Žena sa stáva krásnou, ak je sama sebou

Čo vlastne znamená byť ženou? 
Nič viac a nič menej ako prinášať život tam, kde ho niet: do rodiny, do zamestnania, do spoločnosti a, samozrejme, aj do politiky. Život plný, so všetkými odtieňmi. Prinášať chuť do života tam, kde sa míňa. Prežiariť svet jasom, teplom, úsmevom a radosťou, ktoré robia život plnším.

Rýdza žena vie aktívne prijímať, je receptívna. Ako zem, ktorá prijíma vlahu, živiny, teplo, a to všetko pre semeno nového života, i ona sa necháva oplodniť. Nielen v tele, ale aj v srdci, duši, myslení. A nielen mužmi, ale aj ženami, deťmi, starými ľuďmi a nadovšetko Bohom.

Prijíma v hlbokom tichu, no nie pasívne, ale pretvárajúco, na pohľad neviditeľne, a predsa s neoceniteľným ovocím. Chápe, že je to jej bytostné poslanie. No dobre vie, že život treba nielen prijať, ale ho aj dávať a živiť vo všetkých jeho dimenziách. Ba znova a znova rodiť aj to, čo je už narodené. Čiže dávať seba, všetko. 

To znie pomerne náročne. 
Ženám sa zvykne vyčítať, že sú nestále, premenlivé. V porovnaní s mužmi, ktorých charakterizuje pevná stálosť, by sa však malo skôr hovoriť o ich vnútornej dynamike.

Celá bytosť ženy je nastavená na dve spomínané hnutia: na prijímanie a dávanie. V oboch je majsterkou. Zaiste ju tento pohyb robí krehkejšou ako muža, preto sa potrebuje o neho oprieť. No aj vedomie vlastnej slabosti sa stáva jej prednosťou – robí ju bližšou malým a chudobným. A oddanejšou Najvyššiemu.    

Aká je krásna žena?
Muž rád hovorí o kráse, ktorá má moc šetrne pohnúť jeho vnútrom. No za tým býva sotva badateľné hľadanie naplňujúcich emócií.

Žena má ku kráse a k citom bližšie. Stáva sa krásnou, ak je sama sebou, ak je rada ženou. Ak sa má rada zrelou láskou a primerane sa o seba stará, aj kozmeticky. Ak žije celostne, ako bytostne zjednotená osoba. Možno to pôsobí ako klišé, ktorému sa nedá prísť na koreň.

No všetko krásne vzniká z kroka na krok. Aj nádherná katedrála bola najprv hromadou skál a piesku, kým sa niekto odvážne nepustil do jej budovania. 

Ako vhodným spôsobom pestovať svoju krásu?
Kozmetika je potrebná, ale nestačí. Jej sekundárny efekt môže dokonca krásu pokaziť. Napríklad ak sa žena prestane usmievať len preto, aby sa jej okolo očí netvorili vrásky, jej krása skamenie, možno zhrubne i hlas, vyzdobené prsty zdrevenejú.

"Ako opakuje pápež František, najkrajším Božím stvorením je žena. " 

Pravá žena si radšej nechá vytrhnúť komplexy voči mužom a vyhladiť pokožku svojej ženskosti. Vypáliť hriech ľútosťou, vycizelovať v sebe ľudskosť sťa najvzácnejší šperk. Ako skalné útvary vetrom, necháva sa vybrusovať všedným, každodenným životom. 

Nadovšetko vie inštinktívne vytušiť svoje nafúknuté ego a vypúšťať ho v úprimnej službe iným, aby našla v sebe nevyčerpateľný prameň krásy – aby sa stretla so svojím pravým „ja“, v ktorom sídli Boh sám.

V tom môže byť jedinečnou učiteľkou muža.

Existuje súvis medzi vonkajšou a vnútornou krásou? 
V kontexte veriaceho človeka hlboký. O spätosti vonkajšej krásy s vnútornou nás učí samotná Biblia. Napríklad pri stvorení sveta sedemkrát konštatuje, že čo Boh stvoril, je dobré. No slovo dobré sa z hebrejskej alebo gréckej pôvodiny dá preložiť aj ako krásne.

Biblia zvyčajne nerozlišuje medzi etickým a estetickým rozmerom krásy: podľa nej sú zrastené. Ak hovorí o krásnych pramatkách, dajme tomu o Ráchel, tak vyzdvihuje nielen jej krásnu postavu a tvár, ale aj iskru v očiach. A keďže oči sú oknami do duše, naznačuje tým bohatstvo jej vnútra.

Vidíme to aj v rozprávkach, ktoré ľudovou formou propagujú evanjeliové hodnoty. V nich to pyšné princezné zvyčajne nikam nedotiahnu a Popoluškina dobrota ide na dračku. 

Paradox a neha krásy je v jej krehkosti.

"Duchovné materstvo znamená rozvíjať emocionálny, morálny, kultúrny a duchovný život iných," zhrnula myšlienky pápeža Jána Pavla II. spisovateľka Katrina Zeno. Ilustračná snímka: istockphoto

Ako opakuje pápež František, najkrajším Božím stvorením je žena. Hovorí to v mene mužov, otcov fyzických i duchovných.

I jej krása čím je jemnejšia, tým býva krehkejšia.

Už miesto prvej ženy, nad ktorou Adam žasol okúzlením, veď nebola stvorená z prachu zeme, ale z jeho živého rebra, malo byť tesne po jeho boku. No v akútnom nebezpečenstve pokušenia Adam absentuje, kdesi sa zamotal.

Eva, ktorá nepočula na vlastné uši Pánove inštrukcie, zhrešila, až keď Adam zabudol pri nej zodpovedne stáť.

Mnohé ženy dnes majú podkopnutú identitu či zlomené srdce. Môžu aj ony obdariť svet svojou krásou?  
Ženu robí krásnou nielen radosť zo života a nasadenie pre život, ale aj prijímanie a nosenie bolesti. Opravdivá žena vie, že nový život nepríde bez bolesti, preto ju prijíma, vie s ňou žiť.

Muž utrpenie rieši a je to tak správne. No neraz príde do slepej uličky, a keď už nevie čo s utrpením, tak ho odhadzuje alebo popiera. Vtedy nastupuje žena so svojou ochotou čakať, niesť bolesť v sebe a dávať jej zmysel.

Nezaobchádza s bolesťou ako s odpadom, ale recykluje ju na niečo vzácne. Intuitívne cíti, že každé utrpenie má svoj zmysel, ktorý treba objaviť. Alebo ktorý mu treba dať.

Nosením bolesti s Ježišom sa necháva stvárňovať v hĺbke svojho bytia. Vie, že ňou môže v sebe vydolovať nové dimenzie blízkosti voči tým, čo trpia. 

Ak sa prechádzate vzácnym parkom s prastarými stromami, zistíte, že tie naklonené, hrčovité a ošľahané sú vlastne najkrajšie. Som presvedčená, že v živote ženy je bolesť výzvou, šancou na niečo nové, ozajstné, originálne svoje.

"Ženu robí krásnou nielen radosť zo života a nasadenie pre život, ale aj prijímanie a nosenie bolesti. " 

Práve zlomená žena môže byť ešte plodnejšou, lebo sa učí najvyššiemu umeniu: robiť plodnou samotnú bolesť. A tej je na tomto svete dosť.

Ako hovorí Ježiš, že len čo žena porodí dieťa, už nemyslí na bolesť; keď skúška bolesti pominie, prichádza jej ovocie, ktoré býva sladké, len musí dozrieť.

Po každej skúške stačí svoj život znovu pozbierať a poskladať. Lebo nikto a nič na svete nám nemôže vziať to, čo sme, a ani to, čo sme vytrpeli a čo nás urobilo chápavejšími, múdrejšími, lepšími.

Ako rásť vo svojej ženskej identite?
Odpoviem asi nepopulárne: starostlivosťou. No bez ustarostenosti. Lebo druhým pólom bytostnej krásy je vedieť sa starať o druhého človeka: bezmocného, hendikepovaného, smutného či opusteného.

Znamená to mať otvorené oči aj uši, nielen tie fyzické, ale aj tie, ktoré súvisia s geniálnou inteligenciou srdca: aby sme videli o koho a ako sa postarať. 

Už dievčatko je krásne, keď zanovito kŕmi a oblieka svoje bábiky. Dozrieva v ženu. Ak to v detstve nestihne, dobieha to až naživo a na to podstatné už nemusí stačiť.

Existuje vhodný spôsob, ako svetu ponúknuť svoju krásu? 
V prírode nemá každý kvet ideálne miesto. No o to viac poteší, keď ho objavíme celkom nečakane. Výzvou pre každú z nás je kvitnúť tam, kde sme.

Šla som do nemocnice navštíviť našu vyše osemdesiatročnú spolusestru v ťažkej chorobe. Keď som sa na ňu zahľadela, nedalo mi nepovedať jej: „Aká ste pekná!“ A ona na to: „Ale choď, nikdy som nebola pekná.“

"Žena je tu, aby na zemi vďaka jej statočnému súcitu nevyhasol život. " 

Keď som o pár mesiacov po jej smrti náhlivo tlačila nákupný košík v potravinách, vrátila mi to. Neznáma pani, tiež s košíkom, ma oslovila: „Aká ste pekná!“ Riadne ma zaskočila a rozosmiala: „Veď už mám sto rokov!“ Hneď mi napadli moje neupravené šediny, celý život bez kozmetiky, drsné dlane a ešte k tomu celá v šedom.

Neskôr mi to došlo. V Božej záhrade krásnych žien treba mať aj zopár takých, ktoré zahaľujú svoju vonkajšiu krásu, aby otvorili škáročku aj pre tú, čo presakuje znútra.

Veď každý z nás si vie vybaviť zošúverenú starenku, matku Terezu, ktorej vnútorná krása jedinečne stvárňovala tú vonkajšiu. Spleť vrások len dávala vyniknúť nehe v jej pohľade.

Rozdávať krásu teda nie je úloha len pre najatraktívnejšie ženy. 
Nie, ani Panna Mária nebola dáka miss univerzum. A predsa je najkrajšia, lebo sa dotýkala Božej prítomnosti v hĺbke svojho bytia. Z daru Božej milosti a svojej vynikajúcej spolupráce s ňou našla v sebe skutočný prameň večnej krásy. Dotýkala sa jej denne očami, ušami, srdcom aj v Ježišovi. A dodnes sa jej dotýka v nás, malých a chudobných. 

"Už dievčatko je krásne, keď zanovito kŕmi a oblieka svoje bábiky. Dozrieva v ženu. " 

Od Márie sa môžeme učiť, že malé gestá majú atómovú silu. A ženy to vedia. Veď aké výkony sa dajú dosahovať pri namáhavej výchove detí? Skôr „nevýkony“...

Preto plnokrvná žena spontánne prevracia naruby monštrá výkonov, lebo je v kontakte so sebou, so svojím srdcom, a tým aj s trpiacimi. A naopak, či existuje na svete väčší „výkon“ ako dobre vychovaný syn, dcéra?

Môže aj naša krása, parafrázujúc Dostojevského, spasiť svet? 
Neraz mi napadne norimberský proces, na ktorom najvyšším nacistickým pohlavárom asistoval americký dôstojník – psychológ, zhodou okolností žid. Keď sa ho novinári po ich poprave pýtali na mienku, ako sa títo napohľad slušní ľudia, starostliví otcovia, mohli dopúšťať takých zverstiev, odpovedal: „Pre absolútny nedostatok spolucítenia.“ 

Žena je tu, aby na zemi vďaka jej statočnému súcitu nevyhasol život. Naša misionárka mi na otázku, ako prežívajú súčasnú politickú krízu na Ukrajine, napísala: „To vieš, chlapci vo vláde sa hrajú na vojnu a odnesú si to pešiaci...“

"Eva, ktorá nepočula na vlastné uši Pánove inštrukcie, zhrešila, až keď Adam zabudol pri nej zodpovedne stáť." 

Ozajstné ženy nikdy nepodnecujú k vojne. Vedia, koľko treba platiť za každý život. A veria životu aj uprostred mašinérie moci, efektivity a konzumu, ktorých ovocie sa často vyhadzuje oknom nielen na zbytočné, ale často i zvrátené zbrojenie. Ony sa zvyčajne do vysokej ekonomiky nedostanú, lebo – ako to robia v rodine – najlepšie veci by dávali tým najslabším.

Žena prispeje k „spáse“ sveta tým, že jeho účtovnú logiku vyváži pravým zmyslom a zdravým súcitom. Tým, že oživuje a ozdravuje emocionalitu sveta. Tým, že sa obetuje radšej pre reálne a konkrétne ako abstraktné a univerzálne.

Je povolaná byť „pôrodnou asistentkou“ nového života celej spoločnosti.

V tomto zmysle svet zachráni bytostné kňazstvo ozajstnej ženy, ktoré spúšťa jedinú účinnú revolúciu – revolúciu lásky.