Vo výškach nachádza oázu pokoja

Hoci ste vyštudovali elektrotechniku, rozhodli ste sa ísť do seminára a stať sa kňazom. Prečo?
Patrím ešte do jednej z posledných generácií kňazov, ktorí zažili takzvanú podzemnú Cirkev. Keď bola nežná revolúcia, mal som 19 rokov. Bol som prvák na vysokej škole. Ako stredoškolák som pomerne dobre vnímal vtedajšiu Cirkev, ktorá fungovala viac-menej v ilegalite.

Dosť silno ma ovplyvnil kňaz Ján Maga, ktorý v tom čase pôsobil v Batizovciach; tiež Jozef Jarab, ktorý sa neskôr stal rektorom seminára a bol farárom v Lučivnej, kam Svit vtedy patril. Boli to pre mňa veľké kňazské vzory. Hoci Cirkev bola tajná, mala v sebe entuziazmus. A to ma na nej priťahovalo.

Keď som sa na konci gymnaziálnych štúdií rozhodoval, kam ísť, pravdepodobnosť vstúpiť do seminára za socializmu bola nízka. Aj pravdepodobnosť, že by ma boli prijali. Bol som technický typ, preto ma z gymnázia poslali na Technickú univerzitu do Košíc. Tam ma zastihla nežná revolúcia a všade zavládla nádherná atmosféra slobody. Cítili sme veľkú zmenu.

Bolo to obdobie úsmevov a ľudskej prajnosti. Ako vysokoškoláci sme sa stretávali v spoločenstvách. Viedli nás jezuiti. Tu niekde sa vo mne začalo prebúdzať kňazské povolanie. Ale cez jezuitov som dostal usmernenie, že mám najprv dokončiť jedno a až potom začať druhé.

A čo vzťah k lietaniu? Kedy sa vo vás začala prebúdzať túžba vidieť svet z výšky?
Môj vzťah k lietaniu sa začal budovať už v detstve. Otec bol modelárom a ja som už ako chlapec našiel na pôjde modely jeho lietadiel. Bol veľmi šikovný a aj nás odmalička vychovával remeselne. Modelárstvo bolo súčasťou môjho života. Ako 15-ročný som lietal s diaľkovo ovládanými vetroňmi. Aj súťažne. Vtedy sme si všetko skladali úplne sami. Rozumel som aerodynamike a vedel som, aké sú princípy lietania.

Do aeroklubu som sa však nedostal, pretože som mal aj iné záľuby, ktoré mi zaberali veľa času. Pod vedením otca som napríklad súťažne lyžoval. Paraglajding sa k nám dostal až po revolúcii. Predtým išlo skôr o sporadické pokusy. Horolezci ho k nám priniesli z Francúzska niekedy v 90. rokoch. Vtedy sa začal rozvíjať masovejšie. Pamätám sa, že tento šport nebol a zrazu bol. (Smiech.) Ako mobilné telefóny. Neboli a zrazu sú.

A sú také všedné, že malé deti by nechápali, že bola doba bez nich. A tak bola aj doba bez padákových klzákov. Bolo to aj o úrazoch, aj o učení sa na vlastných chybách. V letectve tiež platí, že všetky nové veci sú vykúpené krvou a smrťou ľudí. Aj paraglajding sa posúval dopredu za cenu zranení, ale mňa to, našťastie, obišlo.

Spomínate si s odstupom času na svoj prvý let? Mali ste strach? 
Určite sa na to pamätám. Vzlietnuť s padákovým klzákom znamená presunúť sa z „dvojrozmerného“ priestoru, v ktorom sa človek celý život pohybuje, do „trojrozmerného“. A v tom je niečo také zvláštne, že sa na to nedá zabudnúť. Prvý vstup do tohto priestoru, keď mi zmizla zem pod nohami a ja som si uvedomil, že som sám, že som už niekoľko desiatok metrov nad zemou a že sa musím dopracovať späť k zemi, si pamätám dodnes.

Bolo to v Lopušnej Doline na takom mieste, kde by som ani teraz nešiel lietať, pretože by som sa bál, že si ublížim. (Úsmev.) Mal som vtedy dvadsať rokov a začal som lietať na prvých padákoch, ktoré sa k nám doviezli. Ale to ani nebolo lietanie, skôr „sánkovanie“ sa v lete. S padákom som vyšliapal lyžiarsky svah v Lopušnej Doline a za pár sekúnd som bol dole. A zase som šiel hore. (Smiech.) Vôbec sa to nedá porovnať s tým, čo robíme teraz.

Včera som bol dve a pol hodiny vo vzduchu vo výške 1 900 metrov nad Sľubicou v pohorí Braniska. Je tam letový terén, ktorý spravujem. Dnešné lietanie je o obrovských vzdialenostiach. Čo sa rýchlosti týka, padák vždy letí rovnakou rýchlosťou voči vzduchu, teda 40 – 60 kilometrov za hodinu. Viac máloktorý dokáže. Keď fúka vietor, letím s ním, vzdialenosť prekonávam rýchlejšie. Keď idem proti vetru, niekedy stojím, bojujem, snažím sa letieť dopredu, ale nedarí sa. 
A či som mal prvýkrát strach? To neviem. Ale určite som mal rešpekt. Ale bol som mladý, nerozvážny, mal som pocit nesmrteľnosti, všetko bola pre mňa zábava. (Úsmev.)

Máte rešpekt aj dnes? 
Určite áno. Ten mám vždy. Niektorí moji priatelia sa zabili, iní vážne zranili. Sám som prežil niekoľko krízových situácií. Kým lietadlo má pevné krídla, naše krídlo je z látky, ktorá je nafúknutá vzduchom. A teda keď sa niečo deje vo vzduchu, padák sa vie sklopiť, nejaká časť sa môže zamotať, zrazu začne padať a padá dosť rýchlo, preto máme tiež záchranný padák.

Pred tromi rokmi som mal aj ja úraz. Zažil som, keď je človek bezmocný, keď sa nemôže nadýchnuť ani pohnúť. Ale zažil som aj veľmi dobrú lekársku starostlivosť. Nešlo však o chybu pilotáže. Šport sa vyvíja. Objavujú sa vždy nové fenomény a aj v mojom prípade sa taký objavil. Pri istej teplote a vlhkosti má padák úplne neletové vlastnosti. Teraz sa už dáva na to pozor. Takže som v tomto bol akýmsi priekopníkom. Môj pád poslúžil iným, aby sa už nič také nestalo. Dokopy som sa dával asi dva týždne. Keď som sa vyliečil, išiel som lietať zas. Je to závislosť. (Úsmev.)

Čo pre vás lietanie znamená? Čo vám tento šport dáva?
Padákové lietanie je také návykové, ako býva pre niekoho možno beh alebo lyžovanie. Keď je pekné počasie, je ťažké odolať. Milujem pocit letu v priestore; chvíle ticha, ktoré vnímam ako stretnutie sa s Bohom. Veci, ktoré sú v mojom živote ťažké, vnímam z výšky inak. Zrazu sa oddeľuje podstatné od nepodstatného. Každý hovorí, že paraglajding je adrenalínový šport, ale nie je. Adrenalín je sprievodný hormón stresu. My nelietame kvôli stresu. Nikto z pilotov nemá rád, keď sa mu vyplavuje adrenalín do krvi. Je to endorfínový šport.

Nejde o žiadne vrhnutie sa z lietadla alebo zo skaly. My si rozložíme padák na mierne sklonenej lúčke. Ten sa vo vetre nafúkne a po pár krokoch sa jemne vznesie do vzduchu a letíme. Postupne naberáme výšku a padák musíme plne ovládať. Presne viem, kde som odštartoval a kde pristanem. Dáva to človeku pocit relaxu, nádherných výhľadov, pokoja, ktorý sa v duši rozloží. A tiež je to o spoločenstve. Nikdy nelietame sami. Stretneme sa ako skupina priateľov a zdieľame svoje zážitky.

Dokážete si uprostred pastoračných povinností nájsť na túto záľubu čas?
Lietanie je vždy o počasí. Sme závislí od poveternostných podmienok. Niekedy aj mesiac nevyberieme padák zo skrine. Buď silno fúka, alebo sú búrky. Niekedy cestujeme na letecké dovolenky a lietame, kde sa dá. Je to sezónny šport. Ale to je dobré, aspoň mám čas na iné veci. No keď je pekné počasie, jednoducho musím ísť. Veď matriky môžem písať aj v noci alebo keď prší. (Smiech.)

V prvom rade som kňaz a viem, že o piatej musím byť na zemi, aby som sa stihol pripraviť na svätú omšu. Moji priatelia ešte lietajú ďalej. Sú lepší, chodia aj na súťaže. Ja som už na športové výkony rezignoval. Človek si musí vedieť určiť priority. Napríklad v sobotu sú sobáše. Priatelia lietajú, ale ja o tretej stojím pri oltári. A to je najlepší čas na lietanie. Niekedy si pomôžem tým, že mám okrem bezmotorového padáka aj motorový padákový klzák. A s tým sa dá lietať skoro ráno alebo večer.

Hoci lietam na tom istom mieste, nie je to nikdy nuda. Vždy je iné počasie, iné podmienky, iné smery vetrov, mraky sú niekedy nízko, inokedy vysoko. Ale určite mám aj obľúbené výhľady. Najmä v Tatrách sú krásne lety. Je úžasné vidieť zhora Gerlachovský štít alebo Kriváň, pozorovať ľudí, byť 200-300 metrov nad nimi. Tiež som bol v Alpách alebo v Macedónsku. Každý let je silným zážitkom, každý je dôležitý, pretože vtedy kladieme svoj život tak trochu na ruku.

S paraglajdingom ste začali ako mladý chlapec. Nemali rodičia o vás strach? A ako vašu nevšednú záľubu vnímali predstavení v seminári?
Môj otec bol horolezec, lyžiar a dobrovoľný člen Horskej záchrannej služby. Tiež naháňal mamke veľa strachu, keď sa nevracal z túry načas. U nás bolo teda bežné, že sme sa dotýkali vecí, ktoré boli na hranici bezpečnosti. V čase, keď som začal viac lietať, moja mamka zomrela. Nebola teda „brzdou“, ako bývajú mamy, keď sa boja o svojich synov. Lietanie bolo v tom čase pre mňa niečím, čo mi pomáhalo vyrovnať sa s jej smrťou. Otec nemal proti lietaniu nič.

Podporoval ma, tešil sa, že mám niečo, čo mi robí radosť. Aj som ho ešte stihol povoziť na tandemovom padáku, než zomrel. V seminári som odbiehal lietať vždy, keď sme mali vychádzky. Ale to ešte boli také primitívne padáky. Bolo to skôr o vybehaní sa. Predstavení s tým nemali problém. Športové aktivity neboli obmedzované. Lietal som už predtým, než som vstúpil do seminára. Otec biskup mi dal podmienku, aby som mal v poriadku všetky doklady, papiere a školenia. Bral to ako každý iný šport. Je dôležité, aby aj kňaz mal svoje záľuby, vďaka ktorým môže vstupovať do medziľudských vzťahov.

Vieme, že vašou ďalšou srdcovkou je skauting. Čo pre vás tento životný štýl znamená? 
Skauting bol tiež jedným z nových fenoménov po nežnej revolúcii. V roku 1990 som prvýkrát videl francúzskych skautov, ktorí prišli na Slovensko hľadať nejaké miesto na táborenie. Skauti sú dobrodružní, radi putujú a to mi je blízke. Bol s nimi aj kňaz, čo sa mi páčilo. Začal som v seminári viac študovať knihy o skautingu a každé leto som pomáhal organizovať skautské tábory, ktoré sa stále viac a viac rozbiehali. Moja mladšia sestra sa stala okresnou náčelníčkou Slovenského skautingu. Do jej rúk som skladal skautský sľub. Viacerí bohoslovci boli skauti.

Organizovali sme rôzne akcie, ktoré boli v tom čase prospešné na rozvoj mladých ľudí. Keď som bol kaplánom v Nižných Ružbachoch, založil som skautský zbor. Našiel som si tam dobrých priateľov a priateľky. Je medzi nami silné puto. Postupne sa zbor rozrástol a neskôr som sa stal oblastným náčelníkom Podtatranskej skautskej oblasti, a tak som sa zapájal do celoslovenského skautského života. Ku koncu skautskej kariéry som dostal ocenenie, ktoré je veľmi unikátne – stal som sa členom zboru Strieborných vlkov. Je to najvyššie skautské ocenenie a vždy ho môžu mať len siedmi členovia.

Až keď niekto zomrie, dostane túto poctu iný skaut. Je to pre mňa veľká česť aj záväzok. Snažím sa ustavične zapájať do vecí, ktoré sú v skautingu podstatné, a svoje skúsenosti odovzdať mladším. Najťažšie je vedieť, kedy odísť. Každý sa s tým musí vyrovnať po svojom. Ale neľutujem, že som nechal príležitosť mladším viesť zbor či oblasť. Strieborní vlci majú privilégium, že môžu ísť na akúkoľvek skautskú akciu aj bez pozvania. Je to možnosť stále ešte slúžiť, dávať rady, usmernenia, podporovať mladších. Moji skauti v Ružbachoch mi dali skautské meno Andy. Keďže som bol kňaz, asi sa mi báli dať nejakú inú prezývku. (Smiech.)