Začalo sa to v roku, ktorý sa končil číslom osem

Ako ste prežívali rok 1968?
Mal som 18 rokov a bol som poriadne nazlostený. Práve vtedy som sa hlásil na medicínu. Nakoľko v tom čase panoval  politický odmäk, bolo mi to umožnené. Nebyť toho, asi by som sa na medicínu nikdy nedostal.

Najmä pre kádrový posudok. V tomto duchu sa to nejak so mnou ťahalo počas štúdia. Nerozumel som niektorým skúškam na škole. Bol som výborne pripravený, ale u profesorov, ktorí slúžili vtedajšiemu režimu, som často opakoval. Dostali pokyn mi to vždy osladiť.

Čo nastalo po roku 1968 vo vašom živote?
Po príchode spojeneckých vojsk sa až tak v mojom osobnom živote nezmenilo. V rodine sme boli zvyknutí na „luftovanie“ zo strany štátu. Pôsobenie podzemenej Cirkvi sa jednoducho nemenilo, aj keď v šesťdesiatych rokoch to bolo miernejšie. Predvolali si ma pred profesorský zbor a vytýkali mi, že pracujem s krúžkami.

Pokračovalo to výsluchom na Februárke. Bol som však pripravený ako sa správať na výsluchu. Napriek tomu som odišiel po 8 hodinách zničený. Prežil som slová Písma: „nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť“ (Mk 13, 11). Stretávate sa, veď tam podľa vašich slov nič zlé nerobíte, a prečo nám nechcete povedať, s kým sa stretávate. Odpovedal som: „Keď to nič zlé nie je, načo vás to zaujíma?“ Mali nervy.

Nakoniec ste medicínu ukončili špecializáciou röntgenológ, aké boli súradnice rehoľného a kňazského poslania?
Cesta k jezuitom bola z môjho pohľadu skutočne zaujímavá.  Ako sa vrátil z väzenia  strýko Krčméry, často ma nasmeroval k aktivitám s mladými. Bol som dosť utiahnutý typ a nebola to moja parketa. Nakoniec som sa neubránil a začali stretnutia.

Neskôr sa z nich vyvinulo spoločenstvo, kde sme sa schádzali práve so Sylvom a Vladom Juklom. Vtedy tam začalo také vážnejšie brnkanie na strunu. A síce v duchu, že niekto zo spoločenstva by mohol byť aj kňazom. Ja som bol vždy najväčší burič, cítil som, že to musí byť jednoznačne moje rozhodnutie, nie na niekoho popud.

Takže čakali ste na správu z neba?
Jednoducho to vo mne dozrievalo a mal som pocit, že sa tomu neubránim, i keď musím priznať, že dievčatá sa mi, prirodzene, páčili. Čakal som na nejaké znamenie. Samozrejme, nič neprišlo.

Až počas duchovných cvičení sme meditovali nad evanjeliom, ako Pán kráča po hladine mora. A Peter ako frajer sa tiež chce prejsť po vode. Pri výzve „poď“ ide za ním a získa dôležitú skúsenosť, keď pochybuje. Pochopil som, že ak chcem vedieť, či mám povolanie, mal by som ja spraviť prvý krok.

V tom čase vás duchovne viedol biskup Korec
Presne tak. Tak som sa prihlásil a o svojom úmysle som mu povedal. Jeho reakcia bola neutrálna. Žiadne objímanie, emócie navyše. Končil som práve medicínu. Povedal mi: „Vieš čo, modli sa, a keď ťa to do roka neprejde, príď mi to pripomenúť.“

To bolo z pohľadu psychológie veľmi dobré. Nik mi to neponúkal ako jasnú hotovú vec. Ja som sa sám musel rozhodnúť. A predstavte si, že neprešlo ma to. Poslal ma na examináciu a po nej som dostal kladnú odpoveď. V roku 1974 som vstúpil k jezuitom.

Čo bolo po vysviacke biskupom Dubovským 19. novembra 1983?
Na druhý deň sme išli do bytu jedného z tých, ktorý bol pri vysviacke, a mali sme spoločne svätú omšu. Od tejto chvíle každý sám denne celebroval svätú omšu. Nesmeli sme, samozrejme, v byte  mať nič, čo by pripomínalo liturgické predmety potrebné k slúženiu svätej omše.

Ani Rímske misály, lebo to bolo jasné, že to majú kňazi na slúženie. Väčšinou sme používali len nedeľný misál, ktorý bol bežne rozšírený aj medzi širšou verejnosťou.

Pri obrade vysviacky zväzujú vysviacanému štólou ruky. V našom prípade použili stuhy, ktorej kúsok som si neskôr dal všiť do malej, vreckovej štóly. Vínový pohár, ktorý nahrádzal kalich, paténa - sklená podšálka s jemne vyrytým krížikom naspodu, to boli liturgické predmety prvej svätej omše, ktorú som sám slúžil vo svojom byte.

Prvý silný moment ma prenikol,keď som si uvedomil, že dvíham ľahučkú hostiu a držím v rukách Pána sveta. Druhý, ktorý som dodnes nepochopil, že hoci som bol v tej chvíli sám ako prst, nikdy som sa necítil tak intenzívne spojený s celou Cirkvou. Pocit zjednotenia s Cirkvou bol neuveriteľne silný, i keď dva roky sme mali zakázané akokoľvek verejne pôsobiť.

A čo rodičia, kedy ste im oznámili, že majú syna kňaza?
Prvá verejná omša bola doma na Vianoce 1985. Po odchode súrodencov s rodinami som zostal s rodičmi sám, a tí sa chystali na polnočnú svätú omšu. Kam pôjdeme tento rok, znela otázka. Nemusíme nikam chodiť. A to prečo? Ja som kňaz.

Vyhŕkli slzy, a keď to rozdýchali, otec sa prvý dostal k slovu. Vieš, odkedy sme sa s mamou vzali, tak sa modlíme, aby aspoň jedno naše dieťa bolo kňazom. To bol zas šok pre mňa. Tak bola polnočná doma. Po svätej omši mama opäť plakala. Pýtam sa: Prečo plačeš? Lebo táto svätá omša bola pre nás posledná, veď si nebol vysvätený pre nás.

Koniec normalizácie sa nezadržateľne blížil
My sme s chuťou marili dozor štátu nad cirkvami. Stretávali sme sa s ľuďmi na duchovných cvičeniach, distribuovali sme náboženskú literatúru, vysluhovali sviatosti. Dvakrát sa mi stalo, že sme sa tesne minuli s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, ktorí prišli na kontrolu.

Ja som schádzal z hôr a oni išli hore vyšetrovať údajné exercície. Mladí však už pri chate hrali volejbal, takže nič nevyšetrili. Pán Boh to vyriešil. Ešte som nebol zrelý na väzenie.