Žiadne sily temna nedokážu uväzniť Svetlo

Začnime teda od prameňa, ako sa na ucelené literárne dielo patrí. Profesorka Eva Fordinálová sa narodila 17. decembra 1941 v Borskom Mikuláši.

Jej literárne a historické bádanie sa sústreďuje na staršiu slovenskú literatúru, najmä však z obdobia národného obrodenia, vyzdvihujúc predovšetkým osobnosť Jána Hollého, ktorú analyzovala vo viacerých vedeckých štúdiách.

Veď jej rodný dom sa symbolicky nachádza oproti rodnému domu nášho velikána – národovca a spisovateľa. Kto ho teda mohol intenzívnejšie percipovať, ak nie práve ona?

Pozrime sa teda, ako literárna vedkyňa a pedagogička odkrýva životné akcenty, v ktorých vyznáva dar viery a lásku k Slovu.

Povedzte, ako sa z malého dievčaťa stane literátka; mali ste už v detstve potenciál pracovať so slovom?

Odpoviem úprimne: neviem. Ale mám istú predstavu, že ešte „hore“ pred fyzickým narodením každému „adeptovi“ premietnu „film“ o jeho živote, poslaní, ktoré má splniť. Ak súhlasí, ide. Netušiac, spĺňa, respektíve nespĺňa určený plán. Potom trpí a sťažuje sa na osud.

Poznám situácie, keď som sa aj ja cítila ako Jonáš, s úmyslom utiecť pred určenou povinnosťou. A všetky únikové dvere boli zamknuté, až vždy jedny sa predo mnou otvorili ako na fotobunku. Tak ma zhora dostali, kde ma chceli mať. Je pravda, že ma vybavili príťažlivosťou k slovu, rada som písala slohy.

Inšpiroval vás niekto, mali ste oporu v rodinnom prostredí?

Pracovať so slovom malo stále pre mňa od detstva príťažlivú silu. Rodičia brata aj mňa v tomto smere podporovali, všetky darčeky sa u nás vybavovali knihou. Ale na doplnenie k inšpirácii. Áno.

Ako druháčka som dostala na sviatok sv. Mikuláša od maminej priateľky – pani učiteľky Šutovskej krásne ilustrovanú knihu Zvonky od Ľudmily Podjavorinskej. Úplne ma opantala.

Onedlho som takmer polovicu básní poznala naspamäť a niektoré viem až doteraz. A vraj som vtedy vyhlásila, že chcem byť spisovateľkou, za čo sa mi dlho posmievali, kým som sa ňou nestala.

Pedagogický inštitút v Trnave, potom história – slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Ste literárna historička, vedkyňa, literátka a poetka, pedagogička; čo vás najviac charakterizuje, inými slovami, čo vám je najmilšie?

Ťažko by som označila niektorú z týchto kategórií za prioritnú. Každá ma niečím poznačila, formovala.

Ako slovenčinárka a dejepisárka som pochopila, aké medzery majú učebné osnovy, čo by bolo treba (robila som to „na čierno“) doplniť na pochopenie celých oblastí dôležitých pre celkový obraz našej kultúry a dejín.

A samostatným výskumom týchto „čiernych dier“ sa mi začali nejako samočinne prelínať fázy obdobia pedagogickej práce, cez letné prázdniny vedeckého výskumu s tvorbou poézie. Asi som ich striedala ako „dovolenky“.

Z pohľadu vlastného literárnovedného výskumu ste číslo jeden priradili záujmu o slovenské národné obrodenie a najmä osobnosti i dielu Jána Hollého. Čím vás oslovil?

Napísala som o tom päť kníh, ale pre stručnosť si „vypožičiam“ citát od Svetozára Hurbana Vajanského:

Hollý vstúpil do národného života v najvyšší čas, keď rýchlo pribúdajúcimi maďarizačnými zákonmi „z každej vežičky odzváňali Slovákom“, a pred ním jeho otec Jozef Miloslav Hurban napísal:

„On prvý vyslovil slová čarodejné: ty si, z takéhoto rodu pochádzaš, také je tvoje meno a tvoja budúcnosť.“ Aby som sa „nerozšupla“, isté je, že sme Jána Hollého doposiaľ v úplnosti nedocenili, hoci stojíme na jeho mocných pleciach. Aj jeho zásluhou „Slováci ešče žijú / a budú žiť vždycky ze slávú!“ (Ján Hollý, Svatopluk).

Na čo vyzýva život i dielo tohto kňaza a národovca?

Nielen mňa, ale za najdôležitejšie považujem, že oslovil štúrovcov. Za najdôležitejšie verše v celej našej poézii považujem oduševňujúcu výzvu v ťažkej situácii národného ohrozenia, keď snem na Devíne rozhodoval, či ísť do boja s nemeckou vojenskou presilou:

Večňe-ľi odsúďen k tomu náš je tu na svete národ, pod cudzím abi ľen sme zapráhľí díchaľi jármom a vlastnú slobodu, vlastnú neužívaľi volnosť? Čož na to poveďá nám ňekdy potomci? Radšej smrť slavnú a hrdinský zvoľme si úmor; Dajme sa rozťať a krv do poslednéj kapky vylejme, kleslú než slobodú v otrockém járme naríkať! (upravený pravopis, porov. Svatopluk).

Ihneď ich pochopili a na pamätnej devínskej schôdzi roku 1836 recitovali a prijímali „nový, národný krst“ podľa mien hrdinských bojovníkov z eposu Svatopluk, vrcholného diela národného zjednotenia. Pripomeňme, že inšpirovali aj Chalupkovu „veľbáseň“ Mor ho!

Zásluhou sily Hollého poézie a jeho charizmatickej osobnosti prichádza k národnému zjednoteniu a podľa Hurbana „z bratislavského evanjelického lýcea sa začali púte na katolícku faru do Maduníc“. Veľmi dôležité je pripomínať si neskoršiu pamätnú návštevu na Dobrej Vode.

Neviem pochopiť absenciu Jána Hollého v ankete Najväčší Slovák, veď práve on vytvoril prepojenie medzi Bernolákom a Štúrom. Ľudovít Štúr prvý nazval Hollého otcom Slovákov! Mali by sme sa spamätať!

Slovenskú klasicistickú literatúru spájate s kresťansko-národným základom celej našej kultúry. Návrat k cyrilo-metodskej tradícii je stále aktuálny, no pre mnohých sa stala len akýmsi folklórnym ornamentom a to je málo. Čo si o tom myslíte?

Za ich „dedičstvo viery“, ktoré sa stalo dedičstvom otcov, im patrí naša nezabudnuteľná vďaka. Ich „sfolklorizovanie“ ma síce hnevá, lebo sa obávam, že sa v ňom stráca neoceniteľný a nedocenený význam byzantskej misie.

Trvalé „domovské právo“ jej členovia získali zásluhou vzájomného pochopenia, ja tomu hovorím „láska na prvý pohľad“. Vďačíme im za zvnútornenie, pochopenie „radostnej zvesti“ a zároveň aj za dvojkríž, hlásajúci Krista ako Kráľa spravodlivosti.

Viedol nás dejinami až do nášho štátneho znaku. Aj nezaujato ho pokladám za najkrajší na svete.

Vaša poézia sa obracia k svojim koreňom, Záhoriu. Využívate prírodné obrazy, ale tiež námety ovplyvnené duchovnosťou. Ste akoby kontinuálne orientovaná smerom „hore“; sú to jasné východiská a zreteľné impulzy vašej tvorby?

Doteraz som nad tým až tak neuvažovala. Tvorba bola a aj je spontánnou záležitosťou – a teraz si uvedomujem, že ma na Záhorie „zhora“ poslali pre jeho šírky a dĺžky, ktoré akoby umožňovali rozlet.

Milujem ich. Vo veľkých mestách i v horách sa cítim stiesnene, potrebujem „štartovaciu plochu“ k vzletu. Pripravili ste pre rozhlasových poslucháčov aj súbor esejistických reflexií Ranné zamyslenia (2001).

Ranné napojenie na Stvoriteľa má neodškriepiteľný význam. Aké miesto má modlitba vo vašom živote?

Síce ruženec sa mi stal už vyše dvadsať rokov každodennou súčasťou dňa, ale ešte špeciálne: prv než začnem písať, privolávam svojou osobitnou modlitbou Ducha Svätého na pomoc. Zväčša ma berie na milosť.

Viera – slovo, ktoré niektorí vyslovujú s dešpektom. Čo bytostne pre vás znamená?

Môžem byť stručná: inšpiráciu, povznášanie ducha zásluhou Ducha: „Čoho sa mám báť ?“

Vráťme sa ešte k duchovnému potenciálu literatúry. Pred niekoľkými rokmi ste sa pre Katolícke noviny vyjadrili, že top kniha, ktorú považujete za literárne antidepresívum, je Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Platí to stále? Čím vás uchvátili jeho myšlienky?

Domnievam sa, že pre pochopenie lepšie bude uviesť zopár jeho myšlienok:

„Komu mám uveriť, Pane, ak nie tebe?“ „Rob, čo môžeš, a Boh bude nápomocný tvojej vôli.“ „Pane, ty vieš, ako bude lepšie: daj mi, čo chceš a koľko chceš a kedy chceš.“

„Lepšie je menej vedieť a svoj menší rozhľad dopĺňať pokorou, než mať celé poklady vedomostí, a byť pritom márnivo samoľúby.“

„Láska Božia premôže všetko a rozmnoží všetky schopnosti duše.“ „Neosoží nijaká múdrosť, ak ju ty, Pane, prestaneš riadiť.“

I keď súčasná situácia sa nám značne odlišuje od tých z predchádzajúcich rokov, nedá nespýtať sa, ako duchovne prežívate Veľký týždeň, ktorý vrcholí veľkonočným ránom.

Predovšetkým ako nádej. A na tom ani pandémia nič nezmení, veď akt vzkriesenia nám nemôže zabrániť prijímať toto obdobie s povzneseným srdcom, s upevneným vedomím, že žiadne sily temna nedokážu uväzniť Svetlo. Teraz máme ideálny čas si to uvedomiť.