Viera a veda pochádzajú z toho istého zdroja

Stále aktívny a pozitívne naladený popularizátor vedy – odborník na vesmír a javy s ním súvisiace Jiří Grygar nám ochotne odpovedal na naše otázky, ktoré sa netýkali len astronómie.

Narodili ste sa 17. marca 1936 v blízkosti dnešných hraníc Česka a Poľska, vo vtedajšom nemeckom Heinersdorfe, dnes poľské Dziewiętlice. Neboli to asi jednoduché časy; aké bolo vaše detstvo?

Môj otec bol vedúcim československého zahraničného colného úradu pre tovar prepravovaný nákladnými vlakmi. Tento colný úrad „zdedilo“ Československo po rakúskej monarchii.

Keďže v čase Rakúsko-Uhorska bola v Nemecku a monarchii úradným jazykom nemčina, na spoločnej hranici sa striedavo budovali colné stanice na nemeckej i rakúskej strane na odbavovanie tovaru vo vagónoch. Nemeckí a rakúsko-uhorskí colníci vykonávali colné operácie súčasne, čím sa urýchlila preprava tovaru.

Po vzniku prvej republiky prevzalo rakúske colnice Československo. Keďže otec vedel po nemecky, vymenovali ho za prednostu stanice v Heinersdorfe v Nemecku, asi 150 metrov od našich hraníc. Obec mala aj český názov Pruský Jindřichov.

Narodil som sa teda v služobnom byte a rodičia mi vybavili krst v najbližšej susednej československej obci Bernartice. Tipujete správne, že v čase nástupu Hitlera v Nemecku to začalo byť nebezpečné. Boli sme jediná česká rodina v úplne nemeckej dedine. Nemci boli z Hitlera doslova pomätení, až tak, že začali strieľať na môjho otca v československej uniforme.

Takže sme už v máji 1937 museli utiecť do Československa, čo bolo pomerne jednoduché, stačilo len prejsť cez hranicu. Otec bol pridelený na colný úrad v Opave, ale ani tam sme nezostali. V dôsledku „mníchovských udalostí“ sme v septembri 1938 utiekli druhýkrát, tentoraz do Ostravy. Vďaka tomu som sa v troch rokoch stal dvojnásobným utečencom.

Pre búrlivý vývoj v 20. storočí to však bolo celkom príznačné. Jednoduchí ľudia v nemeckej dedine netušili, že o osem rokov po našom úteku sa sami stanú utečencami. Stalin si totiž po vojne privlastnil časť východného Poľska a Poliaci ako kompenzáciu dostali Prusko.

Dnes už v poľských Dziewiętliciach nežije žiadny Nemec a ja mám v občianskom preukaze napísané, že som sa narodil v Poľsku, čo nie je pravda. Ani v Ostrave sme nepobudli dlho.

V septembri 1939 Hitler zaútočil na Poľsko zo západu, z východu Sovietsky zväz a z juhu Slovenský štát. Otec si znovu musel zbaliť kufre a presťahovali sme sa do Brna, kde sme prežili celé obdobie vojny.

Kedy u vás vzplanula túžba po astronómii?

Ešte pred nástupom do prvého ročníka základnej školy sám som sa naučil čítať. Hračky alebo oblečenie ma nezaujímali, preto som žiadal rodičov, aby mi kupovali knihy. Od prvej triedy ma ustavične prenasledovali detské choroby. To ma však veľmi netrápilo, pretože som si mohol čítať v posteli od rána do večera a čítanie sa stalo mojou „drogou“.

Nebavili ma detské knihy, ale cestopisy a knihy formátu populárno-náučnej literatúry. Čítal som knihu o ľudskom tele a chcel som byť lekárom. Potom som čítal ďalšiu o lietadlách a chcel som byť leteckým inžinierom. Zakaždým som mal pocit, že chcem v živote robiť to, čo som práve dočítal.

Zlom však nastal počas posledných „vojnových“ Vianoc, keď som si pod stromčekom našiel útlu knižku s názvom Vesmír novými očami. Na Štedrý deň som ju prečítal celú a na Nový rok som ju už vedel naspamäť. Kniha sa končí slovami: „Ľudstvo netrpezlivo čaká na odpovede na mnohé otázky. Prečo by si raz práve ty nemohol nájsť správnu odpoveď na niektorú z nich?“

Hneď po Novom roku som rodičom povedal, že sa stanem hvezdárom. Rodičia si mysleli, že po prečítaní ďalšej knihy zmením svoj zámer, ale to sa už nestalo. Keď sa v máji 1945 skončila druhá svetová vojna a my sme všetci prežili tú hrôzu, bol som rozhodnutý.

Zohnal som si informácie potrebné na štúdium astronómie a zakaždým som prosil rodičov, aby mi kupovali astronomickú literatúru pre dospelých. Nemal som problém v desiatich rokoch porozumieť týmto knihám.

Aká bola vaša školsko-študijná cesta za poznávaním astronómie?

Zistil som, že ak sa chcem venovať astronómii, budem musieť ísť na gymnázium a potom študovať matematiku a fyziku. Po návrate našej rodiny do Opavy som zistil, že tam existuje astronomický krúžok pre dospelých, do ktorého som sa prihlásil so svojím rovnako astronómiou „postihnutým“ priateľom.

Koncom roku 1949 sme sa však natrvalo usadili v Brne. I tam som čoskoro našiel na škole o rok staršieho kamaráta posadnutého astronómiou. V roku 1953 sme sa prihlásili do konkurzu na sprievodcov výstavy Vývoj vesmíru, zeme a človeka. Zložili sme skúšky a tri mesiace po škole sme chodili na výstavu prednášať.

Pomohli sme tiež vybudovať hvezdáreň na kopci Kraví hora, ktorá bola slávnostne otvorená v roku 1954. V tomto roku som začal študovať matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity a do indexu som si zapísal aj nepovinné prednášky z astronómie.

Žiaľ, o rok bola výučba astronómie v Brne zrušená. Preto som musel požiadať o preloženie na Matematicko-fyzikálnu fakultu Karlovej univerzity v Prahe a študovať od roku 1957 v Prahe, kde som býval na žižkovskom internáte.

Po ukončení štúdia v roku 1959 som sa uchádzal o vedeckú ašpirantúru na Astronomickom ústave Československej akadémie vied v Ondřejove, kde som v roku 1963 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu, čím sa moje štúdium zavŕšilo. Vlastne nie tak celkom.

Do Ondřejova prišla na návštevu kanadská astronómka, profesorka na Utrechtskej univerzite, a keď sa dozvedela o mojej dizertačnej práci, vybavila mi po návrate do Holandska štvrťročné štipendium od Medzinárodnej astronomickej únie. Stáž v univerzitnom observatóriu v Utrechte bola neuveriteľne inšpirujúca.

Okrem toho som dostal v roku 1966 polročné štipendium priamo od holandskej vedeckej agentúry. A po tretie som dostal štipendium od kanadskej Národnej rady pre výskum na celý rok. Bolo to v období tesne po Pražskej jari a v astrofyzikálnom observatóriu vo Viktórii v provincii Britská Kolumbia v Kanade som sa, samozrejme, naučil najviac.

Veda svojimi poznatkami posúva hranice; je pravdepodobné, že niekde v tomto zmysle je „konečná“?

To určite nie je tento prípad. V skutočnosti veda ustavične pracuje na čoraz hlbšom pochopení prírody a zákonov, ktoré sa v prírode neustále pozorujú. Za každú vyriešenú otázku vo vede „zaplatíte“ aspoň tromi novými otázkami, na ktoré nepoznáte odpoveď. Tento proces nemá konca. Viera vo vašom živote je zásadná veličina.

Nikdy sa nedostala do kolízie s vedeckým poznaním?

Mal som veľké šťastie na učiteľov náboženstva na základnej škole aj na gymnáziu. Od začiatku ma učili, že veda nemôže byť v rozpore s náboženskou vierou v Boha, pretože viera a veda pochádzajú z toho istého zdroja.

Galileiho súčasník, kardinál Caesar Baronius (1538 – 1607) to veľmi výstižne vyjadril: „Biblia nás neučí, ako funguje nebo, ale ako sa máme dostať do neba.“ V stredoveku sa veda pestovala v kláštoroch oveľa skôr pred založením prvých univerzít. O

sobnosti ako svätý Augustín, Albert Veľký a Tomáš Akvinský ukázali, že teológia je racionálna a nie je proti rozumu, naopak, je s ním v súlade.

Nemali ste v minulosti pred rokom 1989 s praktizovaním viery problém? Predsa len ideológia nerátala s Bohom ako tvorcom vesmíru.

Môj katechéta na základnej škole bol ako rehoľník prenasledovaný, strávil mnoho rokov v internácii a neskôr mu odňali súhlas na duchovnú činnosť. Pretože pokračoval v tajnej náboženskej činnosti, zatkli ho, tvrdo vypočúvali a v roku 1961 na následky výsluchov zomrel ako mučeník vo veku 46 rokov.

Náš profesor náboženstva bol prvýkrát uväznený v roku 1954, hneď po našej maturite. Aj jemu odopreli povolenie na duchovnú činnosť. I on ho porušil a bol druhýkrát uväznený. Takto sa vtedajšia diktatúra správala k najlepším ľuďom, ktorí ma vzdelávali.

Ťažkosti s praktizovaním svojej viery som mal, keď som nastúpil na vedeckú postgraduálnu školu. Neskôr od roku 1979, keď kniha s názvom Vesmír, na ktorej som sa významne podieľal, bola kvôli ideologickým chybám pripravená na skartáciu, moje deti neboli z tohto dôvodu prijaté na vysokú školu.

Je vesmír dokorán otvorenou bránou pre veriacich i neveriacich a môže byť impulzom aj pre hľadajúcich Boha?

Áno, podľa môjho názoru je poznanie vesmíru veľmi dobrým vodidlom pri pochybnostiach o existencii Stvoriteľa vesmíru. Možno to doložiť výrokmi mnohých nositeľov Nobelovej ceny za fyziku v nedávnej histórii udeľovania tohto ocenenia.

Máte za sebou množstvo projektov a právom ste označovaný za stálicu popularizácie vedy. Prečo je dôležité skúmať dokonalé Božie dielo, akým je vesmír?

Predovšetkým je veľkým potešením dozvedieť sa, aké dokonalé je Božie stvorenie. Posledný človek, ktorý sa prechádzal po Mesiaci, astronaut Eugene Andrew Cernan na tlačovej konferencii v Prahe povedal, že keď sa na povrchu Mesiaca pozrel na oblohu a dokázal bruškom palca zakryť Zem, uvedomil si, že Boh je skvelý inžinier.

Čo vo svojej vedeckej práci považujete za top dosiahnuté poznanie?

Postupne som sa začal venovať rôznym témam vesmírneho výskumu. Najvýznamnejšie citačné ohlasy sa týkali mojich štúdií okrajového stmievania hviezd, potom hviezdnych výbuchov, ktoré nazývame novy, a štúdií kozmického žiarenia s rekordnými energiami, ktoré sú až desaťmiliónkrát vyššie ako rekordná energia na urýchľovači LHC v CERN-e.

Máte svoju obľúbenú hviezdu či planétu?

Každá hviezda alebo planéta je unikát, rovnako ako každý človek. Vo vesmíre sa však nachádza mnoho ďalších objektov, ktoré nás prekvapujú najmä svojím obrovským energetickým výkonom. Dnes je známe, že tieto objekty uvoľnia za zlomok sekundy toľko žiarivej energie ako Slnko za celý svoj život, ktorý odhadujeme na 11 miliárd rokov.

Kde je rodina, je aj domov. Vy sám ste otcom troch detí; ako vníma relevanciu rodiny vedec astrofyzik?

Áno, máte pravdu. Som veľmi rád, že si všetky tri deti mohli nakoniec vybrať prácu podľa svojich schopností a túžob. Pre rodiča je to najväčšie šťastie, aké môže v živote zažiť.