani dnes to nie je ľahké, ale v porovnaní s inými sa máme dobre.

Možno budeme mať jednu-dve zimy chladnejšie, no stále nám tečie teplá voda. Ľudia si už možno až príliš zvykli na pohodlie.

Mali by sme sa vedieť uskromniť, ale akosi sa nám nechce.

Stačí sa pozrieť na Ukrajinu – sťažujeme sa, že nám Ukrajinci berú robotu, že upchávajú cesty a podobne. Ale veď aj my by sme utekali, keby na nás niekto zaútočil. Preto si vážme to, čo máme, a snažme sa hľadať tie pozitívne veci.