Vďaka nemu dnes slávime Cyrila a Metoda

Z chudobnej siroty sa postupne vyprofiloval na jednu z najväčších osobností svojho časopriestoru. Postaral sa aj o to, aby sa sviatok svätého Cyrila a Metoda presunul na 5. júla. Presne v ten deň si pripomíname aj výročie jeho smrti, tento rok stopäťdesiate. Štefan Moyses. Jeho životné osudy, osobnosť a vzťah k Cyrilovi a Metodovi nám priblížil rímskokatolícky kňaz Gabriel Brendza.  
Mária Bilá 05.07.2019
Vďaka nemu dnes slávime Cyrila a Metoda

V Banskej Bystrici má Štefan Moyses pamätník spoločne s Karolom Kuzmánym. Snímka: wikimedia commons

Jeho otec zomrel, keď mal Štefan Moyses deväť mesiacov; matka, keď mal sedem rokov. Ujala sa ho bezdetná rodina vzdialených príbuzných. Vieme, aké dieťa bol Štefan Moyses – čo ho bavilo, napĺňalo, motivovalo? 
Správy o detstve pána biskupa Moysesa sú skromné a zanesené nánosom storočí.

Ale predsa len z matričných záznamov vieme, že sa narodil 24. októbra v roku 1797 v rodine, ktorá sa volala Krajčo-Mojžišova.

Pravdepodobne bolo v ich okolí viacero rodín Krajčovcov, preto to prímenie Mojžiš. Kňaz, ktorý Štefana krstil, ho zapísal ako Moyses. Práve druhé priezvisko neskôr používal. 

Jeho život sa začal v domčeku chudobného poddaného a ako polosirota trpel núdzu. Po smrti matky sa Štefana aj jeho sestry Anny ujala rodina Jelenčíkovcov, ktorí boli správcami grófskeho majetku. Práve oni umožnili, aby mohol študovať.

Sám spomínal, že miestny kňaz a učiteľ zbadal jeho nadanie. Na učiteľov podnet poslali Štefana Moysesa do blízkej Trnavy, kde začal študovať klasické gymnázium, potom šiel do arcibiskupského seminára, vtedy ešte tiež v Trnave. 

Vyštudoval s veľmi dobrým prospechom. 

Na teológiu odišiel do centrálneho seminára v Pešti a bol vysvätený pre službu Ostrihomskej arcidiecézy. 

Aký vplyv na jeho ďalší život a národné povedomie malo štúdium teológie v Pešti a v Ostrihome? 
Národne sa prebudil v peštianskom seminári.

Študovali tam ľudia z rôznych kútov Uhorska a on viac vnímal, že jeho rodným jazykom bola slovenčina. Predtým žil v Trnave, ktorá bola kolískou bernolákovčiny; v tom čase tam bol vplyv silných katolíckych vzdelancov.

Oboje štúdiá z neho teda urobili uvedomelého Slováka. 

Zaujímavé je, že študoval aj klasické reči podľa vtedajších učebných osnov. Vedel vynikajúco komunikovať grécky, latinsky, ale aj nemecky, maďarsky a francúzsky.

Mal veľké nadanie na jazyky a aj preto si po kňazskej vysviacke mohol urobiť doktorát na peštianskej univerzite a prihlásiť sa na konkurz o miesto profesora na Kráľovskej akadémii v chorvátskom Záhrebe. 

S tým súvisí ďalšia jeho životná kapitola, a teda založenie Matice, ktoré inicioval už v roku 1842. Šlo však o Maticu chorvátsku. Ako sa k tomu vlastne dostal? 
Záhreb, kde žil, bolo vtedy biskupské mesto. Žili tam gréckokatolíci aj rímskokatolíci a panoval čulý cirkevný ruch.

Tunajší Chorváti boli národne uvedomelí a v rámci Rakúsko-Uhorska si založili Maticu na podporu chorvátskeho jazyka, literatúry a vzdelania. Na jej založení sa podieľal aj on - ako slovanský vzdelanec, ktorý plynulo rozprával chorvátsky a mal veľmi rád Chorvátov. 

Bustou si Štefana Moysesa pripomína aj Rožňava. Snímka: wikimedia commons

Okrem profesorskej služby bol aj kňaz a neskôr bol vymenovaný za kanonika Záhrebskej kapituly a dokonca za jednateľa chorvátskeho národa pri viedenskom cisárskom dvore.

Tam sa svojou diplomaciou zaslúžil o to, aby cez viedenského nuncia vybavili povýšenie Záhrebského biskupstva na arcibiskupstvo.

Chorváti si ho pre to všetko vážia do dnešných dní.
 
Mal už v tom čase tendencie či túžby spraviť niečo podobné pre slovenský národ? 
Pravdepodobne nie. Predpokladal – aspoň si tak myslím -, že svoj život dožije v Chorvátsku.

Do toho však prišli meruôsme revolučné roky aj situácia odvolania dovtedajšieho banskobystrického biskupa Jozefa Rudnaya, o ktorom sa viedenská vláda domnievala, že sa za revolúcie pridal ku košutovskému vojsku. Bol preto považovaný za nepriateľa Viedne a nútený abdikovať, čím sa stala banskobystrická biskupská katedra neobsadená.

Podľa vtedajších zvyklostí – bolo to v roku 1850 – navrhoval pápežovi biskupov panovník. Jeho minister Alexander Bach vtedy navrhol vymenovať za banskobystrického biskupa záhrebského profesora Štefana Moysesa.

Hoci on sa tomu bránil, po dlhých rokoch služby v Záhrebe sa ako 53-ročný vrátil na rodné Slovensko. 

Na Slovensku pracoval predovšetkým za duchovné povznesenie svojej diecézy, ale aj na kultúrom povznesení národa. 

Po dvoch desaťročiach v Chorvátsku sa vrátil na Slovensko; môžete priblížiť, aké výzvy ho čakali? 
Situácia bola ťažká, keďže po revolučných rokoch bola diecéza spustošená po stránke materiálnej aj morálnej. V biednom stave našiel aj biskupský kaštieľ a majetky.

Bol tam prázdny seminár, nedostatok kňazov a ako to v revolučných časoch býva, aj demoralizácia veriacich. Štefan Moyses si už navyše zvykol na južné podnebie. 

Hneď sa však pustil do roboty. Obnovu videl v dvoch smeroch – v obnove kňazov (preto sa snažil zrevidovať teologické štúdiá a biskupský seminár) a v obnove elementárneho katolíckeho školstva. Založil preparandiu pre katolíckych učiteľov, ktorí v tom čase boli aj organisti v katolíckych kostoloch. 
   
Štefana Moysesa vraj tretieho augusta 1863 vítali v Turčianskom Svätom Martine stovky ľudí. Vchádzal tam na koči so štvorzáprahom, sprevádzaný jazdcami... Ako si vysvetliť, že zrod Matice slovenskej a jej prvý predseda si vyslúžili takéto ovácie? 
V tom čase už bol veľmi známy. V júni 1861 sa totiž zúčastnil na Memorandovom zhromaždení slovenského národa v Turčianskom Svätom Martine.

Podujal sa, že bude viesť stočlennú deputáciu Slovákov k cisárovi Františkovi Jozefovi s rečovými a kultúrnymi požiadavkami Slovákov a s požiadavkou na vytvorenie slovenskej autonómie. 

Stal sa národne známy a ctený; medzi katolíkmi aj evanjelikmi, medzi vzdelancami aj pospolitým ľudom. 

Existuje veľa ďakovných listov, ktoré mu posielali jednotliví veriaci ako vďaku za to, že viedol deputáciu. 

V roku 1863 sa však stalo ešte čosi, čo je dnes možno zabudnuté. Štefan Moyses inicioval pripomienku milénia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.

S vtedajším farárom v Selciach Júliusom Plošticom posvätil obraz Cyrila a Metoda a zmenil patrocínium Kostola Všetkých svätých na kostol, ktorý bol zasvätený práve slovanským vierozvestcom.

Vydal tiež pastiersky list a usporiadal cyrilo-metodské oslavy a slávnosti. 

Aký mal vlastne vzťah k Cyrilovi a Metodovi?
Myslím, že s Cyrilom a Metodom sa zoznámil pri svojich štúdiách filozofie a teológie.

Úcta k nim mu bola blízka aj počas pôsobenia u Chorvátov.

Bol nemilo prekvapený, keď v roku 1851 prišiel do rodného Slovenska a videl, že úcta k nim je takmer neznáma; že nemajú dokonca ani žiaden kostol, ktorý by im bol zasvätený. Preto sa snažil povzbudzovať svojich kňazov aj veriacich k úcte k solúnskym bratom.

Dejateľa si bustou sprítomňujú aj Košičania. Snímka: wikimedia commons

Aj katolícky časopis, ktorý začal vydávať s Jánom Palárikom Andrej Radlinský nazvali Cyrill a Method.

Dokonca sa s olomouckým arcibiskupom a brnenským biskupom nadchli myšlienkou, že by sa sviatok svätého Cyrila a Metoda slávil 5. júla. 

Prečo práve tento dátum? 
Chcel, aby to bolo počas pútnej sezóny, začiatkom leta a blízko oktávy sv. Petra a Pavla. To, čo pre všeobecnú Cirkev znamenali Peter a Pavol, to pre Slovákov znamená iná dvojica – Cyril a Metod. 

Štefan Moyses bol poľnohospodár telom i dušom. Vedel, že začiatkom júla sa už skončila kosba a ešte sa nezačala žatva, čo bolo veľmi vhodné, lebo takto sa mohli aj roľníci vymaniť zo svojich každodenných prác a zúčastniť sa na slávení. 

Cez viedenského nuncia teda spolu s moravskými biskupmi požiadal vtedajšiu Kongregáciu pre Boží kult, aby sa sviatok preložil na 5. júla. 
Stalo sa tak rok po miléniu. 

Zaujímavé je, že v tento deň presne o pár rokov neskôr Štefan Moyses zomrel. Vidíte za tým nejakú symboliku? 
V tom videli symboliku už tí, čo písali jeho nekrológ. 

V posledné roky života mal Štefan Moyses ťažkosti spojené s vekom a so zdravotným stavom. Deň smrti však prišiel náhle, pravdepodobne zomrel na mozgovú príhodu. 

Ráno 5. júla ešte odslúžil svätú omšu a údajne pri raňajkách povedal: „To je pre mňa slávny deň.“

Neskôr za ním prišiel redaktor z vtedajších periodík, ktorý ho našiel už v bezvedomí. Do večera toho dňa Štefan Moyses dodýchal. 

Už pri jeho nekrológu zaznelo, že zomrel v deň, na ktorý dal presunúť sviatok sv. Cyrila a Metoda - a že zomrel v  roku, keď bolo 1100. výročie smrti svätého Cyrila. 

Mená týchto vierozvestcov niesol aj časopis Cyrill a Method, ako ste spomínali. V roku 1857 sa zlúčil s peštianskými Katolíckymi novinami. Aký bol pohľad Štefana Moysesa na žurnalistiku, na dôležitosť kresťanských médií?    
Štefan Moyses si uvedomoval silu masmédií.

Vtedy boli noviny a časopisy veľkým zdrojom apoštolátu aj povznesenia kultúry. Preto mimoriadne podporoval katolícku tlač a žurnalistiku. 

Ako by ste zhrnuli jeho prínos pre slovenské dejiny? 
Možno povedať, že v svojej dobe bol rešpektovanou osobnosťou a otcom slovenského národa.

Spojil v sebe veľkňazskú dôstojnosť – ako o ňom napísal Svetozár Hurban Vajanský – s čistým národným uvedomením.

Táto kombinácia z neho urobila autoritu, vďaka ktorej bol dôstojným reprezentantom všetkých požiadaviek slovenského národa.