Vanierovo posolstvo na Slovensku je živé

Rozprávali sme sa s Janou Slovákovou (28), ktorá je už piaty rok národnou koordinátorkou hnutia Viera a svetlo na Slovensku. Zisťovali sme ako sa darí dielu nedávno zosnulého Jeana Vaniera u nás. V centre záujmu jednotlivých spoločenstiev sú ľudia s mentálnym postihnutím, ktorých rodiny a priatelia nazývajú inak obdarovaní.
 
Kde vznikla pohnútka - toto bude pre mňa? 
S myšlienkami Jeana Vaniera som sa zoznámila už na prvom  stretnutí spoločenstva, kam ma priviedol motivačný faktor, a to moje štúdium špeciálnej pedagogiky. To, čo Jean opisoval v knihách, o čom rozprával a čo žil, žijeme aj my v našich spoločenstvách. Prijatie inak obdarovaných, dôverné priateľstvá, hodnotu človeka, zdieľanie radostí aj starostí, ochotu slúžiť – to všetko som si všímala na začiatku a vidím aj teraz, a to ma drží pri mojich „vierosvetlákoch“.  

Čo vás povzbudzuje byť aktívna v hnutí?
Pomôžem si výrokom Jeana Vaniera: „Ľahko pochopíte, že slabý potrebuje silného, ale zrejme ťažko porozumiete tomu, že práve silný potrebuje slabého.” To, čo prijímam od ľudí v komunite, je nový pohľad. Pohľad na rodiča, ktorý sa obetavo, s láskou a trpezlivosťou stará 24 hodín o svoje postihnuté dieťa. Tiež pohľad na inak obdarovaných, ktorí chcú byť milovaní a milujú a sú vďační za priateľstvo s vami. A nakoniec pohľad na priateľov, ktorí majú otvorené srdce aj pre slabých a najmenších. 

Ako by ste charakterizovali výnimočnosť Jeana Vaniera?
Ešte som stále len na ceste spoznávania výnimočnosti tejto osobnosti. Keď čítam od neho knihy alebo si pozriem video, stále viac ma udivuje jeho pokoj. Pokoj, s ktorým odovzdal celý svoj život do rúk Boha a nechal sa ním viesť. Na jednej strane mohol mať skvelú kariéru v námorníctve, a na druhej strane si vybral život s najmenšími, najzraniteľnejšími. Oni menia naše srdcia, hodnoty, náš pohľad na svet. Jeho dielo zmenilo mnohé životy. Pre mňa určite patrí k nasledovníkom svätých tejto doby a rada budem jeho výnimočnosť spoznávať ďalej. 

Ako sa vo svete a u nás formovalo hnutie?
Na začiatku príbehu to bola rodina s dvomi ťažko postihnutými chlapcami z Francúzska, ktorí sa chceli spolu  so svojou diecézou zúčastniť na púti do Lúrd. Avšak rodina sa stretla s odmietnutím. Mnohé argumenty spočívali v tom, že ťažko postihnutí chlapci, ktorí nehovorili ani nechodili, by aj tak ničomu neporozumeli a vyrušovali by ostatných pútnikov. Napokon sa rozhodli ísť na púť sami. Všade, kde prišli, im ľudia dávali najavo, že by bolo lepšie, keby s deťmi radšej zostali doma.

Krátko po tejto bolestnej skúsenosti sa stretli s Jeanom Vanierom a Mariou-Héléne Mathieu spolu s ďaľšími rodičmi a mentálne znevýhodnenými osobami. Jean Vanier na ich skúsenosť reagoval slovami: „Ak nás tam nechcú, pôjdeme tam všetci.“ Tak sa zrodila myšlienka pripraviť prvú medzinárodnú púť mentálne postihnutých ľudí, ich rodičov a priateľov. Príprava prebiehala v malých skupinkách a trvala tri roky. Vyvrcholila na Veľkú noc v roku 1971 na púti do Lúrd, kde sa zúčastnilo 12 000 pútnikov z 15 krajín sveta. Z nich bolo asi 4 000 mentálne postihnutých. Zmyslom púte bolo ukázať, že aj títo ľudia majú v Cirkvi svoje miesto. Púťou sa to neskončilo. Rodiny pocítili potrebu stretávať sa naďalej v malých spoločenstvách, zdieľať sa, modliť sa, objavovať priateľstvá.

Na Slovensku je hnutie Viera a Svetlo od roku 1988. Myšlienky hnutia priniesli Dana Kočicová a Marta Švarcbacherová po tom, ako sa zúčastnili na medzinárodnom stretnutí v Poľsku. Postupne sa začali stretávať v malých skupinkách v rodinách. V súčasnosti máme v deviatich spoločenstvách približne 180 členov. 

Ako fungujú spoločenstvá na Slovensku?
Spoločenstvá máme v Nitre, Trnave, Bratislave, Pezinku, Nových Zámkoch, Piešťanoch, Žiline a dve v Košiciach. Každé spoločenstvo je jedinečné so svojimi darmi, radosťami a starosťami. Spoločenstvá majú vedúcich, ktorí so svojím koordinačným tímom chystajú každomesačné stretnutia. Medzinárodný tím na každý rok posiela témy, ktoré zjednocujú spoločenstvá po celom svete. Na stretnutiach nechýba spoločná modlitba, svätá omša, predstavenie témy na mesiac, zdieľanie či aktivity pre inak obdarovaných a ich rodičov. 

Čo znamená spoločenstvo pre ľudí, ktorí sú v ňom?
Miesto, kam patríme. Umožňujeme všetkým spoznávať a využívať svoje dary a objavovať radosť z priateľstva. Rodičia sa navzájom podporujú a môžu si lepšie uvedomiť vnútornú krásu svojich detí. Tí, ktorí sú slabí a zanedbávaní, pozývajú iných do sveta, ktorý počúva, do sveta nehy, vernosti a dôvery. Radi si hovoríme, že sme vierosvetlácka rodina a tak sa aj vždy cítime. Okrem každomesačných stretnutí máme aj duchovné cvičenia, obľúbený ples, víkendové stretnutie – Katimavik, letné dovolenky, výlety, púte a niekedy zájdeme len na zmrzlinu alebo do kina.