Všetko deťom zakazovať nie je cesta

Kde hľadať plusy a mínusy dnešnej digitálnej doby?

Často prevláda názor, že technológie škodia deťom, robia z nich lenivcov, uzavretých ľudí. Vznikli však nato, aby nám pomáhali. Prostredníctvom smartfónu sa vieme spojiť s kýmkoľvek na svete, vo vrecku máme k dispozícii poštu, obchody, banku či najväčšiu encyklopédiu.

Technológie môžu zlepšovať i vzťahy v rodinách. Samozrejme, internet prináša aj veľké hrozby: povrchnosť, klamstvo, kyberšikanu, nenávisť.

Spočiatku sme na tento „nový svet“ neboli pripravení. Nežijeme v ňom však už dosť dlho nato, aby sme sa v ňom zorientovali?

Mnohí, ktorí s mobilmi nevyrastali, sa týchto tém boja, lebo im nerozumejú. Dnes však už nemôžeme byť rodičmi bez toho, aby sme nespoznávali digitálne technológie, ktoré sú súčasťou života našich detí. Treba si to uvedomiť a nepreháňať to so strašením, že je to celé zlé, ale poukazovať aj na to dobré.

Je to ako s jedlom – je na nás, čím sa budeme kŕmiť. Ak škodlivými, otrávenými potravinami, tak nám bude zle. Ak však konzumujeme zdravé jedlo, bude nám na prospech. A keď si nastavíme režim, koľkokrát do dňa budeme jesť, bude to ešte lepšie.

Toto platí aj pri digitálnom svete. Ak si v ňom budeme dávkovať najhorší obsah, ktorý tam je, tiež nám z toho bude zle. Ak si však nastavíme mieru čo, koľko a kedy, zrazu nám môžu technológie slúžiť.

Keď ste s kolegom Petrom Šebom rozbiehali projekt Digitálni rodičia, vnímali ste to ako poslanie?

Mediálnu výchovu v digitálnej dobe považujem za svoju srdcovku. Keď prišli do mojej rodiny deti a rozprávala som sa s inými mamičkami, pochopila som, že na základe svojho vzdelania v oblasti médií a marketingu im môžem ponúkať odpovede. Nie som psychológ ani sociológ, no som človek z praxe.

Spolu s kolegom Peťom Šebom z Bratislavy sme chodievali niekoľko rokov na rôzne stretnutia, rodičovské združenia, až prišiel bod, keď sme si uvedomili, že popri práci a rodine nemáme šancu ísť osobne všade.

Založili sme preto projekt Digitálni rodičia, aby sme sa ku všetkým dostali formou pravidelného podcastu (zvuková nahrávka – pozn. aut.). Takže teraz im odpovedáme priamo do ucha. Stačí si nájsť každý týždeň tridsať minút, počúvať podcast sa dá aj pri varení alebo šoférovaní.

Každý deň pripravujeme bonusový obsah aj na naše sociálne siete. Vzali sme to ako našu vášeň, ale zároveň aj poslanie. Rodičov, učiteľov, vychovávateľov chceme sprevádzať nie ako tí, ktorí majú všetku múdrosť sveta, ale ako tí, ktorí technológie pri svojej práci denne používajú a majú s nimi skúsenosť ako marketéri aj ako rodičia.

Akým smerom sa teda vo výchove uberať?

Určite nie je cesta všetko deťom plošne zakázať a hovoriť si, aký som dobrý rodič a kresťan, že som ich zachránil od pliagy mobilu. Ešte som nestretla mladého človeka, ktorého by takýto zákaz urobil šťastným.

Naopak, v  rozhovoroch sa nám potom priznajú, že sa cítia rodičmi neprijatí a od spolužiaka si za pár eur mobil tajne kúpili. Neznamená to, že deťom máme dať mobily do rúk hocikedy, bez akýchkoľvek pravidiel. Zároveň však nie je úplne fajn, keď je dvanásťročný žiak v triede posledný, čo ešte nemá mobil.

Ten tlak mu môže uškodiť. Druhý extrém je všetko dovoliť a bezhlavo kupovať každú jednu technológiu povedzme šesťročnému. Dokonca už v oveľa nižšom veku rodičia používajú smartfón ako digitálny cumlík. Dieťa plače a namiesto pokusu zabaviť ho, mu pustia niečo na mobile.

V diskusiách s deťmi a mládežou k nim pristupujete ako tí, ktorí chápu ich svet?

Áno. Je zaujímavé sledovať napríklad piatakov na základnej škole, ako až žiaria šťastím, keď sa s nimi dospelý vie pobaviť o týchto témach. Uvedomujeme si, že výchova detí je v prvom rade vec ich rodičov.

Usilujeme sa ale získať si ich a potom im vykresliť napríklad tri najväčšie hrozby internetu, na ktoré si majú dávať pozor. Deti sú dnes šikovné, netreba ich podceňovať v zmysle, že „toto by ešte nemali vedieť“, lebo na internete sa veci dozvedia oveľa skôr ako v minulosti.

My by sme to mali predbehnúť a prísť za nimi s tým, že: Internet je super nástroj, ale môžeš tam naďabiť aj na veci, ktoré ťa zarazia. Možno uvidíš video, kde niekto niekoho zabije, alebo narazíš na sexuálne nevhodné scény a ja ti chcem povedať, aby si tomu nevenoval pozornosť a v sekunde šiel odtiaľ preč.

Ak to nezvládaš, príď a pozrieme sa, ako sa ten obsah k tebe dostal. Možno ti ho ukázali spolužiaci, ale musíš vedieť, že toto je v našej rodine neprípustné... Opatrne teda otvárajme tieto témy v primeranom veku dieťaťa. Nebuďme naivní, že naše deti toto v digitálnom svete obchádza.

Je teda komunikácia s deťmi o moderných technológiách dobrý spôsob, ako sa k nim priblížiť?

Priblížiť sa je kľúčové slovo. Neobracať oči, hneď ako prídu s témou novej technológie. Je v poriadku, že hneď nerozumieme každej aplikácii, ale nič nám nebráni opýtať sa detí, o ktorej z nich sa teraz v škole najviac rozpráva.

Nebáť sa, nehundrať a dieťa vypočuť. Ak nevieme reagovať, radšej ostať ticho, ako vysloviť niečo, čo ublíži. Ako povedala psychologička v našom podcaste, ak povieme mladému človekovi, že on nevie, čo je skutočný život, keď je stále na mobile, veľmi mu ubližujeme.

Dnes je totiž digitálny svet súčasťou jeho skutočného života, kde tiež rozvíja vzťahy, vzdeláva sa, funguje. On tieto svety nevie rozdeliť, lebo do takého niečoho sa už narodil. Tvrdými postojmi sa mu vzdialime, vybudujeme múr.

Stredná generácia síce ešte nevyrastala s mobilmi, ale pri dospievaní dosť času trávila pri televízoroch. Dôležitejší ako samotné médium je teda obsah, ktorý sledujeme?

Áno, my sme viseli na televízoroch, ale aj na diskmenoch a všeličom inom. K mladým to patrí, hľadajú si svoje cesty. Dnes sú to mobily, tablety, notebooky. Najdôležitejší je skutočne obsah, aj keď mnohí si to zamieňajú s časom.

Keď sa však dieťa vďaka vhodnej aplikácii vzdeláva alebo hrá šachovú partičku, trvá to logicky dlhšie ako dvadsať minút. Je to niečo iné, ako keď si niekto pozrie nejaké divné, hoci aj krátke, video.

Tie tri minúty mu uškodia viac ako tri hodiny tomu, kto sedí pri dobrej téme, ktorá ho fascinuje. Samozrejme, aj čas treba sledovať. Rodičia majú právo povedať, že už stačí, že hodinu pred spaním v našej rodine už technológie vypíname a ráno pri chystaní do školy tiež nemajú priestor. Rodinné dohody treba urobiť včas, ideálne je začať s nimi ešte pred kúpou prvého mobilu.

Zmysluplný obsah však do digitálneho priestoru musí niekto dostať, tvoriť ho a potom aj nachádzať.

Na internete je veľa kvalitného a pekného obsahu, mnoho ľudí sa rozhodlo takto obohacovať svet. Jedna výzva je ho s deťmi hľadať, iná ho aj tvoriť. Nemusí hneď potešiť davy, stačí blízkeho človeka.

Prečo by deti nemohli zdokumentovať rodinný výlet, urobiť z neho digitálnu pohľadnicu a poslať ju známym, ktorí sa nemohli zúčastniť? Prečo by trieda nemohla na konci školského výletu poslať spolužiakovi, ktorý ostal chorý doma, videopozdrav, že naňho mysleli a prajú mu skoré vyliečenie?

Zároveň sa na Slovensku naučme byť oporou tým, ktorí niečo kvalitné v online prostredí tvoria, čím chcem aj ja poďakovať našim fanúšikom za ohromnú spätnú väzbu.

A čo hrozba závislosti?

Ja ani Peter Šebo nie sme psychológovia, preto túto tému rozoberáme v podcaste s odborníkmi. Hovoria skôr o nadmernom používaní internetu, ktoré má svoje symptómy.

Dieťa nedokáže zaspať bez technológie, nevníma okolitý svet, nevie sa z neho potešiť, s nikým sa nerozpráva. To sú príznaky toho, že treba vyhľadať pomoc. Keď sa vrátim k jedlu, tak jediná cesta von z obžerstva je diéta a nastavenie zdravej životosprávy.

To platí aj pri technológiách, kde je v takom prípade potrebný na istý čas tvrdý digitálny detox, ale toto už by malo byť naozaj pod dohľadom odborníkov. Nečakajme však na to, kým to bude až takéto kritické.

Vzdelávajme sa, nastavujme si vlastné rodinné pravidlá a pripomínajme deťom, že ich hodnota nie je v tom, koľko majú na sociálnej sieti lajkov, srdiečok a sledovateľov.

Toto často pripomína mladým aj pápež František, aby nepodľahli pseudohodnotám.

Mnohí mladí takému odkazu rozumejú, nepodceňujme ich. Preto je aj naša iniciatíva zameraná na rodičov a učiteľov, lebo si často robia unáhlené závery. S deťmi treba šikovne komunikovať aj o hrozbách, ale až keď si ja niečo v tejto oblasti naštudujem.

Možno spoznám i hry, ktoré sú výchovné, a zahrám si ich s nimi, čím rozvíjame vzťah. Nie povedať im, aby jednoducho technológie nepoužívali. To nás iba vysmejú.