Zachránilo ho nesprávne smerovacie číslo

V októbri tohto roka ste boli na synode o mladých v Ríme. Aké dojmy vo vás zostali?
Zo synody si opakovane prinášam zážitok celosvetovej Cirkvi. Zhromaždia sa tam biskupi aj laici z celého sveta. Svetovosť Cirkvi, ktorú máme teoreticky jasnú, tam cítiť oveľa zreteľnejšie.

V čom vidíte dôležitosť synody zameranej na mladých ľudí? 
Téma „mladí“ je príťažlivá a dynamická. Venovať sa mladým je úloha, o ktorej musíme veľa rozmýšľať, lebo dnešní mladí ľudia majú veľmi veľa podnetov, ale zároveň vykazujú určitú ťažkosť v orientácii, a preto aj ich vnútorné prežívanie je niekedy veľmi dramatické.

Čo podľa vás potrebujú mladí zo strany Cirkvi?
Synoda zdôrazňovala potrebu veľkej trpezlivosti v počúvaní. Aj keď nám niekedy povedia veci, ktoré nás bolia či trápia, musia cítiť, že ich prijímame v ich konkrétnej životnej situácii so všetkými vnútornými zápasmi, ktoré prežívajú.

Čo podľa vás mladým ľuďom na Katolíckej cirkvi najviac prekáža? 
Myslím si, že všeobecne sa sťažujú na nepochopenie. Cítia i malú starostlivosť. Mladí ľudia hľadajú niekoho, kto by ich pochopil, keďže zázemie, ktoré by ich malo prirodzene chápať a byť im veľkou oporou, nie je až také silné.

Vyslovujú aj kritiku, že Cirkev je málo pripravená urobiť zmeny v postoji k „správnemu“ prežívaniu vzťahov medzi chlapcami a dievčatami. No aj k užívaniu života sú potrebné určité pravidlá, aby si dievčatá a chlapci neublížili z dlhodobého hľadiska.

Preto je potrebné viesť s nimi rozhovor, aby pochopili, že to, čo im Cirkev pripomína, je pre ich dobro a prinesie im duchovnú silu.

Čím ste sa chceli stať v chlapčenskom veku?
Úprimne povedané, ani si nepamätám, že by som chcel byť niečím iným ako kňazom.

Kedy ste v sebe spoznali túžbu stať sa kňazom?
Raz, keď som bol po prvom svätom prijímaní na svätej omši s mojou mamičkou, nebol tam žiaden miništrant. Kňaz prišiel k oltáru sám, a keď ma zbadal, zavolal ma pohľadom takým silným spôsobom, že si to pamätám dodnes.

Bolo to moje prvé miništrovanie. Odvtedy ma povolanie kňaza veľmi priťahovalo. Rozhodnutie prihlásiť sa do seminára prišlo neskôr, keď som bol na gymnáziu. Posvätné prostredie ma očarilo.

Radosť z Božej lásky môžeme prežívať aj vo väčšom sústredení sa v snahe o vzájomnú lásku.

Kto bol „kňazom vášho života“? Kto vás v tomto povolaní najviac ovplyvnil?
Počas môjho detstva a mladosti som zažil viacerých kňazov. Je však jeden, na ktorého si veľmi rád spomínam (je to žijúci kňaz, dôstojný pán Ján Jakubek). Keď pôsobil u nás v Trnave ako kaplán, hneď si všimol môj obdiv ku kňazskej službe.

Pamätáte si na nejaký konkrétny zážitok?
Nás miništrantov povzbudzoval k napodobňovaniu slávenia svätej omše. Radi sme sa hrali „na svätú omšu“. Keď nás pri tom raz natáčal, boli na našej „svätej omši“ aj rodičia.

Vedeli, že sa iba hráme, ale brali to s veľkou vážnosťou, pretože mali úctu k svätej omši. Ján Jakubek je jedným z kňazov, ktorí mi pomohli rozvíjať vedomie, že aj ja by som mohol byť kňazom. Po ňom prišli iní, ktorí v tom pokračovali.

Zdá sa, že u chlapcov, ktorí radi miništrujú, to môže byť obvyklý spôsob istej posvätnej hry. Vyjadruje to skutočnosť, že i malé dieťa prežíva fascináciu posvätným prostredím.

Za kňaza ste boli vysvätený 13. júna 1982 v Bratislave. Aké boli vaše roky štúdia teológie počas komunistickej totality? 
Na roky seminára spomínam rád. Pravda je, že zvonka sme cítili nátlak, duchovné prenasledovanie, pretože všetci sme prišli zo škôl, kde sa vysmievalo z náboženstva ako z niečoho nemoderného, nevedeckého.

Zároveň sme boli upozorňovaní aj na možnosť, že i medzi seminaristami by sa mohol objaviť niekto, kto spolupracuje so Štátnou bezpečnosťou. Ale keďže väčšina seminaristov bola úprimná, tak i napriek ťažkým spoločenským podmienkam nás spájala túžba stať sa kňazmi, a to robilo naše priateľstvá veľmi peknými.

Aká bola vaša skúsenosť s komunistickým režimom po takzvanej protestnej hladovke 150 bohoslovcov proti silnejúcim zásahom združenia Pacem in terris do života kňazského seminára koncom októbra 1980? 
Dostalo to pomenovanie „hladovka“, ale v podstate išlo o to, že sme odmietli spoločne obedovať. Bolo to iba malé gesto, ale vyvolalo viacero reakcií. 
Jednou zo spomínaných reakcií bolo rozhodnutie o vylúčení niekoľkých seminaristov z každého ročníka.

Ohrozilo to nejakým spôsobom aj vás?
Pretože som sa dohodol s bohoslovcami ísť prosiť predstavených aj biskupov za tých, ktorí mali mať prerušené štúdium, dostal som sa do pozornosti predstaviteľov štátnej moci.

Môžete nám to priblížiť? 
V nasledujúcom období sa stala zvláštna epizóda, po ktorej mi hrozilo vyhodenie zo seminára. Začalo sa to tým, že jeden bohoslovec priviedol do seminára prenocovať mladého pána, ktorý tvrdil, že je z Nemeckej demokratickej republiky.

Tento bohoslovec ma zavolal, aby som sa s ním išiel porozprávať. Mladý pán odišiel na druhý deň do zóny pohraničného pásma. Vraj tam skúšal, ako fúka vietor... (Smiech.) Nato ho priviedla ozbrojená pohraničná stráž, aby im ukázal, kde spal... Z toho vznikol celý proces vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou.

Čo sa dialo potom? Mali ste predsa pred kňazskou vysviackou...
Neskôr som dostal zvláštny list z Rakúska. Stálo v ňom iba: „Drahý Stanislav, len vytrvaj v odpore voči Pacem in terris. Tvoj Karl.“ Bolo mi zrejmé, že je to eštebácka búda.

Jediné, čo ma zachránilo, bolo nesprávne smerovacie číslo na obálke, a tak list neprišiel do poštového priečinka bohosloveckej fakulty, ale priniesol ho osobne do seminára poštár.

Vďaka Bohu, prevzala ho sestra Miriam a rovno mi ho odovzdala. Celý roztrasený som išiel za rektorom Felixom Petrovičom, aby som mu oznámil, čo sa stalo. Nikdy nezabudnem na jeho reakciu.

Povedal mi: „Viete, pekne list roztrhajte a hoďte do WC.“ (Smiech.) Vtip bol v tom, že nasledujúci deň prišla jedna osoba spýtať sa rektora, či Zvolenský dostal list z Rakúska. A to ešte nebolo všetko. Asi o dva týždne, keď sme už boli na duchovných cvičeniach, hľadali ma dvaja neznámi muži, údajne z Rakúska.

iekto sa ma snažil kompromitovať, aby som nebol vysvätený. Bolo to dramatické, ale na seminár spomínam naozaj rád. Môžu vás chcieť duchovne zabiť, ale Pánu Bohu stačí „guľku“ len trošička vychýliť a netrafí vás.

Neohrozilo to predsa len vašu kňazskú vysviacku? 
Biskup Július Gábriš dostal zákaz vysvätiť ma, no napriek tomu to urobil. Vysviacka i primície prebehli v pokoji. Vtedy som ešte o tom zákaze nevedel. Ale potom, keď ostatní spolužiaci dostávali miesta určenia, a ja som stále nedostával, pochopil som, že niečo nesedí.

Čo ste v tom období robili?
Keďže som nemohol sláviť verejné sväté omše, slúžil som ich v sakristii Baziliky sv. Mikuláša v Trnave.

Medzi krížovými sestrami v Charitnom dome v Dolnom Smokovci sme mali príbuznú, ktorá sa ma opýtala: „Ak nemáš štátny súhlas, mohol by si nám robiť šoféra?“ A tak som šiel.

Po nejakom čase však prišiel pokyn z vtedajšieho vedenia Charity, že musím odísť a následne ma čakal ďalší výsluch ŠtB v Trnave. Po polroku som dostal štátny súhlas a prvú dispozíciu za kaplána do Galanty.

V roku 2008, v deň, keď Cirkev v Európe slávi sviatok svätých Cyrila a Metoda (14. februára), ste sa stali prvým arcibiskupom metropolitom v novozriadenej Bratislavskej arcidiecéze. Ako ste prijali toto rozhodnutie vtedajšieho pápeža Benedikta XVI.? Z čoho ste mali vtedy najväčšie obavy?
Prirodzene, všetci sme očakávali dôležité rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. o reorganizácii cirkevných území, ktoré sa viac rokov pripravovalo s vedomím, že vznikne aj Bratislavská arcidiecéza.

Keď som sa dozvedel, že jej biskupom mám byť práve ja, uvedomoval som si svoje ľudské hranice ešte viac. Každá služba kňaza či biskupa je zameraná na niečo, čo nás ako ľudí prevyšuje.

Takýto úrad sa dá vykonávať iba v skromnom uvedomení si ustavičnej potreby Božej pomoci. Ak by som sa spoliehal iba na ľudské schopnosti, skôr poškodím, ako pomôžem.

Čo bolo najnáročnejšie pri budovaní Bratislavskej arcidiecézy?
Budovanie Bratislavskej arcidiecézy zo stránky štruktúry nebolo náročné, pretože jestvovala v predošlej Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze. Ťažšie bolo skôr budovať vedomie nového spoločenstva v jeho nových hraniciach.

Kto vám dáva spätnú väzbu, hlavne tú negatívnu? 
Kritické podnety mi prinášajú moji blízki spolupracovníci - a to bez obáv. Keďže im ide o dobro Cirkvi, spoločenstva, takéto vedomie im dodáva odvahu, aby mi predniesli kritické stanoviská aj voči mojej osobe.

Možnosti, ako vyjadriť kritiku, sú dnes pomerne bohaté aj prostredníctvom internetu. Veľmi dôležité je zachovať si určitý odstup. Zjednodušenie spôsobu komunikovania totiž so sebou prináša i riziko vyjadrenia kritiky, ktorá nie je dobre premyslená.

Takáto kritika potom môže spôsobovať isté utrpenie. No beriem to ako jav, ktorý patrí k súčasnej dobe. Musíme sa však navzájom znášať, ako nám to odporúča svätý Pavol (porov. Kol 3, 13).

Bratislavskú arcidiecézu vediete viac ako desať rokov. V čom spočíva váš pastoračný plán?
Súčasné pastoračné zameranie Bratislavskej arcidiecézy je v troch oblastiach: mladí ľudia v príprave na manželstvo, prehĺbenie duchovného života nás kňazov a pastorácia mládeže.

Ako trávite voľný čas? Kam zamierite, ak si potrebujete oddýchnuť?
Pre mňa je odpočinkom, keď si môžem urobiť dlhšiu prechádzku. Niekedy z praktických dôvodov tu v meste, v parku. Veľmi rád pozerám futbal a hokej. Tým odpútam svoju pozornosť od riešenia nejakých problémov.

Rád čítate? Aké knihy sú vaše najobľúbenejšie? 
Čítanie nevyhnutne patrí k mojej každodennej práci. Rád však čítam knihy, ktoré mi pomáhajú hlbšie spoznávať Sväté písmo. Teda najmä komentáre, starobylé aj novšie. Je to môj koníček, ktorý mi vždy prináša nejaké prekvapenia.

V detstve som sa v kruhu rodiny naučil sláviť Vianoce ako niečo posvätné, čo je zároveň spojené s mnohými príjemnými vecami, ako je štedrá večera, darčeky, slávnostná atmosféra v kostole.

Ako si spomínate na Vianoce z detstva? 
Spomienky na slávenie štedrej večere a Vianoc v rodine sú pre mňa spomienkami, o ktoré sa v živote opieram. Ako dieťa som sa v kruhu rodiny naučil sláviť Vianoce ako niečo posvätné, čo je zároveň spojené s mnohými príjemnými vecami, ako je štedrá večera, darčeky, slávnostná atmosféra v kostole.

Je to jeden z najkrajších dní v roku. Samozrejme, slávime predovšetkým Narodenie Božieho Syna, ale radosť z Božej lásky môžeme prežívať aj vo väčšom sústredení sa v snahe o vzájomnú lásku.

Dnes ďakujem, že som bol takto vychovávaný, že mi túto krásu Vianoc ktosi odmalička najrozličnejším spôsobom - slovami, skutkami, darmi aj celou atmosférou - pripomínal a viedol ma v tom. Z detského slávenia Vianoc žijem dodnes. Chápanie sa síce mení, ale podstata slávenia Božej lásky je tá istá.

Ktoré z vianočných jedál máte najradšej?
Z vianočných jedál mám rád vyprážaného kapra so zemiakovým šalátom, lebo to pre mňa od detstva tvorí čosi „vianočné“.

Mali ste doma štedrovečerný zvyk, na ktorý rád spomínate?
Zo zvykov doma si osobitne rád spomínam na vianočné vinšovanie a oznámenie narodenia Pána Ježiša, ktoré prebiehalo aj s malou „dramatizáciou“, lebo spočívalo v zaklopaní na dvere, ktoré robili rodičia, zvnútra izby sme sa opýtali, čo nám tí, čo klopú, prinášajú.

Oni odpovedali, že prinášajú narodenie Krista Pána. To sa opakovalo tri razy len pri svetle sviečok. Po treťom opakovaní dialógu vstúpili, vyslovili tradičné oznámenie narodenia Pána Ježiša so želaním požehnaných sviatkov a následne sme sa vzájomne objali a potom nasledovala štedrá večera.

Aké žičenie k Vianociam a Novému roku by ste odkázali našim čitateľom?
Všetkým čitateľom Katolíckych novín, keďže sú veľmi vnímaví na skutočnosť Božieho pôsobenia, želám, nech im Pán dopraje veľkú radosť z Božej blízkosti v jeho narodení.

Nech sa pre každého čitateľa stanú Vianoce zážitkom Božej blízkosti, ktorá ich posilní do ďalšieho života. Kiežby mohli byť dobrými svedkami Božej blízkosti a jeho príchodu aj pre iných ľudí.