Všetky deti mi tykajú

Čo vás priviedlo ku kňazstvu a k Saleziánom dona Bosca?

Moja cesta ku kňazstvu bola netypická. Študoval som tajne. Ani moji rodičia, ani nikto z priateľov a známych o tom nevedel. Vysvätený som bol v roku 1985. Potom som bol päť rokov tajný kňaz.

Až keď padol komunizmus, tak sa to zverejnilo. Keď som to povedal mamke, zostala hodinu sedieť a nevedela povedať ani slovo. Otecko sa tešil z môjho kňazstva iba rok, lebo potom si ho Pán Boh povolal do večnosti.

Kde ste prijali kňazskú vysviacku?

Udiala sa tajne, na Vilovej ulici v byte tajného biskupa Jána Korca, ktorý ma vysvätil. Bolo dohodnuté, že ma k nemu dovedie niekto, kto sa môže za mňa zaručiť.

Priviedol ma tam don Mirko Kysela. Odovzdal ma biskupovi a odišiel preč. Bol tam len biskup a ja, nikto viac. Obaja sme boli oblečení civilne. Nekonala sa žiadna paráda, slávobrány, kytice.

Všetko bolo veľmi skromné. Najprv som prijal diakonskú vysviacku. Keďže od diakonskej vysviacky po kňazskú má prejsť aspoň šesť mesiacov, nastala zvláštna situácia.

Žili sme však v období totality, takže som po diakonskej vysviacke počkal symbolických šesť minút. Biskup Korec zatiaľ odišiel z izby do kuchyne, aby som si počas šiestich minút rozmyslel, či chcem prijať aj kňazskú vysviacku.

Keď sa vrátil, povedal som mu, že áno. A vysvätil ma za kňaza. Potom som zažil šok. Otec biskup Korec padol predo mnou na kolená so slovami: „Teraz ma požehnaj.“

S tým som nepočítal. Pravdaže, novokňazské požehnanie som mu udelil. Potom som odišiel. Bol prvý piatok v mesiaci január, pol piatej popoludní.

Autobus ma odviezol ku kapucínom, kde bola adorácia. Po nej som odišiel do bytu dona Mirka Kyselu, kde som slávil primičnú svätú omšu. Zasa sme tam boli iba dvaja.

Don Mirko bol aj veriaci ľud, aj manuduktor, aj všetko ostatné. Napriek všetkému to celé bolo úžasné. Všetci kňazi, ktorí sme boli tajne vysvätení, sme nastúpili na cestu, ktorú sme nepoznali.

Išli sme do neznáma. Keď ma biskup vysvätil, povedal mi: „Keď sa to niekto dozvie, ideme do basy aj ty, aj ja.“

Ako vyzerala vaša pastorácia počas piatich rokov tajného kňazstva?

Po vysviacke od januára do augusta som žil osem mesiacov v Bratislave. Bol som vychovávateľ na učilišti.

Potom mi predstavený odporučil, aby som išiel do Piešťan, kde ma zamestnali na učilišti v Tesle. Tam som bol do pádu totality.

Počas tohto obdobia sme pôsobili takto: istý tajný kňaz viedol skupinku v Trnave, ale títo ľudia nevedeli, že je kňaz.

Keď bolo treba, prišiel som k nemu, urobil som im duchovnú obnovu, vyspovedal som ich, odslúžil som svätú omšu. Ale oni nevedeli, kto som, čo som.

Tento kňaz zase pomáhal mne s mojou skupinkou v Piešťanoch. Chodieval som aj do Dubnice a okolia, kde boli naši spolubratia.

Vysluhoval som sestrám saleziánkam sviatosť zmierenia a slávil sväté omše. Keď bolo treba, robil som aj prednášky.

Prečo ste si vybrali práve Saleziánov dona Bosca?

Pochádzam z Kuklova, čo je štyri kilometre od Šaštína. Preto bolo v našej dedine silné povedomie saleziánov.

Keď som ako stredoškolák býval na internáte v Bratislave, cítil som vnútorné volanie, vnútorný ťah venovať sa mládeži.

Na elektrotechnickej priemyslovke som zmaturoval v roku 1972. Po dvojročnej vojenčine som nastúpil na cestu saleziánskeho života.

Aká bola vaša vojenčina?

Pol roka som bol v Poprade, kde to bolo dobré. Polovica vojakov mala vychádzku v sobotu, polovica v nedeľu, takže som bez problémov mohol ísť na svätú omšu.

Potom ma prevelili do Rakovníka, asi šesťdesiat kilometrov západne od Prahy. Tam už to bolo ťažšie. V kádrovom posudku som mal napísané, že som politicky nespoľahlivý, lebo som bol veriaci.

Hoci ma aj náčelník tankového útvaru počas troch mesiacov trikrát vyzval: „Zítra budeš povýšený, vyblejskni si kanady“, nikdy sa to nestalo. Skončil som ako vojak.

Mali ste na vojne čas na modlitbu?

Na osobnú modlitbu v kasárňach som si vždy našiel priestor, aj keď prostredie bolo drsné. S účasťou na svätej omši to však bolo náročnejšie.

Keď som mal prvú vychádzku, hľadal som v Rakovníku katolícky kostol. Nikto v celom meste mi nevedel povedať, kde je.

Napokon som ho našiel, ale nikde nebolo napísané, či a kedy sú sväté omše. Keď sa večer zasvietilo v sakristii, vošiel som dnu a stretol som tam vojaka z iných kasární.

Rozmýšľal, či nie som špiceľ. Bol to novokňaz z Moravy, ktorý tam slávil svätú omšu. Za rok a pol sme sa stretli v kostole asi trikrát-štyrikrát.

Po páde totality ste v roku 1990 začali pôsobiť v Petržalke.

O tom, že pôjdem do Petržalky, som sa dozvedel, keď som bol na návšteve u dona Mirka Kyselu. Po páde totality som dal v civilnom zamestnaní výpoveď.

Don Mirko zavolal vtedajšiemu provinciálovi Jozefovi Kaiserovi, ktorý okamžite rozhodol, že obaja pôjdeme do Petržalky.

Hoci sme vôbec neboli pripravení na verejnú pastoráciu, 31. januára 1990 sme slávili v Kostole Povýšenia Svätého kríža na Daliborovom námestí prvú verejnú svätú omšu. Tam sa to začalo.

Ako vznikla myšlienka saleziánskeho strediska na Mamateyovej?

S donom Mirkom Kyselom sme sa rozprávali o tom, že Petržalka je veľké sídlisko, v ktorom žije veľa mladých rodín, detí, mládeže.

Petržalku vtedy volali betónová džungľa, časovaná bomba, bola tu veľká kriminalita. V suteréne na Daliborovom námestí sme zriadili herňu, ale tam nebol priestor na takú veľkú pastoráciu, akú môžeme robiť v saleziánskom stredisku na Mamateyovej.

Už si nespomínam, akým spôsobom sme sa dozvedeli o tomto rozostavanom kultúrno-športovom stredisku. Celý areál bol obohnaný plechovým múrom.

Stála tu poschodová unimobunka, kde sa ešte zdržiavali stavební robotníci. Keď som tam prvý raz prišiel a krokoval som si priestor, vybehli na mňa asi siedmi, že čo tam chcem.

Povedal som im, že to chcem kúpiť. Neverili mi a so slovami „no určite, vy tu chcete kradnúť“ ma vyhnali.

Farnosť na Mamateyovej je zasvätená blahoslavenému Titusovi Zemanovi. Čím je pre vás inšpirujúci?

Vždy išiel za svojím cieľom. Aj keď bol ako chlapec chorý a mal ťažkosti, chcel študovať v Šaštíne a byť pri Panne Márii.

Počas totality pomáhal zachrániť rehoľné a kňazské povolania – zase bez ohľadu na to, aké boli okolnosti, bez ohľadu na možné následky preňho.

Ale vedel, prečo to robí. Nie pre ľudské uznanie, ale preto, že mu išlo o spásu duší. Bol nekompromisný. Bol jasný.

A nikdy, ani pri hroznom mučení v komunistickom väzení, nezaprel svoje kňazstvo.

Je to milosť, ktorú človek prijme. Nikto si nemôže byť istý, že toto dokáže sám. Sme krehkí, ale keď sa budeme pevne držať Pána Boha a cesty, ktorú nám vyznačil, vtedy je to istota.

Čím je preventívny systém dona Bosca dodnes neprekonaný?

Na rehoľnom kríži máme jeho heslo: „Snaž sa, aby ťa mali radi.“ Tým je povedané všetko. To znamená: ja nie som ten, kto je nad vami, kto vás diriguje normami.

Don Bosco nás saleziánov vyzýva: „Priblížme sa mladým až po hranice nerozvážnosti, aby sme ich potom pomohli posunúť tam, kde by sme chceli – teda k Pánu Bohu.“

Ďalšia jeho rada znie: „Majte radi, čo majú radi, a potom oni budú mať radi to, čo máte radi vy.“

Hoci už nemôžem behať s mladými po ihrisku, stále sa im snažím priblížiť v duchu slov dona Bosca. Mám sedemdesiat rokov, ale všetky deti mi tykajú. A ja sa aj vďaka tomu cítim stále mladý.

Práve sa začína obdobie kňazských vysviacok. Čím povzbudzujete spolubratov, ktorí nastupujú na túto cestu?

Aby boli mužmi viery, pokory a služby. Kňaz by sa mal v prvom rade usilovať o to, aby bol svätým kňazom. Musí mu záležať na vysluhovaní sviatostí, lebo posväcovaním druhých posväcuje aj seba.

Z Božej milosti som Kristov kňaz a som vďačný Pánu Bohu, že ma povolal na túto cestu. Je to pekná cesta a ja som šťastný kňaz.

Vlani ste dostali ocenenie Osobnosť Petržalky. Tešili sa z toho vaši spolubratia?

Keď som si ocenenie preberal, povedal som, že to nie je ocenenie mňa ako jednotlivca, ale všetkých saleziánov. Robil som, čo som vedel a ako najlepšie som vedel.

Keby bol na mojom mieste niekto iný, možno by všetko robil inak a lepšie. Musím sa priznať, že som nikdy nechcel pôsobiť vo veľkom meste, ale v malom mestečku. No viac ako polovicu života som prežil v Bratislave.

Keď o niečo prosíte, apelujete na Ježiša prostredníctvom Panny Márie?

Áno, je to tak, cez Máriu k Ježišovi. A mám to aj odskúšané. Neviem to vyjadriť, ale cítim, že Panna Mária je pri mne. Pannu Máriu Pomocnicu mám stále blízko pri srdci, nosím ju na medailóniku.

Keď som bol na vojne, mal som vo vrecku v maskáčoch malú fosforeskujúcu sošku Panny Márie, Nepoškvrneného počatia. Mala širší hranatý podstavec.

Vo vrecku sa mi urobila dierka, soška takmer vypadla, ale zostala visieť práve vďaka podstavcu. Kým ma na to upozornil kamarát, chodil som takto po kasárňach.

Čím si každý deň upevňujete vieru a kňazské povolanie?

V mojom živote je dôležité vedomie, že Boh je stále pri mne. Ale dôležité je, aby som bol aj ja pri ňom. Božia prítomnosť má nesmierny dosah na kvalitu môjho života.

Máte krásny úsmev. Uľahčuje vám komunikáciu?

Úsmev nestojí nič a dá veľa. Každý človek vie, že keď sa s niekým stretne, je rozdiel, či sa usmieva alebo je zamračený. Táto reakcia sa prenáša.