Vďaka Bohu, že hodiny môjho života tikajú v dlaniach niekoho, kto ma nekonečne miluje

Hovorí sa, že keď stretneme dobrého človeka, zostane nám z neho v našej duši svetlo. Čo by sme podľa vás mali robiť, aby ľuďom zostalo v duši svetlo zo stretnutia s nami? Čo preto 50 rokov robíte vy?

Ako prvé mi napadá to, o čo prosí Pán Ježiš Gabrielu Bossis: „Buď k ľuďom láskavá, aby v tebe mohli zažiť lásku Boha.“ V tom prípade mám na sebe prácu ešte tak na tisíc rokov.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí majú obavy postaviť sa pred Pána v úprimnosti, aj keď ho človek často zrádza a podvádza svojimi hriechmi?

Toto je otázka na celú jednu tému. Ťažko sa mi radí. Sám mávam chvíle, keď sa pred Pánom skrývam za gauč hriechu alebo záves objektívnej krehkosti.

Dobre, skúsim. Ako máme byť podľa Pána Ježiša deťmi, keď dieťa hravo vybúcha lopatkou po hlave kolegu v modrých teplákoch na pieskovisku?

Tak, že keď dieťa poruší nejaký zákaz rodiča, beží uplakané do náručia mamy, ktorá to usmernenie vydala. Človek, keď prestúpi usmernenie Boha, býva často prevalcovaný rozumom a túžbou vyzerať bezchybne.

Ťažko sa nám pregĺga pocit zlyhania a následne hanby. Keby sme pozerali viac srdcom ako rozumom a menej nám záležalo na pohľade iných, tých skokov do náruče Boha by bolo v našom živote nespočetne viac.

Veď Boh nás pozná. Ešte lepšie ako mama toho svojho „zbojníka“.

Kapucíni majú v sebe akoby geneticky zakódované umenie prirodzenosti – sú spontánni, nevyumelkovaní – čo na srdci, to na jazyku; dokonca ich mnohí veriaci vnímajú, akoby boli členmi ich rodiny – až taká veľká je tam ľudská blízkosť. Predpokladám, že je to obojstranne obohacujúce...

Áno, aj. Máme aj spontánnych, ale aj hĺbavých bratov. Slovo spontánnosť sa pomaly dostáva do etymologického kapucínskeho slovníka. Nie všetci sa tejto definícii tešia. Avšak určitý spôsob „zemitosti“ je u nás neodškriepiteľný.

Niekedy mi je ľúto ľudí, ktorí nás nepoznajú a myslia si, že spávame v truhle, na stole máme lebku a rozprávame sa po latinsky. Kapucíni boli prezývaní bratia ľudí (Frati del popolo).

Mnohí z nás sa radi stretáme s ľuďmi, dáme sa pozvať do domu a počúvame ich príbehy. Tam sme vpúšťaní za oponu života skromných, krásnych, ale často ubitých ľudí a žasneme nad ich čerstvou vôňou človeka. Pocit z prijatia do útrob rodiny býva vždy nádherný, ale aj zaväzujúci.

Máte svoj osobný recept/radu na to, čo robiť, aby sme sa neutopili v sebaľútosti a strachu? Žeby sme okrem viery v Boha mali aj brať veci s nadhľadom a úsmevom, „easy like Sunday morning“?

„Môj Ježiš“ sa veľmi rád smial. Receptom i kuchárom je on. Ja som len kuchtík, ktorému veľakrát všeličo prihorí. Brať veci s nadhľadom je moja minidefinícia svätosti. Lebo Boh ich berie s nadhľadom.

„Take it easy“ znamená v slovníku Boha: Neboj sa, ja som s tebou. My pozeráme na život cez okno kuchyne alebo kancelárie. On ho vidí z lietadla a dokonca z pohľadu večnosti. Ten rozdiel je jasný.

Zamilovať sa do Pána Boha asi-určite raz nestačí, treba sa doňho zamilovávať opakovane a stále, nonstop, každé nové ráno, každý nový deň – máte aj vy túto skúsenosť permanentnej obnovy lásky?

Kiežby. Ani vo vzťahu muža a ženy každodenná kytica nie je zárukou nekončiacej romantiky a motýľov v žalúdku. Význam má aj všednosť. Pokojná, ničím extra neprekvapujúca, ale zodpovedná a verná. Vo svojom živote s Bohom mávam veľa priestoru práve pre tento rozmer vzťahu.

Samozrejme, že sa každé ráno teším, že dnes s ním zažijem niečo výnimočné. Avšak už každé nové ráno je nami nezaslúžený dar od Boha, ktorý sa na deň so mnou teší neporovnateľne viac ako ja.

Keď boli kostoly otvorené, prichádzali sme tam hľadať a nájsť silu ukrytú vo sviatostiach, s ktorou by sme opäť vyšli do ulíc, do boja so svetským pokušením, so svojimi hriechmi. Akým spôsobom ste nablízku svojim veriacim v aktuálnom období pred Veľkou nocou? V akej forme je to vôbec možné – byť nablízku?

Zatiaľ sa najviac praktizuje online forma. Aj keď všetci vieme, že objatie a úsmev s vôňou kávy nenahradí nič. Ja sa skôr venujem bratom v provincii. To vnímam pre mňa aj v tomto čase na prvom mieste. Veľa telefonujem a online stretnutia sa stávajú niečím čoraz bežnejším.

Spomínam si ale, že s Ondríkom Tkáčom sme viackrát volali cez WhatsApp seniorom, ale i známym rodinám, pričom on hral na harmonike a ja na malom bubne. Bolo to veľmi milé i dojemné pre obe strany.

Ako vnímate zavreté kostoly z druhej strany brány kláštora a kostola kapucínov – veď pre vás sú vlastne dvere do kostola otvorené, vy do chrámu môžete ísť z druhej strany – ale veriaci tam nie sú... Je to smutné, ťažké, deprimujúce?

Ach. Ani nehovorte. Pohľad do prázdneho kostola je veľmi bolestný. Často myslievam na izraelský národ v Egypte alebo v zajatí.

Takisto sa počas svätého prijímania modlíme za ľudí, ktorí v tomto čase nemôžu pristupovať k sviatostiam alebo ísť na bohoslužby. A tak veľmi by chceli. Na niečo nás asi Pán pripravuje a testuje našu vieru v praxi.

Čo robiť, aby chrám bez veriacich nebol už len architektonickou a historickou pamiatkou?

Čoraz viac si uvedomujem, že sme všetci v Cirkvi pozvaní hľadať ako ďalej. Ešte dávno pred pandémiou si pamätám rozhovory s bratmi o naliehavosti hľadania nových foriem pastorácie a komunikácie s ľuďmi.

Že „pohodlie“ klasickej pastorácie sa môže začať vytrácať. Rýchlosť, akou táto téma nabrala spád a kontúry, nikto nečakal. Mnohí si myslia, že sa všetko vráti do starých koľají. Možno aj nie.

Čo korona zmenila vo vašom osobnom – súkromnom, kňazskom i rehoľnom – živote?

Napadajú mi slová ako krehkosť a bázeň. Skúsenosť s krehkosťou robí človeka empatickejším a vnímavejším na všedné veci. A bázeň nás dostáva na kolená čírej vďaky za každú ďalšiu sekundu, ktorú aj keby sme ako chceli, nevieme si pridať sami.

Ako rýchlo sa nám z teoretických poučiek stali hmatateľné reťaze v skale, ktoré nás držia i vedú aj v hmlistom počasí. Vďaka Bohu, že hodiny môjho života tikajú v dlaniach niekoho, kto ma nekonečne miluje a každý môj nový nádych záleží iba na ňom.

Vnímate zmenu na ľuďoch okolo seba, prípadne niečo, čo vás povzbudzuje?

Veľmi túžim, aby to už bolo celé za nami. Strata kedysi samozrejmých istôt z nás robí skromnejších a navzájom si bližších ľudí. Bohu vďaka za to, aj keď daň je príliš krutá.

Povzbudením je pre mňa každý ochotný človek pomôcť, ako vie a ako sa dá. Ale takisto ľudia, ktorí nepodľahnú „slovenskému športu“ kritiky všetkých a všetkého.

Vaša minulosť – ale aj súčasnosť (lebo sa zúčastňujete na „kňazských“ hokejových zápasoch) – súvisí s hokejom. Nikdy v minulosti ste si nepredstavovali samého seba v NHL?

Veľakrát! Dokonca dodnes. Avšak za mojich detských čias NHL nebola ešte taká propagovaná, aj keď sme tušili, že to bude niečo rozprávkové. Ako malí chlapci sme si ani nepripúšťali, žeby sme v živote robili niečo iné ako hokej.

Zborná na čele s Makarovom a Larionovom a proti nim Rusnák, Lukáč, Liba – to boli pre nás neprekonateľné idoly. Samozrejme, s plejádou skvelých hráčov vtedajšej ČSSR. Aj keď – kto je Wayne Gretzky alebo Marcel Dionne – sme dobre vedeli.

Sú aj kňazské hokejové zápasy – hoci nie sú profiligou – pre vás športovou výzvou, z ktorej chcete vyjsť ako víťaz?

Vždy, keď vstúpim na ľad, chcem vyhrať. Ani kňazské hokejové turnaje neberiem ako maturitnú stretávku po tridsiatich rokoch. Keď sme prehrali naposledy zápas so Spišom na trestné strieľania, v kabíne som od nervov zhodil všetky hokejky na zem!

Pred tým gestom som sa však presvedčil, či som v kabíne sám. Ale, nebol som. Za dverami sa zjavil košický brankár. Polovička mňa sa zahanbila a tá druhá bola hrdá, že som to zvládol aspoň takto.

A ste vy niektorého hokejistu až taký veľký fanúšik, že máte dres s jeho menom?

Fandím a obdivujem veľa hráčov. To, čo sa dá vidieť napríklad v dnešnej NHL, je hokejovo precízne, krásne, miestami až neuveriteľné.

Sem-tam ma niekto obdaruje nejakým dresom spoza Atlantiku, ale ten sa u mňa dlho neohreje. Aj keď, počkajte, už dlhší čas mám na izbe „floridskú 68!“ Ale už viem, koho ňou v blízkej budúcnosti poteším.

Mali ste, či máte ešte stále hokejové vzory, idoly? Komu ste sa chceli podobať vo výkone na ľadovej ploche, keď ste veľmi aktívne a intenzívne hrali hokej?

Vzorov som mal neúrekom. Na každom sa mi páčilo niečo iné. Miloval som strelcov i rýchlikov, ale aj hráčov s myslením Karpova a kľudom Angličana. Na mená by som potreboval ďalšiu stranu. Každý nech si tam doplní tých svojich.

Dodnes sa o vás hovorí ako o „tom kňazovi“, ktorý mal príhovor na pohrebe Pavla Demitru. Myslím, že vaše spontánne slová vtedy naplnili svoj účel. Ako ste prežívali túto emocionálne vypätú rozlúčku, ktorou žilo celé Slovensko? Vraví sa, že z takých ťažkých chvíľ si máločo pamätáme. Čo si pamätáte vy?

Pamätám si všetky detaily. Zostanú vo mne do konca života.

Od prekvapenia, že ma do tej roly vybrali, cez moju komunikáciu s Bohom o príprave na príhovor, cestu na trenčiansky štadión, modlitbu na kolenách ako pred vstupom do kolosea až po sedenie na tribúne po vyprázdnení haly. Bol som totálne vyžmýkaný a, samozrejme, nespokojný s tým, čo a ako som povedal.

Do radu vašich záujmov patrí aj hudba, aj bicie. Pre mňa sú bubeníci v istom zmysle králi – Ringo Starr, Tico Torres či David Koller – akoby ovládali celé pódium; podľa môjho názoru sú to také sivé eminencie v každej kapele. Ste aj vy taká sivá eminencia kapely Kapucíni?

Znovu téma na celé číslo KN! Raz som robil teambuilding na tému „bubeník a fungovanie firmy“. Tam som nechtiac prenikol do tajných zákutí bubeníkovej duše a zostal som v nemom úžase.

Bubeník je rád, že ho počuť, sám ovláda veľa bubnov a činelov a určuje tempo. Už to je dosť výstižný opis povahy jedného človeka, o ktorom sa často hovorí. Chudiatko, ani ho tam nevidno. Najlepší sú však tí, ktorí s tým všetkým vedia slúžiť kapele, divákom i Bohu.

Sivá eminencia? To neviem. Len som priekopník názoru, že bubeníci by mali brať dvojnásobnú gážu, lebo fyzicky pracujú! Naložia bicie pred koncertom do auta. Vyložia v sále na pódium a postavia. Po koncerte bicie zložia a naložia do auta. Skoro ráno prídu domov a bicie vykladajú z auta a znášajú do suterénu.

Stanley prišiel na pódium, strčil kábel do zosilňovača a pýtal sa, prečo nie je naladená gitara. Samozrejme, že Ticovi Torresovi, Ringovi Starrovi a ďalším svetovým bubeníkom stavia bicie tím ľudí, či hrajú v Montreale alebo Českom Krumlove.

Ako sa cítite za bicími? Nemenili by ste ich za iný hudobný nástroj?

Na každý koncert sa teším, ale mám aj trému. Upokojím sa až po prvej chybe, čo býva u mňa chvála Pánovi dosť skoro. Nie som na seba taký prísny ako kedysi. Nehrám v kŕči „len sa nepomýliť“, a tým si hru aj s atmosférou omnoho viac vychutnám.

Niekedy sa dám unášať fantáziou: keby som nehral od malička hokej, že by som bol bubeník. Otec ma od toho v jednom kuse odhováral. Som amatérsky bubeník. Vyrástol som na vankúšoch a varechách. Dodnes mám z toho hŕbu zlozvykov pri hraní.

Moja hudobná teória sa skončila pri note s bodkou. Často hľadím do neba a teším sa, keď budem môcť Bohu do očí poďakovať za všetko, čo mi cez bicie dal a kam všade ma s nimi dostal.

Kde napríklad?

Do hudobnej sféry ako takej, ale zvlášť chválového hrania a žalmových bubeníkov. Okrem hlbokých vzťahov s ľuďmi z Rieky života alebo Lámačských chvál a ďalších som v kontakte s bubeníkmi, ktorí hrajú pre Boha, o Bohu a na jeho slávu. To je nádhera! Braňo Letko by povedal: Mňam!

V marci ste mali okrúhle narodeniny. Počula som z dobre informovaného zdroja, že „nemáte vzťah“ k čokoláde, že najradšej máte hrušky. Je to pravda?

Veď to. Čokoládu milujem a práve preto tých najbližších prosím, aby mi radšej priniesli igelitku s ovocím a zeleninou. Ten tajný zdroj pozdravujem; je jediným človekom, komu sa podpisujem v e-maile brat hruška.