Vidí človeka a jeho potreby

Páter Lucián Mária Bogucki pochádza z Piwnicznej, poľského pohraničného mestečka nad riekou Poprad. Jeho prastarý otec pochádzal zo slovenskej strany Popradu, a preto mal od detstva vrúcny vzťah k Slovensku. Povzbudený osobnosťou svätého Maximiliána Kolbeho ako 18-ročný vstúpil do rehole minoritov.

V rokoch 2013 – 2019 pôsobil v Ríme ako spovedník v Bazilike sv. Petra. Dokonca zastával funkciu rektora kolégia vatikánskych spovedníkov. Pátra Luciána Máriu Boguckého, OFMConv, členovia 5. riadnej kustodiálnej kapituly v Brehove zvolili 9. júla za kustóda Slovenskej kustódie Rehole menších bratov konventuálov – minoritov.

Aktuálne žije v Bratislave v Karlovej Vsi a je predstavený malej slovenskej minoritskej provincie. Spýtali sme sa ho, ako vníma osobnosť pápeža Františka a každodenný rytmus jeho verejných i individuálnych aktivít.

V Ríme ste pôsobili viacero rokov, pričom ste sa stretávali so Svätým Otcom; ako ho vnímate v ľudskej rovine?

Do Ríma som prišiel deň pred zvolením Františka za pápeža. Od začiatku som mohol zblízka sledovať jeho pontifikát. Býval som v dome, ktorý sa nachádza v susedstve Domu sv. Marty. Tá blízkosť mi dávala možnosť vidieť mnohé veci, ktoré bežne neboli zachytené kamerou.

František je veľmi empatický človek. Vidí toho, kto potrebuje jeho blízkosť – chorého, bezdomovca, tehotnú ženu, malé dieťa. Vie sa zastaviť pri takýchto ľuďoch a venovať im pozornosť.

Všetkým je známe, že pri príležitosti svojich osobných sviatkov nepozýva k stolu kardinálov alebo iných pracovníkov kúrie, ale bezdomovcov, o ktorých výber sa postará pápežský almužník Konrad Krajewski.

Vo svojom správaní je veľmi autentický, nemá rád zbytočnú publicitu. Som si istý, že lepšie sa cíti v spoločenstve jednoduchých ľudí než v kruhu ľudí vysoko postavených.

Ako by ste nám priblížili Františkovo prežívanie kňazstva?

Pápežovi hovoríme aj „rímsky veľkňaz“. Pre mňa je skutočne veľkým kňazom. Bol som na jeho verejných i súkromných svätých omšiach. Pre mňa ako kňaza to bola liturgická a mystická škola. Na ňom vidno vieru v to, čo koná pri oltári. František robí všetko, aby pri svätej omši pozornosť nebola upriamená na neho, ale na Ježiša Krista.

Tiež vieme, koľko už toho František povedal na tému svätej spovede. On sa snaží túto sviatosť podľa možností aj vysluhovať. Pri svojich pastoračných návštevách rímskych farností si vždy nájde čas na to, aby si sadol do spovednice.

Pamätám sa, ako počas jedného stretnutia mladých v Ríme si vzal štólu, prišiel na Námestie sv. Petra a sadol si do prvej voľnej spovednice. Františka na nás kňazoch dráždi prehnaný klerikalizmus, tak v správaní, ako aj v obliekaní.

Dokáže ho poriadne rozčúliť, keď sa dozvie, že niektorí z kňazov zneužívajú svoje postavenie. Pre neho je kňaz ten, ktorý „zapácha po ovciach“. Takisto nemá rád, keď sa kňazi obliekajú ako „slečinky“. Posmieva sa kňazskej móde, ktorá je viac sústredená na vonkajšok, a nie na vnútro.

Keď sledujete slávenie Eucharistie Svätým Otcom, čo to vyvoláva vo vašich myšlienkach?

Keď som bol ešte v Ríme, po jednom slávení verejnej svätej omše som dostal esemesku od kňaza, kamaráta, ktorý mi napísal: „Povedz Františkovi, aby sa aspoň raz usmial, lebo vytvára dojem, akoby bol zo všetkého znechutený.“ Na pápežovi Františkovi obdivujem práve jeho sústredenosť pri svätej omši.

Všimnite si, keď kráča k oltáru alebo sa vracia naspäť, v zásade nepožehnáva. Nerobí to preto, že je unavený alebo že sa mu nechce, ale on jednoducho chce, aby od začiatku až do konca bola liturgia sústredená len na Ježiša, a nie na neho. Aj samotné slávenie Eucharistie je tak pripravené, aby si ľudia z nej odniesli nie estetický, ale duchovný zážitok.

Čo podľa vášho názoru znamená pre pápeža Františka modlitba?

Každé stretnutie Svätý Otec končí prosbou: „Prosím, nezabudnite sa za mňa modliť.“ Na Námestí sv. Petra v deň jeho voľby som videl, ako sa pokorne sklonil pred prítomnými a prosil, aby nad ním vyslovili modlitbu. Bol som z toho dojatý.

Mnohí Františka vnímame v horizontálnom rozmere; v tom, čo robí, ako sa správa, aký má postoj k ľuďom. Pre mňa osobne je to človek vertikálneho rozmeru. Je to kňaz, ktorý je neustále napojený na Pána.

Koľkí z nás kňazov alebo laikov vstávame skoro ráno, aby sme sa vyše hodiny modlili, meditovali? On to robí pravidelne, takisto každý večer. Jeho kázne – to je premeditované Božie slovo počas každodennej večernej modlitby. Pre Františka je modlitba základom jeho ľudskej, kňazskej a apoštolskej existencie.

Akým príkladom je pre vás osobne na vašej kňazskej ceste?

Dvakrát som mal možnosť zúčastniť sa na duchovných cvičeniach so Svätým Otcom. Obdivoval som jeho sústredenie. Pre mňa je v prvom rade príkladom človeka modlitby. Je tiež príkladom jednoduchosti a spontánnosti. Nedrží sa „dvornej etikety“. On vidí človeka a v kontakte s ním sa riadi srdcom.

Nemá problém sa napiť yerba maté podaného Latinskoameričanom, zobrať do papamobilu deti alebo priložiť si na hlavu solideo podávané pútnikmi, ktorí si chcú zo stretnutia s ním odniesť domov nejakú „relikviu“. Vidí človeka a jeho potreby. Pre mňa je František kňaz s ľudskou tvárou.

V ňom sa „Petrova služba“, na ktorej my všetci kňazi máme podiel, stáva nie výkonom moci, ale prejavom bratskej lásky. František je pápežom periférií. Aj ja by som chcel byť kňazom, ktorý nečaká, ale vychádza, aby hľadal, a pritom sa nebojí, že sa pri hľadaní môže pošpiniť.

Aká atmosféra panuje na audienciách so Svätým Otcom?

Bol som na rôznych audienciách so Svätým Otcom. Ako pri oltári je veľmi vážny, tak pri audienciách srší z neho radosť. Prítomnosť ľudí mu dáva energiu. Počas audiencie sa neponáhľa a snaží sa všimnúť si viacerých.

Okrem pripraveného textu často vyjadruje spontánne myšlienky. Živo reaguje na správanie ľudí. Vie byť veľmi vtipný. Ku každému je pozorný napriek tomu, že sú to tisíce ľudí a on už má aj svoj vek.

Máte aj osobnú skúsenosť blízkosti – napríklad podania ruky s pápežom Františkom? Čo ste prežívali?

Moje prvé osobné stretnutie s pápežom Františkom bolo necelé dva mesiace po tom, ako som prevzal úrad spovedníka v San Pietro. Povedal mi vtedy: „Prosím ťa, buď milosrdný.“ Jedno z ďalších stretnutí bolo, keď som sa stal rektorom kolégia penitenciárov.

Raz po súkromnej svätej omši s pápežom som sa ho spýtal, či by ma mohol otcovsky objať. On to urobil veľmi ochotne a spontánne. Potom som mu dal list s pozvaním k nám do komunity. Povedal: „Keď nenavaria u ,sv. Marty‘, vtedy prídem.“ Asi varia dodnes, lebo ešte neprišiel.

Ale najviac sa ma dotkla pozornosť zo strany pápeža Františka, keď sme cestovali autobusom na duchovné cvičenia rímskej kúrie. Spolu s mojím spolubratom sme si sadli na posledné miesto v autobuse. Pápež pozdravoval kardinálov a biskupov pred autobusom. Tak sme si pomysleli, že asi už k nám nepríde.

A predsa, keď vošiel do autobusu, prišiel aj k nám. Moja neter sa nachádzala v stave rizikového tehotenstva, a preto som otvoril smartfón a ukázal som mu fotku mojej netere z nemocnice. On sa dotkol displeja a požehnal ju.

Bolo mnoho rôznych iných stretnutí, vôbec neplánovaných, veľmi spontánnych. Ale tieto sa hlbšie zapísali do môjho srdca.

Čo považujete za duchovnú prioritu u pápeža Františka?

Niekto vyslovil veľmi zaujímavú myšlienku: „Pápeža Jána Pavla II. sa obdivovalo, pápeža Benedikta XVI. sa počúvalo a pápeža Františka sa nasleduje.“ Keby sa tí, ktorí mali možnosť stretnúť sa s pápežom Františkom, snažili aspoň čiastočne preniesť do svojich osobných životov to, čo od neho počuli a čo u neho videli, svet by bol oveľa krajší.

Verím, že po jeho apoštolskej návšteve Slovenska vďaka tým, ktorí sa s ním stretnú na rôznych miestach, život na Slovensku bude krajší.