Viera Labudová: S manželom sa stále rozprávam

Spoznali ste sa vo vojenskom umeleckom súbore, kde ste vtedy pôsobili ako tanečníčka. Prvýkrát ste však Mariána Labudu videli vo filme Neprebudený, pri ktorom ste vraj plakali od dojatia. 
Áno. Keď som ho potom prvýkrát videla naživo – bolo to asi o dva týždne neskôr –, úplne som sa roztriasla. Myslela som, že je to prelud.

Keď sme neskôr mali predstavenie, vždy som si sadla bokom – a on vždy prišiel a spýtal sa: „Mohol by som vás pozvať na kávičku?“

Vykal vám? 
Vtedy ešte áno. Nevedel, kto som, čo som. Potom sme si potykali – a stále ma pozýval na kávu, na vínko, na obed.

Najprv som ho odmietala, lebo som nechcela, aby platil. Neskôr som s ním šla, ale vravela som mu: „Včera si platil ty, dnes budem ja. Kamaráti buďme, no dlhy si plaťme.“ 

V tom čase bol už asi dosť známy.  
Všade, kde sme došli, sa naňho dívali. Ľudia za ním chodili aj po podpis. Niektoré mladé dámy si dokonca priali podpísať rôzne časti tela. Nikdy som na to nežiarlila; vedela som, že je to súčasť jeho popularity.

Aj keď okolo neho bolo veľa dievčat alebo keď sa v nejakom filme musel bozkávať, brala som to tak, ako to bolo. 

Bol vaša prvá láska? 
Nie. Mala som predtým priateľa, aj keď to bolo skôr také chvíľkové kamarátstvo. Marián bol prvá dôležitá láska. 

Neprekážalo vám, že bol o päť centimetrov nižší? 
Ani som si to neuvedomila. Problém s výškou mal možno na skúškach na VŠMU. Keď sa ho pýtali, aký vysoký je jeho otec, vytušil, že pre výšku by ho nemuseli vziať. Tak teda otcovi pridal 15 centimetrov.

Prijali ho; a školu skončil s červeným diplomom. 

Chodili ste na jeho predstavenia? 
Áno, na všetky. Do divadla sme však chodili, aj keď nehral. Ako študent herectva mal poukážku, vďaka ktorej mal všetky predstavenia zadarmo.

Videl všetko, čo sa v Bratislave hralo. Rád chodil aj do kina. Hlavných hrdinov sledoval spôsobom, ako by ich mal hrať on. Všímal si každý pohyb, mimiku. Keď potom došiel do školy, boli prekvapení, ako vie všetko znázorniť. 

Veľmi ho tešilo, keď robili etudy. Vždy si vymyslel také, že profesori otvárali oči aj ústa. Keď bol doma, jeho mama sa čudovala, čo tak dlho stále robí na WC – a on si tam vymýšľal scénky, ktoré bude hrať na škole (smiech).

Máte obľúbený film, v ktorom hral? 
Neprebudený. Keď ho dávajú, vždy si ho pozriem. A potom Radikálny rez a Dobří holubi se vracejí. Povedala by som, že tam hral sám seba. Pri pohľade na tie postavy si vravím – áno, toto je Marián. 

Kedy ste pochopili, že je to ten pravý? 
Nebol nejaký krásavec, ale uvedomovala som si, že by bol dobrý partner. Nikdy som však netlačila na pílu, aby si ma vzal.

No moja sestra sa ho zavše spýtala, kedy sa zoberieme. Hovorím jej: „Naďa, nechaj to tak.“ Až jej raz povedal: „Devätnásteho júna 1971.“ Bol vtedy február – a ja som na to nebola vôbec pripravená. Rýchlo som si teda dala ušiť šaty, mama mi darovala krásne zlaté obrúčky.  

Nechcelo sa mi tomu veriť. Vždy som to skôr brala ako priateľstvo. Dokonca keď okolo neho bolo veľa fanúšičiek, vzdialila som sa do kúta. 

Možno k tomu manželstvu pomohla jeho mama. Viem, že raz mu povedala: „Kým nebudete svoji, nechoď ani domov.“ 

Rok po svadbe sa nám narodil prvý syn Marek, neskôr Marián. Živiteľom rodiny bol manžel, ja som bola dlho pri deťoch. Nemohla som odísť, lebo keby sme obidvaja boli po večeroch preč, nerobilo by to dobrú krv.

Navyše, jeden zo synov mal prísnu diétu, musela som mu špeciálne variť. 

Kedy ste sa vrátili do práce? 
Keď šiel Marek do ôsmej triedy. Jedno ráno som sa obliekala, maľovala, česala a muž sa ma spýtal, kam idem. Tak som priznala, že budem robiť šepkárku. Bol z toho úplne vykoľajený. Vysvetľovala som mu, že deti už nepotrebujú takú starostlivosť ako predtým.

Našťastie to vyšlo. Na Novej scéne som bola 13 rokov, v SND som dvadsiatu sezónu. 

Byť ženou slávneho muža – aké to bolo? 
Nikdy som to tak nebrala. Ani som s ním veľmi nechodila do spoločnosti. Aj keď ma volal, odbila som ho, že sa tam budem blbo cítiť. Všade, kde sme prišli, sa s ním totiž chcel každý rozprávať, fotiť, stisnúť mu ruku.

Aj keď sme šli v Prahe po Václaváku, vždy bol okolo nás kruh ľudí. Správali sa, akoby prišiel pán prezident. 

Aký je váš recept na to, že ste spolu tak dlho vydržali? 
Možno je to tým, že nebol stále doma. Často filmoval mimo Bratislavy, ale každý deň mi volal. Nestalo sa, aby zabudol. Keď prišiel, bolo to na deň-dva, a snažil sa vtedy najmä odpočívať. Dosť sa narobil, aj keď bol v Bratislave – často bol v divadle do jedenástej, dvanástej, a na druhý deň opäť na skúšku.

Nič veľké sme od neho nežiadali, len aby bol v našej prítomnosti. Keď však videl, že som nervózna, snažil sa mi pomôcť.

A chcel sa mi odvďačiť rôznymi vecami, až som mu niekedy hovorila, že to preháňa: „Marián, nemôžeš mi kúpiť všetko, na čo si zmyslím. Ak by som chcela helikoptéru, tiež mi ju dáš?“  

Dnes veľa rodín funguje tak, že jeden z rodičov odchádza na pracovné turnusy. Čo vám pomáhalo, aby ste sa neodcudzili? 
Tolerancia. A hlavne mať dobrý vzťah k deťom, partnerovi – a ku kolegom. Lebo keď máte problémy v práci, odzrkadlí sa to na vás aj doma. 

Už aj keď som pracovala, nikdy som si nenosila prácu domov. Keď som odišla z divadla, zabudla som, že existuje. 

Platilo to aj opačne – do práce som si nenosila súkromie. Mala som kolegyňu, ktorá každému vykladala svoje problémy. Vravela som jej: „Uvedom si, že mnohí sa tešia z cudzieho nešťastia, aby nemysleli na svoje.“ 

Komu ste sa potom vyžalovali, ak nie kolegom? 
Nikomu. Aj keď sme sa stretli s kamarátkami, rozprávali sme sa o svojich záľubách, ale nie o problémoch. Spočiatku sme to robili, ale potom sme si povedali: „Odložme to nabok; teraz máme chvíľu na to, aby sme sa mohli uvoľniť a zabaviť.“

Ľudia mi tiež hovorili: „Vieri, ty máš takého slávneho muža, a nikdy sa nepochváliš.“ Ja na to: „A koho to zaujíma, že som šťastná pri Mariánovi? Nikoho; a ešte mi môžu aj závidieť.“

Preto som o svojom súkromí veľmi nerozprávala. 

Je pravda, že bol váš manžel veriaci? 
Viete, on mal veľmi zbožných rodičov, matka z neho dokonca chcela mať farára. Ako chlapec chodil každý deň do kostola. Raz nebol, a hoci mu mama nič nepovedala, tak sa naňho dívala, až jej sľúbil polepšenie. Dokonca šiel preto na spoveď.

Veriaci bol celý život, nikdy nebol v týchto veciach pokrytec. Chceli ho do strany, no povedal im, že nemôže, lebo verí v Boha. 

Nemal z toho problémy? 
Chceli mu spraviť problémy, ale stretol pána, ktorý bol v Strane slobody a ponúkol mu, aby prišiel k nim. Odvtedy Marián nemal strach. Vrátil dokonca aj titul zaslúžilý umelec. Bol známy herec, báli sa mu ublížiť. Keby to spravil niekto iný, určite by ho degradovali. 

Vy ste sa ako jeho žena nebáli?
Bála som sa, vždy. Najmä keď prišiel domov a povedal, že bol s tým a s tým a povedal mu to a to. Bol veľmi otvorený. Nevedel povedať to, čo si nemyslel. Tešila som sa z toho, ale aj som mu vravela: „Marián, trošku sa mierni.“

On sa však držal hesla, že aj ten najväčší komunista, keď zomiera, vraví: „Pane Bože, pomôž.“ A je to tak, nie? 

Ako sa ešte prejavovala viera v jeho živote? 
Vždy sa spoliehal, že mu Boh vo všetkom pomáha. Samozrejme, musel sa snažiť aj on, ale keď sa chýlilo k zlému, vyrovnával sa s tým s Bohom. To mal po rodičoch. 

Vždy, keď sme prišli do Hontianskych Nemiec, zvykol predčítať Sväté písmo v kostole. Keď čítal, počuli by ste aj špendlík padnúť na zem – taký bol každý sústredený. 

Aj keď už bol ženatý, snažil sa pomáhať rodičom, rodine. Keď boli deti malé, vždy s nimi šiel na prázdniny do rodného kraja. Tam sme aj trávili sviatky.

Sestra Jolka, ktorá bola od neho o desať rokov staršia – žiaľ, tiež už zomrela – napiekla koláče, jeho brat Dodo vytiahol z pivníc čerstvé víno. Ten u nás chvíľu aj žil, keď bol ešte študent. Nikdy sme za to od neho nič nepýtali.

Keď sa Mariánovi rodičia pominuli, chodila jeho sestra na Vianoce k nám. Bola slobodná, nechceli sme, aby ostala cez sviatky sama. 

Vám to vyhovovalo? 
Keď máte niekoho veľmi radi, spravíte pre toho človeka všetko. Veľakrát som si zaslepila oči a držala ústa.  

Aj on ma však mal rád. I keď sme už boli starší, nikdy nešiel spať, kým som neprišla domov z divadla. Bol spokojný, keď začul, že odomykám dvere. Vždy mi prízvukoval: „Dávaj si pozor, nechcel by som tu byť sám.“ A vidíte, do neznáma odišiel prvý. 

Do neznáma? Neveríte na nebo? 
Verím. Matka bola pôvodom Ukrajinka a mala inú vieru, ku ktorej ma však veľmi neviedla. No odkedy som začala chodiť s Mariánom a spoznala jeho rodinu, pochopila som, že k mnohým veciam mi pomohol Pán Boh. Verím, že teraz pomáha mojim vnukom. 

K viere vás teda pritiahol muž? 
Áno. Prispôsobila som sa Mariánovi. 

Veríte, že sa s ním ešte niekedy uvidíte? 
Pevne verím, že sa ešte niekedy uvidíme. 

Odpočíva na Ondrejskom cintoríne. Chodíte za ním často? 
Každý deň. Nedávno som pri jeho hrobe videla 40 ľudí. Nechápala som, čo sa deje – a to boli turisti z Banskej Bystrice. Doniesli mu toľko kvetov, že nebolo vidieť pomník. 

Ľudia mu vždy nosia čerstvé kvety, dokonca som tam videla aj plyšového tuleňa.

Vždy, keď sedím na lavičke a rozjímam, vidím, koľkí ľudia sa pri Mariánovom pomníku zastavia. Raz som tam stretla jedného Američana, ktorý hovoril lámanou slovenčinou. Jeho žena bola Slovenka a dal ju pochovať na Ondrejský cintorín. Každý rok tam za ňou príde. Jeho žena mala veľmi rada filmy s mojím mužom.

Vždy, keď teda išiel od jej hrobu, zastavil sa i pri Mariánovom pomníku. Práve tento pán mi povedal: „Nesmiete plakať, lebo nebude mať pokoj.“ Sám potom svojej žene položil na hrob kyticu, zapálil sviečku, zložil si úklonom klobúk a rezkým krokom odišiel. 

Rozprávate sa niekedy s mužom aj teraz? 
Veľmi veľa. Vždy mu poviem, čo je nové, čo ma čaká. Nedávno sme mali premiéru predstavenia Dnes večer nehráme. Hovorila som mu: „Dúfam, že odpustíš, lebo sa tam na teba v scenári trošku nadáva.“ 

Žiaľ, za revolúcie sme mali naozaj veľa nenávistných telefonátov. Snažila som sa ich ignorovať, raz som však už stratila trpezlivosť. Bolo to, keď sa ma nejaký anonym spýtal, na ktorom strome chce visieť môj manžel. Odpovedala som, že na 32. sprava. Čo som mala na to povedať? 

Blížia sa Vianoce – spomínate si, aký darček ho vedel potešiť? 
Ako herec sa musel elegantne obliekať, keďže však bol moletný, často nemali jeho čísla. Tak som mu trebárs kúpila látku na oblek. Tiež mal rád detektívky a hrubé krížovky. Keď som mu kúpila dva zväzky krížoviek, vylúštil ich ešte cez sviatky.

Ako budete sláviť tieto sviatky? 
Pôjdeme so synmi na chatu. 

Budete mať pri večeri aj tanier pre svojho manžela? 
Áno, ako vždy. A takisto aj oblátky.