Vianoce s ľuďmi na ulici sú o praktickej láske

Ako vznikol v komunite nápad organizovať vianočné obedy pre ľudí bez domova?

Vianoce sú pre našu komunitu jedno z najťažších, ale zároveň najradostnejších období. Ľuďom na ulici sa zrazu vynárajú všetky spomienky na chvíle, keď ešte mali svoje rodiny a žili normálnym životom ako všetci ostatní.

A teraz spia v nocľahárňach alebo tvrdo na ulici – na kartóne, v spacom vaku niekde v podchode. A odvšadiaľ ich vyháňajú, nikto s nimi nemá súcit, aj keď je pravda, že občas vedia byť trochu agresívni a vymýšľajú. Niektorí sú na ulici aj dvadsať rokov. Tí už prežili také zimy...

Potom to riešia alkoholom, čo je úplne nešťastná voľba, a môže sa stať, že niektorí zamrznú. Sú to smutné a náročné chvíle.

No my v komunite sa im snažíme vianočné sviatky trochu spríjemniť, aby sa necítili úplne odvrhnutí na okraj spoločnosti. Nikto z nás si nevie predstaviť, že my sedíme s rodinou v teple pri stole a oni nemajú stôl, rodinu ani priateľov, iba lavičku v prázdnom meste.

Toto poznanie nami veľmi otriaslo a uvedomili sme si, že ani cez sviatky nemôžeme zatvárať oči pred chudobnými a núdznymi.

A tak vznikla iniciatíva tradičných vianočných obedov. Vždy sa snažíme, aby tieto obedy boli čo najbližšie k Štedrému dňu – trebárs deň predtým alebo potom.

Dokonca minulý rok sme si 24. decembra v Topoľčanoch povedali, že namiesto stokrát opozeraných vianočných rozprávok môžeme urobiť niečo dobré. Pripravili sme jedlo a vyšli do ulíc. Aspoň na chvíľku sme ich mohli vytrhnúť z drsnej reality ulice.

Čím sú vianočné obedy Komunity Sant‘ Egidio také výnimočné?

Jedna z naozaj špecifických vecí je, že im tlačíme pozvánky na meno. Prídu a my dobrovoľníci ich vo všetkom obsluhujeme, nosíme im jedlo, nalievame nápoje.

Takisto jednou z kľúčových vecí je, že na obede nemajú plastový príbor alebo niečo jednorazové, ale snažíme sa dať im normálny riad, normálny príbor, normálny pohár. Pre nás sú to úplne základné veci a banality, ale oni klasický riad nevidia, ako sú roky dlhé. Niekedy sa toho dokonca boja dotknúť!

Na obedoch si takisto pozeráme spoločné fotografie, ktoré im potom rozdávame vytlačené a oni ich nosia celý rok pri sebe. Pozrieme si vianočnú rozprávku, prídu kapely, ktoré nám zahrajú koledy, zaspievame si, zatancujeme.

Potom príde čas rozdávania darčekov. Máme vždy pripravené balíčky, respektíve ruksaky – v nich si nájdu nejakú hygienickú potrebu, sladkosť a niečo teplé - ponožky, čiapku, šál alebo rukavice.

Minulý rok bol na vianočnom obede v Bratislave dokonca fotokútik, kde sa mohli odfotiť polaroidovým fotoaparátom. Vždy spolu strávime naozaj skvelý čas.

Zapájajú sa do vianočných obedov aj ľudia, ktorí nepatria do komunity?

Áno. Keď už niekde organizujeme obed, snažíme sa pozvať vedenie mesta a takisto i predstaviteľov jednotlivých farností alebo cirkví.

Súčasťou vianočných obedov je komunitná modlitba alebo svätá omša, trebárs v Bratislave ju chodia celebrovať biskupi - Stanislav Zvolenský alebo Jozef Haľko. Dokonca sú prítomní na samotnom obede. Zvykne prísť napríklad aj páter Milan Bubák, SVD.

Zapájajú sa však i laici, veriaci aj neveriaci. Ozývajú sa nám rôzni umelci, fotografi, že nás prídu zadarmo odfotiť. Prostredníctvom sociálnych sietí vyzývame ľudí, aby priniesli niečo napečené, alebo teplé ponožky – zapájame tak širokú verejnosť.

Nemajú ľudia predsudky?

Ale áno, často sa stretneme s predsudkami. Avšak ľudia, ktorí ich majú a aj tak sa rozhodnú zapojiť sa do pomoci, chcú spoznať pravdu – kto sú tí chudobní, kto sú v realite ľudia z ulice. A po tomto stretnutí sú zrazu úplne zmenení, totálne sa im zmení vnútorná optika a vidia ich v inom svetle.

Ako budú fungovať vianočné obedy pre chudobných počas koronakrízy?

Aktuálna situácia ešte viac zintenzívnila našu službu. Čo sa týka tohtoročného komunitného obeda, pracujeme s viacerými variantmi, jedným z nich je, že by sme rozdávali jedlo priamo v teréne.

Samozrejme, všetko bude závisieť od epidemiologických opatrení. Bude to oveľa ťažšie na organizáciu, ale nechceme nechať našich priateľov z ulice osamote a urobíme pre to maximum.

Ľudia bez domova si z vianočných obedov určite odnesú mnoho – či už zážitkov alebo materiálnej pomoci. Čo však takáto akcia dá dobrovoľníkom?

Ťažko to opísať – cítime obrovskú radosť, je to naozaj veľkolepé. Uvedomujeme si veľkosť komunity a to, že sme všetci jedna rodina a priatelia. Nie je nám jedno, že ľudia bez domova sú počas sviatkov sami, chceme tam byť pre nich.

Dôležitá vec pri vianočných obedoch však je, že chudobných nielen obsluhujeme, ale pri nich aj sedíme a rozprávame sa s nimi. Ak máme dostatok ľudí, snažíme sa sedieť tak, aby bol vždy na jedného človeka z ulice jeden dobrovoľník. Minule sme v Topoľčanoch usadili chudobných dokonca aj medzi primátorku a správcu dekanátu.

Ľudia bez domova nám často rozpovedia svoj životný príbeh, o rodinách, deťoch, spolu sa radujeme aj plačeme (porov. Rim 12, 15). Je to o praktickej láske - o tom, čo by podľa mňa aj Ježiš spravil na Vianoce.

A ako povedal pápež František: „Pastier má smrdieť po svojich ovečkách“ – takže aj my ideme do toho. Nebojme sa skloniť, zohnúť a zašpiniť si ruky pri pomoci blížnym - najmä na Vianoce.