Vladimír vedel, že hodnoty nájde v rodinách

Manžel a otec piatich detí, docent matematiky, ale najmä angažovaný kresťanský laik Vladimír Ďurikovič patril k významným osobnostiam života Cirkvi na Slovensku. Jeho pôsobenie medzi veriacimi rodinami už počas totality vyústilo do založenia Hnutia kresťanských rodín (HKR).

Ako veľmi by sme práve teraz potrebovali jeho elán i zapálenie pre Božie veci i naše rodiny, naznačujú v rozhovore manželia Igor a Mária Mištinovci.

Pri akej príležitosti ste spoznali Vladimíra Ďurikoviča?

Igor: Bolo to cez víkend 17. novembra 1989, nie však na Námestí SNP, ale v rodinnom dome v Bratislave, na duchovných cvičeniach – „manželských rekolekciách“.

Vladimír s Máriou patrili k animátorom stretnutia a my s ďalšími piatimi pármi sme boli na druhej strane stola ako účastníci. Vonku sa prebúdzala politická revolúcia a v našich manželstvách sa začínala revolúcia nového spôsobu života.

Kde ste sa s ním najčastejšie stretávali?

Mária: Najčastejšie to boli programy pre manželov a snúbencov FIRES, kde sme boli spolu s Ďurikovičovcami animátormi týchto stretnutí. Tiež na vzdelávacích, formačných, apoštolských a spoločenských aktivitách HKR.

Aký bol Vladimír, čím si vás získal a akými osobnostnými vlastnosťami disponoval?

Igor: Vladimír bol výnimočný. Sám poznával a zažíval, aký úžasný je Boží plán s manželstvom, a toto dobro chcel rozšíriť na všetky manželstvá na Slovensku. Pomohol mi uvedomiť si, že mojou prvou úlohou a dôkazom viery je moje manželstvo a rodina. Bol systematický, dôsledný a pritom citlivý i vnímavý.

My všetci okolo neho sme boli len dobrovoľníci, ale dokázal nás motivovať k ustavičnej aktivite, aj keď sme boli často znechutení a najradšej by sme sa vyhovorili, že to nejde a tí druhí sú toho príčinou. Niekedy boli úlohy nekonečné a úporné.

Skúste napríklad obchádzať farnosti a ponúkať kvalitný časopis pre rodiny alebo presvedčiť manželov, aby sa prihlásili na víkendový seminár. Prípadne ak sa ako manželia postavíte pred schôdzu celoškolského rodičovského združenia cirkevnej školy, aby ste osobným svedectvom pozvali rodiny na jednodňové stretnutie o rodinnej komunikácii a zo sto ľudí nepríde za vami nikto.

Alebo na kňazských rekolekciách ponúknete sériu programov pre manželov a ako odozvu nedostanete ani jedinú otázku. Božie kráľovstvo sa naozaj dobýva násilím. Keď sme sa vrátili k majstrovi ako vyslaní apoštoli, Vladimír nám prečítal citát zo Svätého písma (2 Kor 6, 9): „Akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme“ a išlo sa ďalej.

V čase zjavného potláčania náboženskej slobody sa Vladimír angažoval v rozvíjaní života spoločenstiev kresťanských rodín. Čím bolo toto angažovanie vtedy dôležité?

Mária: Zachytil a identifikoval to jemné volanie Ducha, ktoré my často prehliadame. Keď skončil v 60. rokoch vysokú školu, ako absolvent študentských krúžkov chcel túto skúsenosť preniesť do života vlastnej rodiny.

Priebeh stretka sa modifikoval, aby bol vhodný pre rodinu a manželov, a bolo na svete rodinné spoločenstvo, ktoré sa mohlo rozvíjať a šíriť. Keď sme po vysokej škole v roku 1980 ako mladí manželia prišli do Prievidze, tam už o nás vedelo miestne spoločenstvo a pozvali nás medzi seba. Pre nás to bol znak Božej starostlivosti.

Ako fungovali „podzemné“ hnutia, aká bola štruktúra programu a čo si zo stretnutí ľudia odnášali?

Igor: Základnou bunkou bolo spoločenstvo troch až piatich rodín zväčša z jednej farnosti. Podľa možností sme sa stretávali raz mesačne spolu aj s deťmi. Program pripravovali a viedli vždy domáci a pozostával z modlitby, zo štúdia a spoločenskej časti. Impulzom na modlitbu bol prečítaný úryvok zo Svätého písma, kde sme mali najskôr krátky čas na tiché zamyslenie a potom sme sa slobodne zdieľali formou poďakovania, prosby alebo modlitby.

V študijnej časti sme postupne preberali knihu s témou manželstva alebo rodiny. Domáci nám predniesli výber z kapitoly, ktorú preštudovali. V spoločenskej časti nasledovalo skromné občerstvenie bez alkoholu a uvoľnený rozhovor medzi blízkymi ľuďmi.

Aká bola atmosféra na stretnutiach?

Mária: Boli sme radi, že sa vidíme. Mali sme spoločné radosti, starosti aj rovnakú identitu, ktorú nám dávala naša viera.

Kto ešte na tieto stretnutia prichádzal?

Mária: Návštevy zvonku neboli časté. Niekedy prišli manželia, ktorých sme prizvali v rámci apoštolátu, aby videli, „aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ (Ž 133, 1). Niekedy miestny kňaz, keď bol otvorený pre takéto stretnutia.

Výnimočné boli chvíle, keď sme si zorganizovali jednodňové duchovné obnovy s prednáškami, so sviatosťou zmierenia a svätou omšou. Odohrávali sa tiež v byte alebo dome a kňaz, ktorý ich viedol, bol zväčša bez štátneho súhlasu. Nebol zaneprázdnený štandardnou pastoráciou a mal na nás čas.

Nemali ľudia strach, že budú mať problémy?

Igor: Štandardné stretnutia rodinného spoločenstva boli relatívne bezpečné – veď sa jednoducho stretli spriatelené rodiny. Nebezpečnejšie už boli aktivity s tým súvisiace. Napríklad distribúcia náboženských kníh zo zahraničia a samizdatu Rodinné spoločenstvo sa už chápala ako ideologická diverzia.

Alebo zbierať podpisy na hárky za náboženskú slobodu. Sieť rodinných spoločenstiev bola po celom Slovensku a používala sa na prenos informácií, literatúry a samizdatov. Ako zástupca spoločenstiev z Nového Mesta som chodil raz za dva mesiace do Trenčína na stretnutie oblasti, kde prišiel niekto poverený z Bratislavy, dal nám duchovný impulz a priniesol knihy, časopisy a informácie o dianí na Slovensku a v Cirkvi.

Čím boli stretnutia prínosné – individuálne pre človeka a všeobecne pre Cirkev?

Mária: To, že sme v rodinnom spoločenstve, malo veľký význam pre náš vzťah k Bohu a náš vzájomný vzťah v manželstve. Naučili sme sa, ako žiť z Božieho slova, konfrontovali sme svoj rodinný život s inými rodinami a pomáhali sme si navzájom.

Vzhľadom na to, že sme si sami pripravovali program na stretká, nútilo nás to hľadať, študovať a nielen konzumovať. Veľkým benefitom bolo i to, že sa naše deti stretávali s deťmi z rodinného spoločenstva a tvorili hlboké priateľstvá.

Po tejto stránke sme ich nemuseli strážiť, s kým sa stýkajú. A čo sa týka Cirkvi, nemali sme ťažisko nášho duchovného života mimo farnosti. Angažovali sa celé rodiny a takýto tím vo farnosti bol schopný zorganizovať čokoľvek.

Spomeniete si možno na nejakú podnetno-úsmevnú príhodu?

Igor: Vladimír spomínal príhodu na našich hraniciach, keď sa s rodinou vracal autom z Talianska a v taškách mali veľa náboženskej literatúry. Colník kázal otvoriť kufor, a keď sa zohýbal, aby otvoril jednu z tašiek, tak mu praskli nohavice.

Vystrel sa, mávol rukou a povedal – môžete ísť – a zmizol v budove colnice. Vlado to komentoval nasledovne: „Duch Svätý nielen osvecuje, ale podľa potreby niekedy i zatemňuje, a keď nejde inak, tak aj gate pára.“

Spolu s manželkou Máriou boli skutočne výnimočný a dopĺňajúci sa tandem. Ako ste vnímali jeho manželku v tomto kontexte?

Mária: Vladimír s Máriou boli ako naši starší súrodenci. Vždy, keď som potrebovala poradiť, Mária si našla čas. Jej rady ohľadom manželstva, výchovy detí a vzťahov v širšej rodine neboli teóriou, ale jej skúsenosťou a svedectvom. Takisto sme si boli istí ich modlitbami.

Páčila sa mi aj jej komunikácia s ľuďmi, ktorá bola pokojná a empatická. A mali môj obdiv kvôli ochote a nadšeniu pre prácu s inými manželstvami a rodinami, kedykoľvek to bolo potrebné. Zdalo sa, akoby oni nemali žiadne problémy, hoci ich rodina bola tiež početná.

Videla som, ako Mária podporuje Vladimírovu prácu v HKR a ako spolu budujú jednotu. Ja som mnohokrát mala problém častejšie odchádzať z domu, keď boli deti menšie a venovať celý víkend iným. Mária mi ukázala ten správny postoj a teraz môžem dosvedčiť, že to bolo veľkým prínosom pre naše manželstvo a Božím požehnaním pre celú rodinu.

Hoci dnes je situácia iná ako v časoch pred rokom 1989, rodinný život trpí možno ešte viac ako vtedy. Čím by Vladimír s manželkou mohol inšpirovať súčasné rodiny?

Igor: Máte pravdu. Ich odkaz je rodinné spoločenstvo ako model pre pastoráciu rodín, ktoré majú záujem rozvíjať vieru vo svojej rodine v rámci farnosti. Jednotlivé rehole a hnutia majú svoju spiritualitu, ktorú rozvíjajú i cez pomoc a angažovanie rodín.

Čo však ponúknuť rodine vo farnosti, aby v nej zostala a rozvíjala sa v primeranej, avšak nie totálnej závislosti od miestneho kňaza? Je to odskúšaný model rodinného spoločenstva. Je to dar Ducha z časov totality, ktorý sme ponechali bez podpory.

My máme skúsenosť, že mladé rodiny, ktoré zažili mládežnícke spoločenstvo, vítajú, ak môžu v tomto komunitnom spôsobe života pokračovať i v manželstve. Máme aktívne spoločenstvo s mladými rodinami a je pre nás všetkých obohacujúce.

No a ďalej sú to programy FIRES, ktoré sa zásluhou Ďurikovičovcov dostali na Slovensko. Predstavujú komplexný systém pre formáciu všetkých vzťahov v rodine – vzájomného vzťahu manželov, snúbencov, rodičov k deťom i detí k rodičom formou víkendových seminárov. Ich dobro zažilo už niekoľko tisíc manželských párov a rodín na Slovensku.

Propagácia programov sa šírila svedectvom účastníkov, ale v súčasnej individualistickej kultúre už nie je dostatočná a potrebovala by v tejto oblasti podporu Cirkvi.

Aké bolo jeho životné motto?

Mária: On sám hovoril, že jeho najobľúbenejším citátom je: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). Počuli sme Vladimíra citovať ho veľakrát, a nikdy nedokázal ovládať svoje pohnutie, keď ho hovoril. Ako otec dobre vedel, čo znamená dať svojho syna.

Rád spomínal aj podobenstvo o maliarovi, ktorý odišiel z domu, aby namaľoval lásku, krásu, úctu a vernosť. Prechodil celý svet a skončil doma, kde vo svojej rodine všetky tieto hodnoty našiel. Bola to aj Vladova skúsenosť.

Všetky ozajstné a pravé hodnoty nachádzal vo svojej rodine. A snažil sa, aby všetky rodiny na Slovensku našli túto hodnotu a naplnili sa ňou.