Vzťah môže byť dobrý aj po kríze

Navštevujete veľa škôl, stretávate mnoho mladých ľudí. Je podľa vašich skúseností manželstvo téma pre tínedžerov?

Áno aj nie. Nie v tom zmysle, že sa veľmi nezamýšľajú nad tým, čo bude pre nich aktuálne o desať rokov. Žijú najmä tu a teraz. Ich téma je „randenie“ a spoznávanie sa. Ale určite je pre nich zaujímavá téma blízkosť. Keď sa ich pýtam, aké chcú mať vzťahy, odpovedajú, že úprimné, autentické, dôverné.

Blízkosť. Je to niečo, čo si spájajú s manželstvom?

Niekedy ich žiadam: Predstav si seba o 10, 15 alebo 20 rokov. Vidíš sa v manželstve? Väčšina z nich povie áno a toto nehovorím iba o  cirkevných školách. Napriek negatívnej reklame stále vidia manželstvo ako vysokú hodnotu, po ktorej túžia, a predpokladám, že v ňom budú chcieť zažívať blízkosť. Ale aj keď manželstvo chápu ako niečo hodnotné, nestretávajú sa s pozitívnymi príkladmi, alebo len veľmi zriedka. Preto keď sa ich spýtam, či sú pripravení žiť ten svoj vytúžený vzťah v manželstve, väčšinou odpovedia, že nie.

Kde by mohli hľadať vzory a inšpirácie?

Často im navrhnem, aby skúsili hľadať v médiách, nejaký populárny film alebo knihy, ktoré zobrazujú vzťah, aký si sami definovali, že chcú. Nič im však nenapadá. Ak sa spýtam na Netflix, v každej triede sa začnú smiať, lebo vedia, že tam to nenájdu. Manželstvo sa v médiách, vo filmoch a v popkultúre nezobrazuje ako hodnotné a krásne, alebo len na chvíľku. Potom je to už len niečo obmedzujúce, čo človeka brzdí v sebarealizácii. Mladí teda manželstvo nezamietajú úplne, ale obávajú sa obmedzovania slobody a majú často negatívne skúsenosti zo svojej rodiny.

Čo konkrétne je podľa vás škodlivé na obraze manželstva, ktorý ponúka dnešná popkultúra?

Túžba po blízkosti, intimite alebo jednote je krásna. Ale v modernej produkcii prevláda predstava, že hneď ako v niekom vzbĺkne túžba, musí ju okamžite nasledovať. Lenže ak túto túžbu počúvneme vždy, keď sa objaví, nebudeme môcť žiť v dlhodobom monogamnom vzťahu, pretože sa opakovane dopustíme nevery.

Manželstvo je náročný projekt, nezaobíde sa bez kríz. Odkiaľ pochádza nechuť prekonávať prekážky, zdolávať problémy?

Áno, manželstvá prechádzajú cez rôzne vlny, raz je dobre, raz zle. Keď je to zlé, ešte to neznamená, že už nebude dobre; alebo naopak. Toto, dúfam, nie je dôvod na odchod. Ale pravda je, že ak mladí ľudia nevidia pozitívne príklady prekonávania závažných prekážok, úplne logicky to vyhodnotia tak, že problémy sa prekonať nedajú, preto sa treba rozísť. Nemajú šancu vidieť celý cyklus ani to, že za zákrutou ich môže čakať obnovený vzťah. Kým sme mladí, vidíme všetko v absolútnych hodnotách – buď všetko na sto percent, alebo nič. Buď je nám spolu parádne, alebo sa rozíďme. Je to však nerealistický, konzumný postoj k manželstvu. Skúsenosťami a s pokorou postupne zistíme, že je v poriadku byť niekde na škále. Mrzí ma najmä to, keď manželia neveria tomu, že vzťah dokáže byť pekný aj po tej zákrute.

Je to podobné, ako keď hovorí pápež František o skartovacej kultúre. Mohli by sme hovoriť o skartovaní vzťahu, manželstva.

Je to niečo podobné. Ja manželstvo vidím takto: ja, nedokonalá, sa pripútam k tebe, nedokonalému. A keď začnú vyskakovať problémy, začneme ich riešiť, inak na ne budeme narážať ďalších päťdesiat rokov. Napríklad ak ja Lívia mám tendencie byť dominantná a všetkých v rodine prevalcujem svojimi najlepšími nápadmi, aké to má riešenie? Že k sebe nepatríme, alebo že sa musím naučiť dať ľuďom priestor, zapracovať na sebe, byť lepším človekom?

Veľmi sa mi páči, že proces prekonávania problémov z nás robí lepších ľudí, lepších partnerov.

V manželstve si pár vlastne poskytuje také vzájomné vylepšovanie. Ale to sa nedá robiť, pokiaľ človek nemá istotu, že ten druhý neodíde, keď bude zle. Keď sme v osobnej či manželskej kríze, nutne o sebe odhalíme to najčernejšie bahno. Silu sa s tým popasovať majú len tí, ktorí si sľúbili, že spolu ostanú v dobrom aj v zlom. Že sa nezľaknú, neutečú jeden od druhého. Manželský sľub je teda sľub o tom, že budeme spolu zrieť, no vieme, že to bude miestami bolestné. Inak nedozrieme.

Mnoho ľudí však práve tento záväzok, celoživotný sľub, odrádza.

Inšpirujú ma slová kanadského psychológa Jordana Petersona, ktorý hovorí, že manželstvo je drina, dokonca blázinec. Ale čo je alternatíva? Že ja budem s tebou, pokiaľ mi to vyhovuje, a keď na tebe uvidím charakterové chyby, tak odídem? Nie je to o nič lepšie. Preto sa aj nezosobášené páry rozchádzajú v oveľa väčšej miere ako zosobášené. Pretože to, či vzťah má alebo nemá záväzok, mení charakter toho, ako spolu prekonávame prekážky a  do akej miery sme ochotní byť autentickí.

Kde vidíte nádej? Môžu byť manželstvá budúcej generácie lepšie?

Skúsme si to predstaviť takto. Ľudia v dedine stavajú domy a mnoho domov sa im rúca. Okolostojaci, ktorí to pozorujú, si to, prirodzene, môžu vyhodnotiť tak, že si povedia, domy sa neoplatí stavať, budeme radšej žiť v stanoch alebo v jaskyniach, aby nám domy nepadali na hlavu. Stavanie domov aj tak vyzerá ako drina... Ale iní ľudia sa pozrú na rozpadajúce sa domy a povedia: My budeme lepší architekti, poučíme sa z chýb dedinčanov a naše domy ostanú stáť... Tým chcem povedať, že manželstvo nemusí byť len rúcajúci sa dom, ale aj útočisko a bezpečie. Záleží na staviteľoch.

Ako sa dá pomôcť tým, čo vnímajú krízu manželstva ako výzvu?

Veľmi záleží na kultúre. Tá momentálna hovorí – ani sa o tú stavbu domu nesnažte. Ale kultúra môže byť aj iná, môže hovoriť: domy sa nám rúcajú, je to blbé, ale skúste vy mladí postaviť oveľa lepšie domy, ako sme stavali my. Ten dom je dobrý príklad, dobrá paralela. My vidíme, že je iné žiť v stane a iné v dome. Dom má svoje výhody a my po nich túžime. Je škoda dať sa odradiť tým, že iným ľuďom to padlo.

Kladú sa dnes na manželstvo či na manželského partnera nadmerné očakávania?

Minule som počula zaujímavú prednášku o očakávaniach od manželstva. Zrejme sú iné, ako mohla mať napríklad žena pred dvesto rokmi. Pred dvesto rokmi by som pravdepodobne žila v menšej komunite ľudí, asi na dedine, nablízku by som mala dobré kamarátky aj celú širšiu rodinu a spolu by sme si vedeli vzájomne naplniť mnoho potrieb. Dnes žijeme omnoho izolovanejšie. Čiže moje nároky, potreby a očakávania sa zlievajú do jedinej osoby – manžela. To je problém. Je nemožné, aby mal na to kapacitu aj pri všetkej najlepšej vôli. Čiže možno by bolo dobré prehodnotiť očakávania, s ktorými do manželstva vstupujeme. Ak môj muž dajme tomu nerozumie všetkým poryvom mojej duše, tak je fajn mať blízke priateľstvá s kamarátkami, ktoré mi porozumejú. Jednoducho potrebujeme širší okruh ľudí.

To je naozaj zaujímavé. Lebo to hovorí, že kríza manželstva je širšia antropologická kríza.

Nie som antropológ, ale ako žena by som v minulosti žila v blízkej komunite iných žien. Tam by som im povedala kadečo o sebe a večer by som sa možno až tak nerúcala, ak by môj manžel nevládal počúvať o tom, ako som sa cez deň mala a ako som sa kedy cítila.

Veríte tomu, že ďalšia generácia znovuobjaví stabilitu manželstva?

Opakovane ma prekvapuje, že keď sa spýtam mladých ľudí, po akom vzťahu túžia, píšu či hovoria o dôvernom, autentickom, opravdivom vzťahu. To sú krásne hodnoty. A to napriek tomu, alebo možno práve preto, že žijú v prostrediach, kde vzťahy nie sú veľmi autentické alebo úprimné. Či to bude viesť k znovuobjaveniu stability manželstva, neviem. Ale do veľkej miery to bude závisieť od nás, aký obraz o manželstve im ponúkneme.