Vzťah s Bohom sa dá udržiavať aj počas Tour

Pracujete ako športový redaktor, vyštudovali ste žurnalistiku?

Áno, študoval som na Paneurópskej vysokej škole v Petržalke. Žurnalistiku máme totiž v rodine – môj otec i starý otec sú novinári, starý otec dokonca profesor, napísal o médiách viacero kníh a zhodou okolností práve on spolu s Jánom Čarnogurským zakladal Fakultu masmédií na Paneurópskej vysokej škole.

Radil som sa s ním, čo a ako, a keď som sa rozhodol, že tam pôjdem tiež, starý otec sa veľmi potešil, hoci on tam už v tom čase nepracoval. V ňom som mal oporu, vždy mi pomohol zohnať potrebnú literatúru a zorientoval ma v problematike, keď bolo treba, za čo som mu veľmi vďačný.

Nie je nijakým tajomstvom, že vo vašej rodine nie ste prvým nositeľom mena Samuel. Koľký Samo Brečka v poradí ste?

Pokiaľ vieme z kroník, tak som minimálne piaty. Otec je Samuel, starý otec tiež, rovnako jeho otec. Keď sa narodil môj ocino, nebolo to vôbec také populárne meno, Samov bolo málo. Teraz sa však akosi dostalo do módy a Samuelov je naozaj veľa.

Paradox je, že ja som sa pôvodne vôbec nemal volať Samo, mamina mala pre mňa vymyslené iné meno. Raz však išla celá rodina na cintorín, stáli pri hrobe a môj starý otec predniesol: „No, tu v hrobe leží starý Samo,“ a následne ukázal na moju mamu, ktorá bola tehotná, „a tu je ďalší Samo.“

A bolo vymaľované, mamina už s iným menom vymýšľať nemohla.

Vyrastali ste v katolíckej rodine?

Áno, vyrastal som v rodine, kde sa pravidelne chodilo na sväté omše. Viera sa však u nás nežila iba tak naoko formálne, ale naozaj živo. A za výchovu a príklad viery som rodičom veľmi vďačný.

Prečo ste sa rozhodli stať sa práve športovým redaktorom? Bol to vedomý výber alebo vám to nejakou náhodou prischlo?

Od detstva som sa naháňal za loptou, iné hračky pre mňa neexistovali. (Úsmev.) Rád som sledoval šport – akýkoľvek – v televízii, nebolo dňa, keď by sme s ocinom večer o ôsmej nesedeli pred obrazovkou a nepozerali Góly, body, sekundy. Takisto som reprezentoval školu vo viacerých športoch.

A, prirodzene, mojím snom bolo to, na čo som sa odmalička pozeral – na redaktorov, chcel som byť ako oni. Ocino tiež robil v športovej redakcii RTVS a často ma brával so sebou do práce, takže som sa v televíznom prostredí pohyboval odmalička.

Možno aj preto som mal víziu, že by som tam chcel pracovať a byť ako on. A to sa mi svojím spôsobom aj splnilo. Hoci každá práca, aj tá vysnívaná, má svoje úskalia – sú v nej často stresy, niekedy je človek unavený –, ale aj tak som veľmi rád, že robím to, čo ma baví.

Na aké športy sa okrem cyklistiky a lyžovania orientujete?

Cyklistika a lyžovanie sú moje hlavné, mám ich na starosti a musím sledovať, čo sa v týchto športoch deje, monitorujem našich športovcov ako Petra Sagana a Petru Vlhovú. A keďže jeden z týchto športov je v lete a druhý v zime, tak mi na iné športy veľa času nezostáva.

Chodieval som i na hokejové prenosy, teraz už menej. Samozrejme, máme aj klasické služby v televízii, keď sedím v redakcii, sledujem aktuálne dianie a spracovávam zadania.

Redaktori si totiž reportáže i sami strihajú, píšu texty, načítavajú, kompletizujú príspevky, ktoré odošlú na kontrolu a potom idú do vysielania.

Samuel Brečka rád spolupracuje s bývalou lyžiarkou Veronikou Velez-Zuzulovou. Snímka: archív –SB–

Máte okrem otca a starého otca nejaký redaktorský vzor?

Samozrejme. Oni dvaja boli mojimi novinárskymi vzormi, avšak nie v športovej žurnalistike – otec síce pracoval v športovej redakcii, ale v archíve. Medzi športovými novinármi je určite pre mňa vzorom Marcel Merčiak, náš jednoznačne najlepší komentátor.

Nedá sa povedať, že by som chcel byť jeho kópiou, to sa ani nedá, lebo čo sa týka vedomostí a prehľadu, on je naozaj ako chodiaca encyklopédia. Skôr by som sa mu chcel podobať v tej oddanosti profesii a športu, ktorú on má. Ale, samozrejme, štýl je najlepšie, keď si každý pestuje vlastný.

Aké je spolupracovať s najlepšími športovcami aktuálnej éry, ako sú naši Peter Sagan a Petra Vlhová, či americká lyžiarka Mikaela Shiffrinová?

Je to naozaj úžasné. Keď som sa na nich v minulosti díval v televízii, ani by mi nenapadlo, že by som sa s týmito najlepšími športovcami našej doby mohol niekedy stretnúť. Keď je však človek reálne s nimi, tak si to až tak veľmi neuvedomuje, sú to obyčajní, normálni ľudia ako všetci ostatní.

Diváci pri televíznych obrazovkách na nich a ich slávu môžu mať trochu skreslený pohľad, no v skutočnosti sú to ľudia z mäsa a kostí, majú horšie a lepšie dni, niekedy sú komunikatívnejší a inokedy menej.

V porovnaní s ostatnými to však majú náročnejšie – musia sa vyrovnať s obrovskou popularitou, rozdávať veľa autogramov a fotiek, byť v neustálom hľadáčiku médií, čo určite vytvára psychický tlak, že musia okrem perfektného športového výkonu zvládnuť i mediálne a fanúšikovské povinnosti.

Som však veľmi rád, že práve ja som ten, kto ich môže vyspovedať ako prvý, doslova pár minút po pretekoch. Je to veľké privilégium, ktoré si v tom konkrétnom momente neuvedomujem, ale až neskôr, keď si prezerám fotografie a spomínam.

Občas som mala pri pozeraní priamych prenosov z lyžiarskych pretekov pocit, že vám je hrozne zima. Je to tak?

To ste videli dobre. (Smiech.) Mám radšej teplé mesiace; v zime vie byť na pretekoch naozaj zima, a keďže som taký „zamrznutejší“, radšej sa poriadne naobliekam.

Spomínam si, že napríklad v americkom Killingtone bolo mínus dvadsať stupňov Celzia, a keď tam človek stojí dve hodiny a čaká na koniec druhého kola pretekov, je to ozaj skúška.

Máte obľúbeného športovca?

Čo sa týka práce, tak konkrétneho obľúbeného asi nie. Rád však spolupracujem s Veronikou Velez-Zuzulovou, ktorá už síce nie je na pozícii športovkyne, ale sme momentálne kolegovia, keďže robíme spolu na Svetových pohároch v lyžovaní.

Občas si napíšeme aj mimo pracovných záležitostí. Keď som bol na Tour de France, pozvala ma do reštaurácie, ktorú vo Francúzsku s manželom vlastnia. Pohostila ma, bola to milá a príjemná návšteva.

Z aktívnych športovcov najčastejšie robím s Petrom Saganom a Petrou Vlhovou, a hoci si tykáme, klamal by som, keby som povedal, že máme veľmi blízky kamarátsky vzťah, skôr profesionálny.

Ako vyzerá váš deň na služobnej ceste?

Najnáročnejšia je asi Tour de France. Je tam 21 etáp, čo znamená, že sa dvadsaťjeden ráz opakuje ten istý scenár – zobudíme sa v hoteli, okolo deviatej z neho odchádzame, aby sme stihli štart o jedenástej hodine. Najprv však musíme zaparkovať, čo je samo osebe často náročné.

Sú tam obrovitánske parkoviská, kopec ľudí a novinárov. Keď sa dostaneme na štart, spravíme reportáž zo štartu do štúdia priameho prenosu, sadneme do auta a ideme približne 200 – 300 kilometrov do cieľa.

Tam prídeme okolo tretej poobede, presúvame sa do mixzóny na cieľovú pásku, kde čakáme na pretekárov a najmä Peťa Sagana. Spravíme s ním rozhovor a rýchlo utekáme do presscentra postrihať reportáž tak, aby bola pripravená do večerných Gólov, bodov, sekúnd.

Následne ideme autom do ďalšieho hotela tiež niekoľko desiatok až stoviek kilometrov. A toto sa opakuje dvadsaťjeden ráz. Človek si tam nemá ani kedy oddýchnuť alebo obzrieť si nejaké pamiatky. Aj keď majú športovci voľný deň, pre redaktorov voľné dni neexistujú.

Cyklisti regenerujú, majú masáže, ale plnia si i mediálne povinnosti – majú rozhovory a tlačové konferencie. Práve vtedy sa dá narobiť najviac materiálu dopredu do zálohy, takže cez voľné dni býva pre novinárov – paradoxne – najviac práce.

Akú dlhú dovolenku si po takejto náročnej služobnej ceste beriete?

Tour de France trvá mesiac, tak si potom dám vždy aspoň dva týždne voľna. Potrebujem odventilovať a oddýchnuť si. Aj starší kolegovia hovoria, že to je psychicky aj fyzicky najnáročnejšia služobná cesta, aká v športovom svete môže byť.

Mesiac sme tam len sami dvaja s kameramanom. Iné televízie majú celé tímy, čiže viacej redaktorov, ktorí sa medzi sebou môžu vystriedať. My sme taká menšia televízia, tak sme na to len dvaja.

Čo najkurióznejšie ste zažili na Tour de France alebo na Svetovom pohári?

Na Tour de France sa dejú všelijaké veci. Asi najbizarnejšia príhoda však súvisí s francúzskymi organizátormi.

Oni totiž uprednostňujú skôr domácich novinárov alebo také väčšie televízie, a keď vidia auto so slovenskou ŠPZ, berú nás ako nejakú nižšiu triedu a pošlú nás parkovať niekam úplne ďaleko, hoci voľné miesta sú aj bližšie.

Na Col du Tourmalet, jednom z najslávnejších kopcov na Tour, nás dokonca nevpustili hore, museli sme odparkovať auto tri kilometre pod vrcholom, zobrať všetky veci a vyšliapať si to peši až hore.

Tam okolo nás Peťo Sagan rýchlo prefrčal a bolo po všetkom. A to sa stalo neraz. Minulý rok sme dokonca museli ísť hore po strmej zjazdovke, čo je i fyzicky náročné a nie každý kameraman by to zvládol so všetkou tou technikou.

Z Tour de France prináša každý deň aktuálne dojmy Petra Sagana (vľavo) z práve skončenej etapy. Snímka: archív –SB–

Nájdete si medzi pracovnými povinnosťami na služobnej ceste čas aj na svätú omšu?

Snažím sa, hoci na Tour je to náročnejšie – celkovo vo Francúzsku je ťažšie dohľadať, kde a kedy sa omša koná. Keď sa mi to však podarí a na liturgii sa zúčastním, je to pre mňa veľké dobrodružstvo. Po francúzsky nehovorím, takže si tie omše väčšinou iba „odsedím“ a čítam si na mobile čítania na daný deň.

Jeden zážitok bol pre mňa povzbudzujúci. Minule som bol na Tour s kameramanom, ktorý nebol úplne veriaci, ale keď si všimol, že sa snažím chodiť v nedele na sväté omše, povedal mi, že v dobrom obdivuje, že aj taký mladý človek ako ja môže mať taký vzťah s Bohom, že ho vyhľadáva aj na služobnej ceste.

Aké je to byť veriacim v mediálnom svete?

S nejakým extrémne negatívnym pohľadom som sa ešte nestretol, naopak, mal som dobrú skúsenosť. Občas príde nejaká narážka od kolegov, ale neberiem to v zlom, lebo sme v športovej redakcii dobrá partia.

Tento problém je možno trochu výraznejší v spravodajskej redakcii, kde sa rozoberajú aj takéto náboženské a kultúrne témy, ale u nás veľmi nie.

Ako si športový redaktor najlepšie oddýchne? Športom? Či už ho máte po práci akurát tak dosť?

V práci väčšinou šport iba sledujeme, sedíme pred obrazovkami a monitormi a pracujeme hlavou, takže keď mám voľno, najlepšie si naozaj oddýchnem nejakou fyzickou námahou a aktivitou, čiže športom. S kamarátmi si ideme zaplávať, zahráme si bedminton, tenis či futbal.

Šport je naozaj výborný relax. Rád trávim čas aj s rodinou – keďže moje zamestnanie je časovo náročné a často som v práci aj po večeroch, tak voľné chvíle rád venujem najbližším a pozeranie do mobilu či počítača sa snažím minimalizovať.

Začal som tiež pravidelnejšie čítať knihy, teraz ma dosť baví kresťanský autor Max Lucado, ktorý píše povzbudivé texty, a vždy pred spaním si zvyknem v posteli prečítať zopár strán. Človeku sa potom hneď lepšie zaspáva. (Úsmev.)