Vždy píšem iba jeden príbeh

Kedy vznikla myšlienka na román práve s takýmto námetom?
Ešte z detstva som si pamätal, ako sa neskorší kardinál František Tomášek, ktorý bol v tom čase biskupom a apoštolským administrátorom Pražskej arcidiecézy, v roku 1972 vyjadril k vedeckej analýze ostatkov Jána Nepomuckého.

Povedal, že je ešte lepšie, keď sa nezachoval jeho jazyk, ale mozog, pretože rečové centrum sa nachádza v mozgu. Dlhé roky som si pamätal túto zvláštnu nenapadnuteľnú logiku, ale hlbšie som o tom nepremýšľal.

Pred časom mi to opäť zišlo na myseľ a chcel som si overiť, či je pravda, čo som si pamätal z detstva. Keď som našiel informáciu, že to František Tomášek naozaj povedal, rozhodol som sa, že o tom napíšem román a bude sa tam vyskytovať tento výrok.

Nehovorí ho však František Tomášek. 
Áno, trochu som to posunul, v románe sa o tom dozvedáme z rozhovoru francúzskeho vedca a študentov. Akoby to vedci budúcemu kardinálovi našepkali.

Máte osobný vzťah k Jánovi Nepomuckému? 
Dovtedy som nemal, teraz ho mám veľmi silný. Veľa som toho o jeho živote a legendách, ktoré sa zrejme vytvárali až dodatočne, nevedel, ale všetko som si poctivo naštudoval. Je množstvo príbehov, ktoré sú veľmi zaujímavé a inšpirujúce.

Jána Nepomuckého i ďalšie historické okolnosti, ktoré s ním súvisia, opisujete v románe naozaj verne. Je v prípade postavy tohto svätca, ktorý patrí v našich končinách medzi najzobrazovanejších, niečo vymyslené? 
Keďže jestvujú silné argumenty, podľa ktorých nie je veľmi pravdepodobné, že by bol Ján Nepomucký spovedníkom kráľovnej, celkom v závere som si vymyslel ďalšiu teóriu, ako by to mohlo byť.

Ján Nepomucký vie, kto je spovedníkom kráľovnej, ale keby to prezradil, odsúdil by toho človeka na smrť, preto takýmto zvláštnym spôsobom zachoval tajomstvo, aj keď nebol nijakým spôsobom viazaný. To som si vymyslel, nikde som nič také nečítal, ale povedal som si, že toto je román, tak si dovolím niečo pridať, možno časom vznikne legenda.

Ktorá je vaša obľúbená socha Jána Nepomuckého? 
Pravdaže, tá na Karlovom moste v Prahe jednoznačne u mňa vedie. Zaujímavá je aj kombináciou pieskovcového sokla a bronzovej postavy. Na pieskovci a bronze pod vplyvom dažďa vidno vysoký vek, ale zlatá palma v jeho ruke sa dá priebežne udržiavať v takom stave, že vyzerá ako nová, pridaná dodatočne.

Táto forma je pre mňa zaujímavá i z výtvarného hľadiska. Socha je presná, aj pokiaľ ide o fyzickú stránku Jána Nepomuckého. Veľmi dobre tam vidno, aký je to zhrbený, tenký, neduživý, chudorľavý, nie veľmi vysoký človek.

Dej vášho románu sa odohráva v Prahe, kde celkom presne opisujete jednotlivé miesta a reálie.
Pražské reálie som si naštudoval. Bolo to o to ťažšie, že som musel zistiť, ako vyzerali niektoré miesta v roku 1972. Bola to teda dvojitá a náročná práca – najskôr reálie, potom spätne reálie z roku 1972.

Keď som bol v Prahe na šesťtýždňovom tvorivom pobyte, obehol som tie miesta, aby som videl, či mi kulisy vyhovujú. Rozprával som sa aj s niektorými staršími ľuďmi, ako tie miesta vtedy vyzerali.

Zachytávate aj zaujímavé dobové premeny českej metropoly, medzi ktoré patrí stavba pražského metra či postavenie sídliska Petřiny. 
Bolo to kúzlo nechceného. Hľadal som úplne iné informácie a náhodou som narazil na skutočnosť, že vojaci, policajti a eštebáci dostávali byty na jednom konkrétnom sídlisku. Aj u nás boli také miesta, kde dostávali štátne byty vojaci a policajti. Vyrastal som v Bratislave na Kútikoch, dnes je to Karlova Ves, a tam boli také domy, kde sa to hemžilo silovými zložkami v uniformách.

V svojich poviedkach a románoch používate pekné slovné hry, doslova sa hráte s jazykom, v tomto prípade aj s českým. 
Čeština ma ako jazyk fascinuje. Je to nesmierne hravý jazyk a niektoré veci by som najradšej hovoril iba po česky, lebo sa to dá povedať oveľa lepšie než po slovensky.

Ak sa mi v knihe podarilo na zopár miestach naznačiť, v čom je čeština pekná, tak som rád. Napríklad je zaujímavé, že slovo máničky sa nikdy neprenieslo do slovenčiny a neudomácnilo sa v nej. Pri týchto slovách by bolo zaujímavé zistiť, kto ich vymyslel a ako sa mohli rozšíriť.

Vychádzali ste pri formovaní svojich štyroch hlavných hrdinov z historických prameňov, z konkrétneho príbehu, alebo ide výlučne o fikciu? 
Vnímam to skôr ako modelový príbeh, kam až to mohlo zájsť za husákovskej normalizácie. Keby sme chceli urobiť historické zovšeobecnenie, povedali by sme, že takto sa eštebáci správali v päťdesiatych, a nie v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

No vieme, že aj v sedemdesiatych rokoch bolo niekoľko nevysvetliteľných úmrtí ľudí, ktorí sa dostali do potýčky s komunistickým režimom, čiže nebolo to až také časté, ale dialo sa to.

Dokonca si myslím, že o násilných akciách Štátnej bezpečnosti v tomto období máme také nejasné informácie preto, že vtedy si už dávala oveľa väčší pozor. V päťdesiatych rokoch bola komunistická polícia ešte hrdá na to, ako sa dokáže vyrovnať so svojimi nepriateľmi, hoci to bolo za cenu vraždy či podobného zločinu, ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch už za sebou dobre zametala stopy. Preto sú to nevysvetliteľné, záhadné úmrtia, ktorých bolo v Československu niekoľko.

Aká je teda vo vašom románe celková miera fikcie a reality?
Napísal som tri historické romány a pri všetkých troch som si hovoril, aby to boli modely v tom zmysle, že keď si to prečíta mladý človek, dozvie sa, ako v tom čase v danej oblasti bežal život.

Nejde o to, čo je presné a pravdivé a čo nie, ale o model, ako to všeobecne fungovalo. Trochu si na to ešte pamätám, hoci lepšie mi v pamäti utkvel koniec sedemdesiatych a začiatok osemdesiatych rokov.

Lenže si treba uvedomiť, že sedemdesiate roky sa nazývajú nielen obdobím normalizácie, ale aj stagnácie. Aká bola spoločenská situácia na začiatku sedemdesiatych rokov, taká istá zostala aj na konci osemdesiatych. Vedeli sme, že policajné násilie je neoddeliteľnou súčasťou života mladých ľudí, to sa za tých dvadsať rokov nijako nezmenilo.

Dotkla sa vás normalizácia a jej praktiky? 
Veľmi, lebo môj otec bol emigrant, ktorý sa síce vrátil, ale, pravdaže, poznačilo ho to už na celé obdobie normalizácie. A poznačilo to aj mňa. Napríklad mama, ktorá robila v škole nie učiteľku, ale obyčajnú účtovníčku, si vždy otočila prívesok Panny Márie, pretože sa nepatrilo, aby sa nosil v škole, ktorá mala formovať mladú generáciu. To sú také drobnosti, ktoré človeku utkvejú v pamäti.

Vaše dva romány Miesta, čo nie sú na mape i Legenda o jazyku vyšli krátko po sebe. Ako postupujete v svojej práci? Máte rozpracovaných viacero príbehov alebo vzniká každý osobitne?  
Píšem vždy iba jeden príbeh, pretože si nedokážem udržiavať veľký odstup od práce na knihe. Som do nej natoľko ponorený, že vidím jednotlivé postavy pred sebou a akoby som sa pohyboval medzi nimi.

Z tohto dôvodu píšem vždy iba jeden text. Tieto dve knihy šli tak rýchlo za sebou, lebo som mal dlhší čas odstup a zrejme sa mi nahromadila nejaká energia a šlo to rýchlo. Má to však tú nevýhodu, že kým kniha vyjde vo vydavateľstve, trvá to aj pol roka.

Za pol roka som už zaujatý novou knihou a nechce sa mi zaoberať tou predchádzajúcou. Dokonca aj besedy a podujatia k predchádzajúcej knihe ma už vyrušovali, bol to pre mňa uzavretý svet. Vyšli mi po sebe tri knižky a teraz mám voľnejší režim.

Tri? Znamená to, že sa naozaj skrývate aj pod pseudonymom Peter Pečonka? 
Áno. Povedal som si, že ten pseudonym zachovám rok, a to som skutočne veľmi asketicky dodržal. Moja manželka sa to dozvedela asi po ôsmich mesiacoch. Vedel to vydavateľ, ja a redaktor.

Chcel som si to vyskúšať, lebo som mal dojem, že na moje knihy tí istí recenzenti písali recenzie do tých istých časopisov. Chcel som prestrihnúť tento stereotyp a povedal som si, že skúsim pseudonym.

Výsledok bol taký, že takmer nikto nenapísal nijakú recenziu a v tej jednej, čo sa ku mne dostala, sa písalo, že na debut to nie je až také zlé. Čo mne, samozrejme, stačí, lebo nešlo o zdrvujúcu kritiku.

Koľko vám trvá práca na jednej knihe? 
Asi rok.

Výnimočnosťou vás ako autora je nepochybne to, že vaše knihy vychádzajú v rozličných vydavateľstvách. Prečo?  
Každú knihu považujem za samostatný projekt. To, že jedna kniha vyjde v jednom vydavateľstve, neznamená, že v ňom má vyjsť aj ďalšia. Hľadám vždy, čo by bolo pre danú knihu najvhodnejšie.

Zaujímavá situácia vznikla teraz v Česku, lebo tam vyšli tesne po sebe v dvoch rôznych vydavateľstvách knihy Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias malej dunajskej vojny (v češtine pod názvom Malá dunajská válka) i Legenda o jazyku. Každý sa pýta, ako je to možné, je to pre nich nepochopiteľné.

Akých spisovateľov číta spisovateľ? 
Z beletrie ma naposledy zaujal dánsky autor Kaspar Colling Nielsen a jeho kniha Mount Kodaň. Je to absurdný príbeh o tom, ako pri Kodani postavili vyše dvetisíc metrov vysokú horu, prírodný útvar.

Je tam množstvo malých príbehov o tom, čo sa zmenilo – ako tam začali žiť iné druhy zvierat, ako sa tam presťahovali horali a podobne. Okrem toho ma mimoriadne zaujal výklad Knihy Genezis.

Hrubá publikácia obsahuje katolícky, protestantský a rabínsky výklad jednotlivých statí. Keď sa na tento text pozriem ako na literárnu štruktúru, uvedomujem si, ako je perfektne urobený, aké bolo už v tom čase rozvinuté estetické myslenie, ako sa tam opakujú veci, preto má text väčšinou tvar pyramídy.

Keby sme pripustili, že tento text vymysleli ľudia, tak ten, kto vymyslel jeho literárnu štruktúru, musel byť génius a už len pre ten literárny štýl musel byť osvietený Duchom Svätým. A to nehovorím o obsahu, iba o forme. Som natoľko fascinovaný, že si to pomaly s pôžitkom čítam, zahlbujem sa do toho a ochkám.

Pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg v odbore, ktorý úzko súvisí s knihami. Keď sa pozriete na svojich študentov, myslíte si, že má kniha budúcnosť? 
Rovnakú otázku by sme si mohli položiť už aj pred 25 rokmi. Vidíme, že toto štvrťstoročie kniha celkom pekne prežila až prekvitala, takže si myslím, že najbližších 25 rokov má budúcnosť.

Samozrejme, že sa rozvíjajú čítačky, ale mám pocit, akoby už dosiahli svoj strop. Myslím si, že tlačená kniha a kniha na obrazovke budú spolu pri sebe žiť. V princípe by mi nebolo až tak veľmi ľúto za papierom.

Spomínali sme Knihu Genezis – aj tá bola pôvodne napísaná v úplne inej forme na zvitku, v stredoveku na pergamene, teda na koži. Text prežije v akejkoľvek forme, podstatný je obsah. Hoci je pravda, že aj forma má vplyv na obsah. Výhodou elektronických textov je to, že umožňujú plnotextové vyhľadávanie. To je veľká pomoc napríklad pri Biblii a pri štúdiu, lebo si viete vyhľadávať konkrétne slová a súvislosti, v akých sa v texte nachádzajú.