Väzenskí kapláni zanechali predpojatosť

Medzinárodný vojnový tribunál označovaný ako norimberský proces, sa konal od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v bavorskom Norimbergu. Súdny proces mal spravodlivo potrestať skutky najťažších vojnových zločincov. Na lavici obžalovaných sedeli nacistickí predstavitelia moci. I v tejto spoločensky vážnej situácii im bola ponúknutá duchovná starostlivosť.

Jan Beránek z Katedry právnych dejín Karlovej univerzity a knihovník Spoločnosti pre cirkevné právo sa nám podujal objasniť rozmer pôsobenia väzenských kaplánov počas tohto procesu.

V rámci projektu Kritická analýza prameňov práva so zreteľom na problémy ich interpretácie a retroaktivitu skúmal práve tento špecifický rozmer súdneho procesu, a ním bola pastoračná starostlivosť o tých, ktorí sa mali zodpovedať pred súdom.

Čo vás k tomu viedlo, respektíve bolo impulzom?

Osobne sa domnievam, že hoci o rôznych aspektoch norimberského procesu bolo napísaných veľa odborných publikácií a článkov, otázka poskytovanej pastoračnej starostlivosti počas tohto procesu i napriek jej dôležitému významu je neprávom až na malé výnimky zanedbávaná.

Keď som sa prvýkrát stretol s niektorými všeobecnými informáciami o činnosti väzenských kaplánov pred začiatkom a počas trvania procesu, ihneď ma problematika zaujala a rozhodol som sa o nej zistiť viac. 

Prečo vlastne kompetentní povolali väzenských kaplánov, aby boli k dispozícii obžalovaným nacistickým zločincom?

Pôvodná úvaha amerického plukovníka Burtona C. Andrusa (1892 – 1977) zodpovedajúceho za správu norimberskej väznice, v ktorej zadržiavali obžalovaných, bola rýdzo pragmatická. Andrus si bol vedomý toho, že s postupujúcim časom sa zhoršuje duševný stav jednotlivých väzňov.

Obával sa, že niektorí z väzňov by sa mohli pokúsiť o samovraždu, a tak ohroziť dôveryhodnosť i celkové spravodlivé vyústenie plánovaného procesu. Jeho obavy sa ukázali ako odôvodnené po tom, ako ešte pred začiatkom procesu jeden z obžalovaných spáchal samovraždu. Bol to Robert Ley, bývalý predstaviteľ Nemeckého pracovného frontu.

Podľa pôvodného plánu spojeneckých síl sa mali o duševné zdravie väzňov starať iba vojenskí psychológovia. Avšak Burton C. Andrus trval na tom, aby väzňom bola zabezpečená aj duchovná starostlivosť. Preto požiadal, aby do väznice prevelili aj vojenských kaplánov, ktorí slúžili v americkej armáde.

O akých duchovných išlo a čo bola ich primárna úloha?

V norimberskej väznici pôsobili súčasne kapláni dvoch konfesií, keďže časť väzňov sa buď priamo hlásila ku Katolíckej cirkvi, alebo aspoň pochádzali z katolíckych rodín; zatiaľ čo ďalší sa priznávali k niektorej z evanjelických cirkví, prípadne sa k nim hlásili ich predkovia.

Na túto službu pôvodne vybrali františkána Sixtusa O´Connora (1909 – 1983), člena Rádu menších bratov, a pastora Carla Eggersa (1917 – 1998), ktorého však veľmi skoro vystriedal pastor Henry Gerecke (1893 – 1961), členom Luteránskej cirkvi Missourskej synody. Carlovi Eggersovi totiž väzni pre jeho nízky vek nedôverovali a vyhýbali sa stretnutiam s ním.

Oboch duchovných vybrali, pretože plynulo hovorili nemecky a zároveň mali osobné skúsenosti s nacistickou hrôzovládou a jej zvrátenými zločinmi. V období nástupu Hitlera k moci Sixtus O´Connor študoval v Nemecku. Dvaja synovia pastora Gereckeho zase počas bojov druhej svetovej vojny boli vážne zranení.

Zároveň sa obaja kapláni zúčastnili na oslobodzovaní koncentračných táborov a starali sa o tých, ktorí v nich prežili. Ich primárna činnosť sa v zásade nelíšila od všeobecnej úlohy väzenských kaplánov; hoci tí, ktorým mali poskytovať duchovnú starostlivosť, pravdepodobne patrili medzi najhorších zločincov v dejinách ľudstva.

Prijímali vôbec obžalovaní duchovnú službu? Ako sa k tomu stavali?

Prístup obžalovaných sa pomerne radikálne líšil. Niektorí od začiatku veľmi oceňovali poskytovanú duchovnú starostlivosť. Iní boli nedôverčiví a obozretní. Postupom času však začali s kaplánmi spolupracovať. Ďalší, naopak, ostentatívne deklarovali svoj negatívny postoj k náboženstvu i viere a návštevy kaplánov kategoricky odmietali.

Čo sa vlastne dialo počas stretnutí väzňov s väzenskými kaplánmi a ako ich obžalovaní prežívali?

Okruh tém, ktoré obžalovaní s duchovnými riešili, bol dosť rôznorodý. Pomerne často sa kaplánom zverovali s obavami o osud svojej rodiny a blízkych v prípade odsúdenia. Prejavoval to najmä bývalý ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a ríšsky generálny zmocnenec pre distribúciu pracovných síl Fritz Sauckel.

Bývalý minister zbrojného a vojenského priemyslu Albert Speer, vodca Hitlerovej mládeže Baldur von Schirach a vedúci ríšskeho rozhlasu Hans Fritzsche požiadali pastora Gereckeho, aby ich učil katechizmus.

Na osobné prianie veliteľa Wehrmachtu Wilhelma Keitela pastor venoval návštevy v jeho cele poznávaniu Svätého písma a spoločným modlitbám.

Niekdajšieho guvernéra Poľska Hansa Franka na jeho vlastnú žiadosť Sixtus O´Connor pripravoval na prijatie sviatosti krstu a neskôr ho i pokrstil. Mnohí väzni tiež s kaplánmi rozoberali otázky svojej individuálnej viny a zodpovednosti za ňu.

Aký psychický a duchovný dosah mali tieto stretnutia?  Nešlo skôr len o to, aby si väzni čím skôr priznali vinu?

Všeobecne sa dá povedať, že pastoračná starostlivosť pozitívne vplývala na nacistických väzňov. Napríklad jeden z väzňov, ktorého norimberský tribunál oslobodil, kariérny diplomat Franz von Papen, neskôr vo svojich pamätiach spomínal, že prítomnosť otca Sixtusa O´Connora bola pre neho počas procesu veľkou útechou.

Niektorí z väzňov dokázali prijať svoju vinu a aspoň čiastočne sa postaviť čelom k svojej zločineckej minulosti, predovšetkým však v osobnej rovine. Rozhodne sa nedá povedať, že by úmyslom a snahou oboch kaplánov bolo prinútiť väzňov k priznaniu sa pred tribunálom.

Uvedomili si svoje ľudské zlyhania a ľutovali ich? Nebola u niektorých vo využívaní pastoračnej starostlivosti aj vypočítavosť?

Ako som už poznamenal, časť väzňov vďaka pôsobeniu oboch duchovných uznala svoj podiel na hrozných nacistických zločinoch a prejavili úprimnú ľutosť.

Nanešťastie sa to nedá povedať o všetkých, keďže niektorí i napriek tomu, že prijímali pastoračnú starostlivosť a podľa ich slov sa cítili ako riadni kresťania, tvrdošijne odmietali akúkoľvek vinu a opakovane obhajovali svoje konanie.

Vypočítavosť vo vzťahu k pastoračnej starostlivosti bolo podľa slov pastora Gereckeho možné pozorovať len u hlavného obžalovaného Hermana Göringa, ktorý k poskytnutej duchovnej službe pristupoval s rovnakým cynizmom ako k celému procesu.

Snažil sa vylepšiť si svoje renomé v očiach tribunálu a zároveň si posilniť vplyv nad ostatnými väzňami. Je však nutné povedať, že pastor si bol Göringovej falošnosti a vyhýbavosti vedomý a nedal sa tým ovplyvniť. 

Ako by ste vy osobne na základe preštudovaných dokumentov a poznania charakterizovali vzťah „norimberský“ obžalovaný verzus väzenský kaplán?

Z dostupných dokumentov je zrejmé, že si obžalovaní oboch kaplánov veľmi obľúbili, čo dosvedčuje udalosť z júna 1946.

Potom, čo medzi obžalovaných prenikla informácia, že pastor Gerecke má byť vyradený z aktívnej služby a vráti sa späť do Spojených štátov amerických, napísali osobný list  pastorovej žene. V ňom opísali, aký veľký význam má pre nich prítomnosť duchovného a akú priazeň si u ich získal.

Požiadali ju, aby svojho manžela presvedčila zostať v Norimbergu do konca procesu. Po doručení listu, ktorý podpísalo všetkých 21 obžalovaných, teda aj tých, ktorí návštevy kaplánov odmietali, pastor Gerecke ich žiadosti vyhovel.

Duchovní vo svojej starostlivosti pristupovali k obžalovaným bez predsudkov a minulej averzie, i keď si dobre uvedomovali strašné zločiny, ktoré mali na svedomí; a niektoré zločiny sa ich aj osobne dotýkali.

Zároveň sa však nedajú prijať najmä sovietskou stranou prezentované tvrdenia, ktoré boli silne zaujaté proti prítomnosti kaplánov v norimberskom procese. Podľa týchto tvrdení kapláni obžalovaným nadŕžali a snažili sa ospravedlňovať ich vinu.

Prečo je táto špecifická forma pastoračnej starostlivosti popri psychologickej pomoci dôležitá?

Podľa môjho názoru je služba väzenských kaplánov a všeobecne kategoriálna pastorácia nesmierne dôležitá. Aj ako ukazuje konkrétne opísaný príklad, duchovná starostlivosť má veľký význam i v prípade najťažších a nejzarytejších zločincov.

I tieto osoby sú schopné uvedomiť si zavrhnutiahodnosť vlastného zločinného správania a prejaviť ľútosť i pokánie.

Zároveň je možné jednoznačne vnímať pozitívny vplyv, ktorý má na väzňov pastoračná starostlivosť – a trúfam si povedať, že má minimálne rovnaký význam ako starostlivosť psychologická.