Vianoce sú aj silné prebudenie pamäťovej stopy

Začiatkom októbra ste sa spolu s ďalšími členmi Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru zúčastnili na púti do Ríma, kde vás prijal aj prefekt Pápežskej rady pre kultúru Gianfranco Ravasi. Aké podnety ste si z tejto púte a návštevy priniesli do svojho osobného i profesionálneho života?
Možno by som najskôr spomenula, že púť členov Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru do Ríma sa konala od 1. do 7. októbra, teda trvala týždeň.

Bol to pre mňa čas naozaj plný hlbokých spirituálnych a emocionálne silných zážitkov, ktorý sa - a predpokladám, že nielen u mňa, ale u všetkých účastníkov - nadlho uchová v pamäti ako zdroj inšpiratívnych impulzov s potenciálom ovplyvniť nielen náš bežný každodenný život, ale aj určité životné zameranie a celkovú intelektuálnu a duchovnú orientáciu.

A práve stretnutie a diskusia s prefektom Pápežskej rady pre kultúru, kardinálom Gianfrancom Ravasim a jeho spolupracovníkmi bola plná podnetov, ktoré si sama pre seba dodnes „analyzujem“.

Predovšetkým ma oslovil jeho záujem o najaktuálnejšie problémy, ktoré sa týkajú medzikultúrneho či multikultúrneho dialógu, o ktorých mohol hovoriť nielen z perspektívy biblistu, ale aj znalca humanitných disciplín (vrátane filozofie).

Sama pre seba som sa ešte viac utvrdila v presvedčení, že naša súčasná situácia - pokiaľ zostaneme čo len v geografickom či geopolitickom kontexte Európy - sa nezaobíde ani bez (medzi)náboženského dialógu, ktorý akútne vyžaduje prekonať ľahostajný a pasívny postoj - či už zo strany cirkevných predstaviteľov, teológov, alebo laikov.

Veľkú úlohu v ňom podľa mňa môže dnes zohrávať aj mladá generácia a nové podoby komunikácie, ktoré sa rozvíjajú v rámci súčasnej „digitálnej kultúry“.

Práve otvorenie témy „digitálnej kultúry“, o ktorej vo svojom príspevku na stretnutí hovoril sekretár Pápežskej rady Paul Tighe, ma inšpirovalo k zamysleniu a formulovaniu otázok do diskusie ohľadom chápania človeka ako osoby (v nevyhnutnej potrebe personálnej komunikácie) a ako užívateľa moderných digitálnych (vrátane pastoračných) foriem komunikácie.

Kardinál Ravasi, ako aj Paul Tighe mi odpovedali nielen veľmi zasvätene a so znalosťou veci, ale aj podnetne pre moje chápanie tradičnej antropologickej problematiky, no v kontexte súčasného digitálneho či virtuálneho bytia človeka.

Týmto konštatovaním tak odpovedám - aspoň čiastočne - aj na poslednú časť vašej otázky, ktorá sa týka profesionálnych podnetov z tohto stretnutia; no a jednoznačne môžem uzavrieť, že celá púť a nadviazanie ďalších osobných kontaktov s úžasnými ľuďmi - vedcami, umelcami, duchovnými otcami – účastníkmi púte, spoločné zdieľanie zážitkov, účasť na slávnostnom otvorení biskupskej synody o mladých, a teda svätá omša so Svätým Otcom Františkom, ako aj prehliadky rímskych posvätných miest a pamätihodností boli pre mňa veľkým osobným obohatením.

A musím dodať, že celkovú duchovnú atmosféru a „vznešenosť“ do tejto púte vniesol svojím intelektuálnym, spirituálnym i ľudským prístupom a s veľkým zmyslom pre humor predseda Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru biskup František Rábek, bez ktorého by táto púť nemala to skutočné „posvätenie“. 

Len pár týždňov predtým, 12. septembra, ste si z rúk biskupa Františka Rábeka prevzali ocenenie Fides et ratio. Keďže ide o cenu, ktorú udeľuje KBS, teda Katolícka cirkev, má to pre vás aj iný rozmer ako len uznanie vašej profesionality a vedeckej práce?
Určite. Aj keď ocenenie profesionálnej, respektíve vedeckej práce je toho súčasťou. Nemyslím si totiž, že sa dá celkom od seba odlúčiť to, čomu sa človek profesionálne venuje, teda jeho práca, od toho, ako žije, vníma svet, ako mu rozumie, o aké hodnoty sa opiera, vyznáva a realizuje.

Udelenie tejto ceny, ktorú som prijala naozaj s veľkou pokorou, považujem preto aj za ďalšiu výzvu, ktorá ma zaväzuje nielen naďalej sa plne venovať vo svojej profesionálnej práci rozvíjaniu jednoty rozumu a viery - teda toho, čo sa niekedy tak trochu zjednodušene nazýva aj dialógom vedy a náboženstva -, ale aj osobným životom svedčiť a hlavne motivovať k potrebe realizácie tohto dialógu.

Fides et ratio - pokiaľ ide o encykliku pápeža Jána Pavla II. - je explicitným vyjadrením potreby vzájomného prepojenia viery a rozumu v živote človeka. Aj rozum, aj viera sú totiž základné antropologické konštanty, a to nezávisle od toho, či ich rozvíjame, kultivujeme, prehlbujeme.

Porozumieť ich správnemu vzájomnému prepojeniu je však náročný proces a nie každý sa touto cestou chce vydať. Niekedy je oveľa ľahšie pestovať jedno v profesionálnej činnosti (povedzme vo vede) a druhé v súkromí.

Ale takýto postoj vedie človeka k akejsi vnútornej schizofrénii, rozpoltenosti, rozdvojenosti. Aj keď to možno takto nevníma. No ja osobne ocenenie, ktoré mi bolo udelené, chápem naozaj komplexnejšie, čím sa pre mňa stáva o to viac záväznejším vo všetkých oblastiach môjho života.

Ešte nie v takej dávnej minulosti medzi reprezentantmi filozofického myslenia na Slovensku akosi chýbali vedecké pracovníčky. Vy ste však príkladom, že ženy patria k intelektuálnej elite Slovenska. Ako vnímate samu seba v tejto pozícii? 
Neviem, či spojenie „intelektuálna elita“ sa dá spájať len s filozofiou. Ide skôr o širší kultúrny fenomén, ktorého súčasťou boli ženy vždy ako spisovateľky, literátky, prekladateľky, poetky, umelkyne, maliarky, sochárky, ale aj vedkyne v rôznych odboroch prírodných a spoločenských vied.

Pokiaľ však hovoríme o nie takej dávnej minulosti a myslíme ňou povedzme aspoň obdobie prvej polovice 20. storočia, potom naozaj ženy – filozofky v profesionálnom význame tohto slova chýbali.

Ale aj prvé generácie zástupcov slovenskej filozofie vôbec sa v našich moderných dejinách začínajú výraznejšie prejavovať až neskôr a vskutku ich reprezentujú prevažne muži. Ale opakujem, pri zmene pohľadu na „intelektuálnu elitu“ je zastúpenie žien u nás pestré, a preto seba samu nevnímam ako nejakú výnimku.

Ako to bolo s vaším nástupom na vedeckú dráhu? Čo vás ovplyvnilo pri orientácii na vedy o človeku a ich klasickú zložku – filozofiu?
Myslím si, že vedecká dráha človeka obyčajne začína jeho štúdiom, aj keď nie vždy je to pravidlom. V súčasnosti mnohí mladí ľudia, ktorí vyštudujú nejaký odbor, pracujú v celkom inej oblasti.

Ja som mala to šťastie, že odbor, ktorý som vyštudovala (filozofia so špecializáciou na dejiny filozofie), som mohla a môžem vedecky rozvíjať. Pochopiteľne, neudialo sa to zo dňa na deň, a trvalo niekoľko rokov, kým som sa dopracovala k nejakým výsledkom. Človek sa totiž nestane vedcom okamžite po napísaní nejakej štúdie alebo väčšej odbornej práce.

Sú to celé roky ďalšieho osobného štúdia, skúmania, objavovania nových dimenzií a otvorených otázok vo svojom vlastnom odbore, premýšľania o svete ako celku, ale aj o sebe, iných atď. No a filozofia je disciplína, ktorá – aspoň podľa môjho chápania – nemôže byť uzavretá iba sama do seba, ale má reagovať aj na výzvy, ktoré prichádzajú zvonku, zo sveta ako takého, zo života vôbec, z kultúry v tom najširšom význame, teda aj z vedy, umenia, náboženstva a pod.

A všetky tieto podnety sa prelínajú v tom, že sa dotýkajú ústredného fenoménu, a tým je človek v celej jeho komplexnosti a komplikovanosti vzťahov, v celej paradoxnosti jeho bytia a vo všetkých prejavoch jeho sily i slabosti, veľkosti i malosti, odolnosti i krehkosti atď.

Tým sa pre mňa aj špeciálne vedy, ktoré sa zaoberajú človekom (od biológie cez psychológiu až po medicínu, aby som spomenula iba niektoré), nevyhnutne stávajú aj oblasťou záujmu filozofie. Tej filozofie, ako ste správne konštatovali, ktorá do centra svojej pozornosti kladie človeka.

Túto podobu filozofie nazývame filozofickou antropológiou (alebo filozofiou človeka), ktorá spolu s etikou a axiológiou tvoria – pre mňa osobne – jadro filozofických reflexií.

A hlavným myšlienkovým impulzom venovať sa filozofii človeka bol pre mňa odkaz diela francúzskeho mysliteľa, vedca, teológa, filozofa a kňaza v jednej osobe, jezuitu Pierra Teilharda de Chardin.

Jeho dielo mi pomyselne otvorilo cestu aj ku skúmaniu problematiky vzťahu vedy a náboženstva, a to z perspektívy filozofie, ktorá podľa mňa tvorí most alebo platformu ich vzájomného porozumenia.

Dospela som k názoru, že filozofia nemôže stáť mimo prírodných vied ani mimo náboženstva, a tak som sa postupne okrem úzko chápanej filozofie začala venovať aj otázkam biologickej antropológie, kozmológie a teológie, pochopiteľne, z pozície ich významu pre filozofiu a hlavne pre pochopenie človeka.

S pribúdajúcim vekom toto poznanie nadobúda aj silnejúci sebareflexívny charakter, ktorý je nakoniec doménou filozofického uvažovania od jeho začiatkov. Zdá sa, že aj doménou v tejto oblasti vo vašich užších špecializáciách je problematika človeka, jeho pôvodu a vývinu?
Áno. Osobne považujem problematiku človeka naozaj za centrálnu filozofickú problematiku a v tomto smere ju v zhode s Kantovými otázkami Čo môžem poznať?, Čo mám konať? a V čo smiem dúfať? považujem za problematiku, do ktorej tieto otázky vyúsťujú.

Nepochybne vo svojej vedeckej práci skúmate aj špecifické vzťahy, vyplývajúce práve zo spomenutej „špecializácie na človeka“. Keďže tento rozhovor vychádza vo vianočnom dvojčísle Katolíckych novín, teda na sklonku roka 2018, čomu ste svoje vedecké úsilie venovali počas uplynulých dvanástich mesiacov?
Aj keď takéto bilancovanie celoročného úsilia nie je vždy celkom objektívne a posúdiť ho musia aj iní, predsa len zo svojho subjektívneho hľadiska azda spomeniem, že okrem celoročnej pedagogickej práce sa mi podarilo vystúpiť s pozvanými prednáškami a referátmi na štyroch (dvoch zahraničných a dvoch domácich) medzinárodných vedeckých konferenciách, na ktorých problematika človeka vskutku dominovala.

Či už to bola konferencia v Sankt Peterburgu, Prahe, Banskej Bystrici alebo Trnave, moje vystúpenia sa týkali otázok zmyslu života človeka v kontexte zmyslu vesmíru z filozoficko-kozmologickej a evolučnej perspektívy, drámy slobody človeka a dialogickej povahy jeho vzťahov alebo otázok tvorivosti ľudskej bytosti v novej modernej online sfére jej bytia.

Zároveň som publikovala viacero vedeckých štúdií a niekoľko odovzdala do tlače. Všetky sa bezprostredne či sprostredkovane týkajú človeka a jeho hodnotového poľa v priesečníku ich sakrálneho a profánneho aspektu.

Súčasťou mojej vedeckej práce bolo tento rok aj riešenie grantového projektu a tiež príprava nového, do ktorého sa mi podarilo zapojiť dvadsať riešiteľov z piatich fakúlt našej Univerzity Komenského. Či projekt získame, to však ukáže až budúci rok.

Od situácie vedy u nás za minulého režimu ubehli už desaťročia. Je azda väčší problém zaoberať sa etikou v dnešných časoch, než to bolo v minulosti?
Zaoberať sa etikou nebolo a nie je jednoduché v nijakej dobe. Etika totiž vstupuje do života človeka s určitými požiadavkami na jeho správanie a konanie. Kladie na človeka určité nároky, minimálne vo vzťahu k iným ľuďom, ak nechceme teraz hovoriť aj o vzťahu k Bohu a povedzme aj k prírode, zvieratám...

Obmedzenia, ktoré človeku predkladá v podobe noriem, mravných princípov a pravidiel, ľudia často považujú za obmedzenia svojej slobody a nie vždy ich dokážu vnútorne prijať a stotožniť sa s nimi do takej miery, aby toto zvnútornenie považovali za slobodné, respektíve dobrovoľné.

Mnohí ich chápu ako donucovanie, nátlak, ako popretie vlastnej autonómnosti, a teda aj ohraničenie slobodnej vôle. Toto základné neporozumenie vedie v každej dobe k akejsi podobe „odporu“ voči etickým zdôvodneniam a morálnym nárokom.

A možno dnešná doba, ktorá základnú etickú kategóriu slobody „odtrhla“ od kategórie zodpovednosti, je na jednej strane zložitejšia, keď je reč o etike, oproti minulosti, no na druhej strane je oveľa otvorenejšia, kritickejšia a ideologicky menej ovplyvniteľná, než to bolo v minulom režime.

Preto aj keď nie je jednoduché sa etikou zaoberať a ešte ju aj prednášať, nemám pocit, že toto úsilie je márne alebo celkom zbytočné. Naopak, mladí ľudia vedia byť aj citliví na etické otázky, dokážu o nich otvorene hovoriť, neboja sa byť kritickí, a práve to mi dáva nádej, že etika má šancu rozvíjať sa a osloviť a prebudiť mladé študentské duše.

Spoločenskou premenou vznikli predpoklady aj vo vede  a osobitne v odvetviach skúmajúcich rôzne aspekty výskumu človeka. Možno podľa vašich poznatkov konštatovať, že tieto predpoklady sa efektívne využívajú a že to poznať na publikačných výsledkoch?
Vyššie som práve hovorila o slobode. Mala som na mysli slobodu v zmysle morálnom. Táto vaša otázka, ak jej správne rozumiem, sa týka slobody vo vede a vo výskume. No aj táto sloboda ako predpoklad vedeckej práce má tiež svoje limity.

Jednou stránkou mince je zrušenie ideologickej „cenzúry“ vedy (jej oslobodenie), čo sa aj udialo, no druhou je zodpovednosť vedca, ktorú nemožno „zrušiť“. Táto zodpovednosť má dnes viacero dimenzií. Spájajú sa jednak so zmenou samotného chápania vedy, jej úlohy a významu nielen v akademickom prostredí, ale aj v spoločnosti a vo vzťahu k svetu vôbec.

Oveľa viac si dnes napríklad uvedomujeme dôsledky takého chápania vedy, ktoré bolo dominantné v minulých storočiach a prejavilo sa v radikálnom oddelení subjektu (teda vedca) od objektu výskumu, a teda aj samotnej vedy od iných oblastí života.

Jednoducho povedané, v oblasti vedy a výskumu často dochádzalo k „oddeleniu“, „izolácii“ vedca, bádateľa od oblasti jeho morálnych a hodnotových postojov k výsledkom jeho vedecko-výskumnej činnosti. Tieto prejavy napokon vyústili do známej interpretácie vedy a vedeckého výskumu ako hodnotovo neutrálnych.

Dôsledky sa premietli do viacerých oblastí spoločenského života, ale napríklad aj do vzťahu k prírode a podobne. Potreba opustiť myšlienku čistej autonómie (vedy a vedca), nezaujatého a nezávislého výskumu a hodnotovej neutrality vedy nás dnes núti bližšie skúmať práve vzťah vedy a etiky.

A to znamená prepojiť otázku slobody vo vede s otázkou zodpovednosti vedca, pretože súčasná veda, ktorá sa realizuje na rôznych inštitúciách, univerzitách, akadémiách alebo špecializovaných pracoviskách, neprebieha vo vzduchoprázdne a mimo širších spoločenských súvislostí.

To, že tieto súvislosti v mnohom ovplyvňujú aj samotný vedecko-výskumný proces počnúc jeho financovaním, riadením, hodnotením až po publikovanie a využitie v praxi je dobre známe.

Preto na poslednú časť vašej otázky môžem odpovedať kladne, no s dôrazom na skúmanie problematiky človeka (teraz mám na mysli otázky ľudského genómu, kmeňových buniek atď.) musím dodať, že tento výskum a publikovanie jeho výsledkov nesie so sebou naozaj obrovské bremeno zodpovednosti.

Ovplyvnilo vás okrem iného i dielo Pierra Teilharda de Chardin; išlo o konkrétnu vetu či knihu, ktorá sa vás dotkla?
O vplyve diela Teilharda de Chardin som už hovorila vyššie, no ak by som mala uviesť iba jednu jeho konkrétnu vetu či knihu, mám trochu problém. Jeho dielo je veľmi komplexné (ak berieme do úvahy iba jeho filozoficko-teologické spisy, ktorých je trinásť zväzkov, čo je asi 3 800 strán) a izolovať z neho jednu vetu či prácu je vskutku náročné.

No ak by som sa predsa len pokúsila takú vetu uviesť, bola by to asi „zdvojená“ veta. Vystihuje totiž Teilhardovo presvedčenie o jednote človeka a vesmíru v kontexte ich poznania, teda presvedčenie o ontologickej a epistemologickej jednote kozmologickej a antropologickej otázky.

Ide o spojitosť dvoch fenoménov: evolúcie vesmíru a evolúcie človeka. Môžeme ju stručne parafrázovať takto: Pochopiť vesmír znamená vziať do úvahy aj chápanie človeka a naopak, pochopiť človeka nemožno mimo ľudstva, ľudstvo mimo života a život mimo vesmíru. A ešte jednoduchšie povedané: Fenomén vesmír uzatvára fenomén človeka a fenomén človek uzatvára fenomén vesmíru.

Keby ste mali charakterizovať význam filozofie Teilharda de Chardin pre vás osobne, pre vaše bytie, čo by ste stručne prezradili?
Vychádzajúc z faktu, že reflexii jeho diela som zasvätila vyše tridsať rokov a ako niekedy žartom hovorím – prežila som s ním jedno duchovné manželstvo, a tak ako to už býva, prešla som v ňom rôznymi metamorfózami vzťahu: od obdivu cez kritiku až po nové uzmierenie, porozumenie, vyrovnanie, prijatie a – dúfam – aj múdre obohatenie sa.

V každej etape môjho života tak jeho myslenie znamenalo pre mňa otvorenie nového horizontu a vzácnej myšlienkovej inšpirácie, ktorú som sa pokúsila realizovať v praktickom živote. Ak by som mala byť konkrétnejšia, Teilhardovo myslenie otvorilo predo mnou viacero otázok, ktoré ma ako filozofku nútili „prekročiť“ oblasť čistej filozofie a obrátiť svoju pozornosť aj na vedu a náboženstvo.

Toto všetko však znamenalo nastoliť aj širšiu problematiku: riešiť „kompetenčné spory“ na poli vedy a náboženstva a hľadanie ich „syntézy“, inak povedané, syntézy rozumu a viery, o čo sa môže pokúsiť práve filozofia.

Uvedomila som si, že nejde pritom o formulovanie nejakej všeobecne a navždy platnej teórie, ktorá by ich spájala, pretože každá syntéza je dobovo podmienená. No v duchu Teilhardovho odkazu som presvedčená, že ide o vyjadrenie potreby ich vnútornej prepojenosti, teda možnej a nevyhnutnej jednoty.

A vo vzťahu k mnou skúmanej problematike človeka to konkrétne znamená ukázať, že moderný človek môže hľadať takú životnú orientáciu a takú cestu, na ktorej sa nemusí vzdať ani lásky k svetu (a rozvíjať a pestovať vedu) a ani lásky k Bohu (a náboženskej viery), teda cestu, na ktorej sa môže stať „plnšie človekom“.

Túto cestu môžeme charakterizovať aj ako cestu vnútorného rastu a dozrievania. Je to cesta náročná, lebo človek sa na nej musí zbavovať vlastného egoizmu a spájať sa s druhými a so všetkým, čo ho presahuje na základe lásky.

Myslím si, že to boli práve Teilhardove myšlienky o láske ako o sile, vďaka ktorej povstáva všetko bytie; sile, ktorá je svojou povahou zjednocujúcou silou, ktoré mali pre mňa veľký inšpiratívny význam. Na jednej strane ma doviedli k metafyzickým úvahám o bytí, na druhej strane k jeho evolúcii, k povstávaniu bytia a k jeho smerovaniu. Teilhard mi tak otvoril aj problematiku evolúcie a kreácie v novom svetle.

No a navyše, silným zážitkom, ktorý v súvislosti s týmto mysliteľom vstúpil do môjho života, boli dve návštevy (2000, 2005) jeho hrobu na jezuitskom cintoríne (St. Andrew on Hudson) v oblasti medzi Hyde Park a Poughkeepsie vzdialenej niečo vyše 100 kilometrov od mesta New York.

Obe cesty boli spojené aj s účasťou na konferenciách, pričom na jednej z nich (vo Filadelfii) som sa zoznámila s ďalšími znalcami jeho diela, s ktorými dodnes vedecky spolupracujem.

Vyrastali ste na Horehroní v obci Polomka. Slová známej slovenskej piesne hovoria o tom, že: „Keď sa slnko skloní na Horehroní, chce sa mi spievať, zomrieť aj žiť...“ Je to aj pre vás taký pozoruhodný kraj, ktorý sa vryje človeku do duše, do srdca, a už ho odtiaľ nikdy nemôže vymazať?
Určite. Málokedy by ste stretli človeka, ktorému by jeho rodný kraj nebol blízky, nevryl sa mu do duše a do srdca, a to tým viac, ak sa s ním spája celé detstvo i dospievanie, ako je to v mojom prípade.

No Horehronie je ospievané nielen v tejto modernej pesničke, ktorá sa stala veľmi úspešnou, ale aj v tradičných ľudových piesňach. A s tými som vyrastala odmalička. Aj moji rodičia krásne spievali - a mamička dodnes; milovali piesne, ktoré vyjadrovali vzťah k prírode, k životu, k udalostiam bežných i slávnostných dní.

Takže lásku k piesňam a cez ne aj ku kraju a k ľuďom, k obci Polomka, v ktorej vždy pôsobili a dodnes pôsobia ľudové spevácke skupiny, ktoré účinkovali na všetkých možných slávnostiach a podujatiach, som si uchovala dodnes.

Sama som ako žiačka a neskôr aj ako gymnazistka spievala a tancovala v našom folklórnom súbore a horehronské piesne sú nielen súčasťou mojich krásnych spomienok, ale „občas“ si ich aj s radosťou zaspievam pri stretnutiach s priateľmi.

Na čo sa viažu vaše spomienky na detstvo v súvislosti s Vianocami?
Predovšetkým na očakávanú polnočnú svätú omšu, pred ktorou som však ako dieťa väčšinou zaspala, ale tiež na vôňu jedličky alebo sosny, ktorá bola nezameniteľná.

Dnes takéto vône nepoznám a pri kúpe vianočného stromčeka ma vždy pochytí nostalgia. Spomínam aj na darčeky, ktoré sa pod stromčekom objavili vždy v tú pravú chvíľu a nevedela som si vysvetliť, ako to ten Ježiško tak šikovne zariadil.

A keď som bola už väčšia, spomínam si, ako som tajne prekutrávala skrine v nádeji, že objavím niečo, čo ma pod stromčekom neprekvapí, ale budem sa tváriť prekvapene. Stávalo sa to však zriedka.

A ešte si spomínam na vŕzgajúci sneh pod nohami. Vianoce bez snehu na Horehroní v mojom detstve nikdy nebývali. Brodili sme sa malým odhádzaným chodníčkom vo dvore a na ceste, ktorý vždy rýchlo zapadol ďalším snehom.

Ako zvyknete sláviť Vianoce dnes? Sú vianočné dni aj pre vás ešte výraznejším uvedomením si toho, že vaša rodina je miesto, kam patríte, a osobitne na Vianoce? 
Myslím si, že nielen pre mňa majú Vianoce tento rodinný rozmer. Pre ľudí, ktorí majú svoje rodiny, je to zrejme prirodzený pocit a určite aj výraznejšie uvedomenie si spolupatričnosti všetkých jej členov, ba dokonca je to moment silného prebudenia pamäťovej stopy „prítomnosti“ toho člena rodiny, ktorý ju už opustil.

Pri vianočnom stole na týchto našich najbližších vždy spomíname, vybavujeme si momenty radosti, ktoré sme s nimi zažívali, a máme zapálené sviečky pri maličkých drevených jasličkách, nad ktorými je na vetvičke zavesená „betlehemská hviezda“, ktorá symbolicky svetielka sviečok viac rozžaruje.