V dobrom vzťahu sa hľadá zhoda

S akými motívmi vstupujú mladí do manželstva? Je to vždy kvôli láske? Či sú tam aj iné pohnútky? Napríklad neostať na ocot...

Myslím si, že motívy rozhodnutí, keď už dvojica požiada o sobáš, sú väčšinou úprimné. Sú to veriaci ľudia, chcú si založiť rodinu, ľúbia sa, chcú, aby Cirkev ich lásku požehnala.

Dnes sa stretávame s tým, že s prosbou o sobáš prichádzajú ľudia v pokročilejšom veku. Niekedy to boli mladí od 18 do 22 rokov, v súčasnosti sú to už ľudia na konci vysokoškolského štúdia či dokonca pracujúci.

Čo je podľa vás dôvodom tohto vekového posunu?

Často je to nedostatkom príležitostí zoznámiť sa. Badám, že ak človek nevyužil príležitosť, keď je na škole a má možnosť stretávať sa s mnohými ľuďmi, tak len čo sa zamestná, príležitostí je menej.

Nenapomáha ani to, že mnohí ľudia príliš dlho zostávajú v rodine. Nie sú ochotní osamostatniť sa, prebrať zodpovednosť. Rodičia by mali deti motivovať, aby čím skôr opustili domov, lebo inak sme svedkami takzvaného mama hotela.

Aké ďalšie dôvody na tento posun vplývajú?

Ďalší trend, ktorý je teraz veľmi rozšírený, je to, že človek po skončení školy nemá na to, aby si prenajal vlastný byt. Mladí sa združujú do celkov, kde si štyria-šiesti prenajmú spolu byt.

Delia si nájomné, čiže je to pre nich ekonomicky výhodné. No takisto im to spolužitie nahrádza potrebu rodiny, pretože i v podnájme sa žijú vzťahy.

Je tam kopec zábavy, socializácia je na dennom poriadku a oni nevnímajú potrebu osamostatniť sa a vytvárať zmysluplný vzťah s nejakým jednotlivcom, pretože im je v tom prostredí dobre.

Toto však znemožňuje rozhýbanie sa pre zodpovedný krok. Dôvodom je takisto nezrelosť. V tomto prípade musím byť kritický voči radom mužov – chlapi nie a nie sa rozhýbať.

Ženy by do manželstva aj chceli ísť, pretože cítia biologickú potrebu. Chlapom je však pohodlne slobodným a nevedia zobrať zodpovednosť do svojich rúk. Nechcú prevziať záväzok.

S čím páry po vstupe do manželstva najviac zápasia?

Kvôli zaľúbeniu páry pred manželstvom nevnímajú celkom realitu. Často prehliadajú dôležité veci. Zoberú sa, žijú spolu rok-dva a vtedy vyjdú na povrch veci, ktoré boli kľúčové. Prekážkou zdravého fungovania vzťahu je napríklad životné zranenie.

Príklad: Keď do rodiny, v ktorej boli vzťahy v poriadku, príde človek z rodiny, ktorá bola neúplná, žiarli a závidí. Nevie uniesť, že on pochádza z  prostredia, kde bolo všetko zlé, a v tej druhej rodine, naopak, všetko funguje.

Začne to potom prenášať na partnera, jeho rodičov a rodinu. Je to veľmi hlboké životné zranenie, z ktorého keď sa človek nedostane pomocou nejakého odborníka, tak to zranenie stále otravuje vo vzťahu. Môže to viesť k rozpadu manželstva.

Ďalším problémom je preexponovanie ideálu čistoty v kresťanských rodinách a vzťahoch. Ísť ako panic/ panna do manželstva – tomu sa podriadi všetko.

Keď človek tento ideál čistoty prijme a  popritom vykazuje ďalšie znaky „dobrého“ katolíka – chodí do kostola, pristupuje k sviatosti zmierenia –, jeho partner/partnerka si povie: perfektné, bude nám to fungovať.

No neskúma sa to hlbšie. Nezistí sa, že ten človek je napríklad lenivý, závislý od nejakých hier, nevie šetriť peniaze – teda vykazuje známky nezodpovedného a nezrelého človeka. Darmo dodržiava predmanželskú čistotu, no je pritom nezodpovedný.

Z toho sa ľudia nenajedia, ani nezaložia fungujúcu rodinu. Predmanželská príprava v rôznych spoločenstvách Cirkvi by sa nemala zúžiť len na tento jeden ideál a držať sa ho ako najpodstatnejšieho.

Príprava musí ísť ruka v ruke s prehlbovaním vzájomného poznania, poznania rodín, hodnôt, prežívania viery, základných životných nastavení.

Je dobré kvôli vzťahu prekonať názorové rozdiely?

Vedieme snúbencov k tomu, aby v zásadných veciach našli zhodu. Tá je dôležitá, pretože v manželstve bude potrebné robiť veľa ďalších kompromisov. Principiálnou otázkou je napríklad to, ako si budeme napĺňať duchovné potreby.

Keď som veriaci, snažím sa svoju vieru vyznávať navonok, ten druhý by nemal s týmto postojom nesúhlasiť, lebo je to pre mňa dôležité. Takisto ja by som mal tolerovať to, že ten druhý chodí do kostola zriedka.

Pokiaľ sa v tomto partneri zhodnú, je to v poriadku. Ale ak je jeden proti a v tejto zásadnej otázke nebude jednota, budú sa stále objavovať trenice. Ďalšou kľúčovou je otázka bývania. Je potrebné si vyjasniť, či budete bývať u rodičov, samostatne, na dedine, v meste.

Tiež je dôležité hľadať zhodu v otázke otvorenosti deťom a ich počtu. A mohli by sme nájsť mnoho iných záležitostí, kde je potrebná jednota. Napríklad aj v politických názoroch. Predsa si nebudem brať niekoho, kto sympatizuje so stranou, ktorú nemôžem ani cítiť.

Toto všetko si zrejme vyžaduje dobrú komunikáciu.

Áno, osobne považujem komunikáciu za kľúč k úspešnému vzťahu. Je dôležité, aby sa odohrávala v atmosfére hlbokej dôvery, aby sme sa zbytočne nezraňovali.

Keď ľudia rešpektujú pravidlá, ktoré sú pre komunikáciu dôležité – pristupujem k druhej osobe s bázňou a úctou –, vedie ma to k tomu, že nebudem hrubý, grobian, ale situáciu sa budem snažiť riešiť pokojne.

Ľudia nie sú schopní komunikovať práve preto, lebo hneď sa vyhrania. Pozraňujú toho druhého, a len čo ho zrania, uzatvoria sa a komunikácia je na konci. Aj preto by sme sa mali snažiť rásť v schopnosti dobre komunikovať. Zvlášť by to malo byť želanie všetkých párov.

Čomu by sa ľudia vo vzťahu mali pri komunikácii vyhnúť?

Napríklad používaniu absolutistických slov ty nikdy... alebo ty vždy, ktoré dokážu silno zasiahnuť. To sa stáva, keď chceme s človekom komunikovať o nejakom probléme, no nepovieme, ako sa cítime pri konaní daného človeka, ale hneď prejdeme do obviňovania.

Napríklad vyčítame: Ty nikdy nespravíš to, o čo ťa žiadam. Alebo tiež: Ty vždy chodíš neskoro z práce. Namiesto toho môžem povedať: Keď chodíš neskoro z práce domov, cítim sa veľmi osamelo a neviem, čo mám s tým robiť.

To sú veľké rozdiely a v tom máme možnosť prostredníctvom dobrej komunikácie vzťah lepšie rozvíjať.

Prečo je dôležité pokračovať vo zveľaďovaní vzťahu aj v manželstve?

Preto, lebo situácie, v ktorých sa ľudia nachádzajú, sa menia. Do sobáša väčšina ľudí neplodí deti. Partneri žijú jeden pre druhého. Príchodom detí do rodiny sa situácia mení. Je veľmi dôležité, aby to vnímali obaja.

Pre ženu sa to, samozrejme, mení výrazne – nosí dieťa pod srdcom, potom ho porodí a stará sa oň. Menej sa mení pre muža. Ten si ako predtým chodí po povinnostiach, prípadne koníčkoch.

Musí však pochopiť, že koníčky budú musieť ísť bokom kvôli starostlivosti o nového člena rodiny. Muž býva v tomto smere zranený i tým, že manželka akoby začala deliť svoju lásku medzi neho a dieťa.

Muži majú potrebu výlučnej lásky manželky, často preto vzťahy stroskotajú na základe nereálnych očakávaní, že s príchodom dieťaťa sa nič nezmení.

Na intenzite lásky sa nemusí meniť nič, ak to dobre odčítam. Dieťa totiž potrebuje matkinu starostlivosť a manželka mu musí venovať gro svojho času. Žena sa zasa potrebuje cítiť prijatá, docenená, milovaná za to, že sa stará o deti.

Na Slovensku sa ročne rozvedie okolo 11-tisíc párov. Prekvapuje vás toto číslo?

Neprekvapuje ma to, lebo som presvedčený, že mnohí ľudia idú do vzťahov nezrelí, majú falošné očakávania od manželstva. Často hľadajú niekoho, kto ich urobí šťastnými, a pritom zabúdajú, že oni majú byť prvými, ktorí sa túžia darovať a robiť šťastným toho druhého. V tomto je obrovská nezrelosť.

Ľudia očakávajú, že ten druhý ich zachráni, bude svetlom ich života, a tam sa sklamú. Ale neudivuje ma to, lebo sa o tom neučí na školách a aj v rodinách to z tejto stránky vyzerá často veľmi biedne.

Nepomáha tomu ani spolužitie nadivoko. Ľudia namiesto manželstva vstupujú do vzťahov na skúšku. Mentalita na skúšku ľuďom dopomôže akoby ľahšie vystupovať zo záväzkov, ktoré majú byť na celý život.

V čom vidíte z tohto pohľadu prínos predmanželskej prípravy?

Predmanželská príprava nezachráni všetko. Je to však krok, ktorý aj zo strany Cirkvi vedie k tomu, aby ľudia zodpovednejšie pristupovali k rozhodnutiu dať niekomu sľub na celý život. Ak ideme do manželstva, mali by sme byť pripravení a čo najzrelší.

Predmanželská príprava by mala slúžiť práve nato, aby ľudia precitli a uvedomili si, nakoľko sú zrelí a či napríklad neuvažovať aj o oddialení sobáša, nepožiadať o konkrétnu pomoc, aby si dali do poriadku svoje vnútro, uzdravili sa zo zranení, ktoré si nesú do vzťahu. A to preto, aby potom partner zbytočne netrpel.