Život Vendelína Javorku mal punc duchovnej odvahy

Spoznávať a objavovať duchovnú inšpiráciu z výnimočného životného príbehu pátra Vendelína Javorku nám pomáhal Milan Hudaček (58), archivár Spoločnosti Ježišovej. A ponúkol nám skutočne zaujímavé informácie.

Tento rok si pripomíname 55 rokov, ako nás do večnosti predišiel jezuitský páter Vendelín Javorka. Ako by ste ho stručne charakterizovali?

Páter Vendelín Javorka bol slovenský jezuita, neobyčajný svedok viery v Ježiša Krista. Narodil sa v Černovej pri Ružomberku 15. októbra 1882. Bol najstarší z desiatich detí. Jeho matka Mária bola sesternicou preláta Andreja Hlinku.

Rodina Javorkovcov bola dosť rozvetvená. Niektorí jej členovia sa vysťahovali do Ameriky a usadili sa v americkom Pittsburghu. Jeho otec Michal bol železničiarom, často ho v službe prekladali, čo malo za následok časté sťahovanie sa na nové miesta za otcom.

A čo dospievanie, respektíve mladícky vek?

Do školy začal Vendelín chodiť v Sučanoch. Bola to židovská škola s nemeckým vyučovacím jazykom. Nešlo o konfesijnú, ale o verejnú školu s dobrou úrovňou. Po jej skončení nastúpil do gymnázia v Ružomberku (1895 – 1899). Keďže sa u neho prejavil záujem o duchovné povolanie, v štúdiu pokračoval v malom seminári v Ostrihome. Tam aj 4. júna 1903 zmaturoval.

Vieme niečo o pôvode jeho rozhodnutia stať sa rehoľníkom a ako následne postupoval vo filozofických a teologických štúdiách?

Vízia kňazského povolania sa konkretizovala postupne. U Vendelína sa prebúdzalo misionárske povolanie a začal uvažovať o reholi. Vo svojich zámeroch sa rozchádzal s energickým ujkom Andrejom Hlinkom. Ten mladému záujemcovi o kňazstvo pripomínal, že sú potrební kňazi, ktorí žijú s národom a vedú ho na cestách politiky, hospodárstva a sociálnej práce.

Vendelín svojho príbuzného vypočul, ale po zvážení sa vydal cestou rehoľného zasvätenia. Do jezuitského noviciátu vstúpil 14. augusta 1903 v Trnave. Na pokročilejšiu formáciu ho predstavení poslali do Sankt Andrä v dnešnom Rakúsku, kde študoval rétoriku a klasické jazyky.

Územie Slovenska vtedy patrilo do Rakúskej jezuitskej provincie a tá mala v Bratislave filozofický inštitút. Vendelín tam absolvoval v rokoch 1906 – 1909 filozofiu. Potom nasledovali dva roky vychovávateľskej práce na kolégiu v Kaloči (Maďarsko).

Zo slovenských mladých jezuitov tam spoznal Rudolfa Mikuša, ktorý sa stal jeho dobrým priateľom. Na teologické štúdiá bol vyslaný v roku 1912 do Innsbrucku. Na záver štúdií 29. júna 1915 prijal kňazskú vysviacku. Primície mal v Černovej, vtedy však jeho rodičia už nežili.

Zaujímavosťou je, že po vysvätení za kňaza sa stal vojenským kaplánom na fronte počas prvej svetovej vojny. Máme nejaké správy o tejto etape života pátra Vendelína?

Vojna sa konkrétne dotkla ich rodiny. Na primíciách nebol ani Vendelínov brat, ktorý v tom čase už narukoval. Po roku – v lete 1916 odišiel aj 34-ročný páter Vendelín na východný front. Pri inšpekcii bojovej jednotky si ho všimol ministerský predseda Štefan Tisza, lebo Vendelín Javorka sa vynikajúco staral o ranených až v prednej frontovej línii.

Vojna sa síce skončila v októbri 1918, ale povojnové nepokoje ešte okúsil v Trnave. Maďarské vojenské oddiely sa snažili udržať svoje územie pod kontrolou. Ich hliadka prišla na vrátnicu jezuitského domu hľadať „českých dôstojníkov“, keďže v meste videli, ako Vendelín Javorka a dvaja ďalší pátri vošli do rehoľného domu.

Vrátnik zavolal Vendelína Javorku, aby im vysvetlil omyl, lenže tí nechceli porozumieť a jeden vystrelil na prichádzajúceho pátra z pištole. Našťastie ho minul a pátra pohotovo zachránil iný vojak, ktorý ho spoznal.

Mnohým – najmä zo staršej generácie – bol blízky časopis Posol Božského Srdca. Otec Vendelín bol jeho redaktorom a tiež „ľudovým misionárom“. Dá sa povedať, že úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu šíril aj takýmto spôsobom?

Mesačník Posol prevzal na jeden rok po pátrovi Silvestrovi, kým ho nevymenil v redakcii páter Králiček, ktorý sa na Slovensko vrátil z Bosny. Úlohou Posla bolo kristocentricky viesť veriacich a podporovať cirkevné diela. Na Slovensku vtedy ešte nemali jezuiti exercičné domy.

Na prehlbovanie veriacich preto slúžili ľudové misie. Trojčlenná či štvorčlenná skupina, do ktorej patril aj Vendelín Javorka, chodievala po slovenských farnostiach, ale pátri pôsobili aj v Juhoslávii a Rumunsku, kde kázňami a spovedaním obnovovali ducha viery.

Páter Vendelín odišiel 7. januára 1924 z Trnavy do menšej komunity v Bratislave. Asi rok bol jej predstaveným.

Generálny predstavený rehole Włodzimierz Ledóchowski ho v roku 1925 povolal do Ríma, aby sa pripravil na misie v Rusku.

Po novembrovej revolúcii v Rusku v roku 1917 emigrovali z krajiny tisíce ľudí. V Európe sa o ruských katolíkov nemal kto postarať. Túto úlohu pápež Pius XI. zveril jezuitom a zapojil sa do nej aj Vendelín Javorka. Pochopil, že ju zvládne najlepšie tímovým spôsobom, keď založí v Ríme kolégium na výchovu nových kňazov.

Pustil sa do budovania kolégia Russikum, do ktorého potom zháňal po Európe vychovávateľov i študentov. Z jeho formácie vzišlo aj niekoľko slovenských kňazov, ktorí sa usilovali evanjelizačne pomôcť Rusku.

O ruských emigrantov sa páter staral aj niekoľko rokov v Charbine a v Šanghaji (1933 – 1939), kde založil farnosť pre 40-tisíc Rusov, ktorí sa tam po revolúcii uchýlili.

Okrem toho mu v roku 1929 pápež Pius XI. zveril aj úlohu rektora tohto kolégia. Aká to bola inštitúcia?

Ruské kolégium v Ríme budovali v rokoch 1927 – 1929. Osobitný milodar vtedy darovali pápežovi karmelitánky z Lisieux, ktoré prišli v roku 1925 na svätorečenie Terézie z Lisieux do Ríma. Rodná sestra svätice vtedy priniesla 20 miliónov talianskych lír a Pius XI. ich venoval novému kolégiu.

Za jeho prvého rektora vymenoval 29. októbra 1929 Vendelína Javorku. V prvý rok doň nastúpilo sedem študentov. Formácia spočívala v teologickom štúdiu na Pápežskom Východnom inštitúte a v kolegiálnej výchove v Russiku.

Žiaľ, možno práve tieto jeho aktivity mu „priťažili“. Na konci druhej svetovej vojny ho Červená armáda zajala v Rumunsku, kde vtedy pôsobil, a označila za špióna. Čo nasledovalo?

V starostlivosti o katolíkov východného obradu páter Javorka po prechode frontu druhej svetovej vojny išiel do Severnej Bukoviny, ktorá ešte začiatkom vojny patrila Rumunsku. Po odchode frontu si ju na základe Moskovských zmlúv anektoval Sovietsky zväz.

Po dlhšom sledovaní horlivej služby Javorku v opustených farnostiach ho ruská NKVD zatkla a odvliekla do Moskvy. Tam si vypočul ortieľ, že ho čaká jedenásť rokov nútených prác. Po kratších zastávkach na viacerých miestach ZSSR nakoniec skončil v internácii na severozápadnom Urale vo Vorkutskej oblasti.

Aký bol jeho život v ruských táboroch?

Bol to pracovný život. Asi rok a pol pracoval v Temlagu v Mordovskej oblasti. V roku 1947 tam pracovalo 16-tisíc väzňov. Väzni spracovávali drevo v lese, pracovali v poľnohospodárstve i pri výrobe textilu. V roku 1949 Vendelína Javorku previezli do Vorkutskej oblasti, kde v povodí riek Ussa a Inta bolo 17 pracovných táborov.

Keďže Vendelín Javorka mal už 67 rokov, nefáral s mladšími do bane, ale pracoval na povrchu. Zima tam trvala osem mesiacov s teplotou od mínus 20 do mínus 60 stupňov Celzia. Život sťažovali búrlivé víchrice. Páter bol takmer 10 rokov bez kontaktu s príbuznými.

V roku 1954 pri jeho sťahovaní do Poťmy (Mordvinská autonómna sovietska socialistická republika) dal o sebe prvú správu, ktorú zachytil jeho brat v Žiline. Ten sa obrátil na Československé veľvyslanectvo v Moskve, ktoré v spolupráci s miestnymi úradmi dosiahlo vrátenie uväzneného pátra Javorku v roku 1955 do Československa.

Zomrel v povesti svätosti – čo to znamenalo?

Páter si udržiaval modlitbový život. Po polnoci, keď ho v pracovnom tábore nevyrušovali, slúžieval po sediačky na slamníku svätú omšu. Niektorí väzni, ktorí to vedeli, sústredili sa na svojich lôžkach a modlili sa s ním. Udavači sliedili aj v týchto podmienkach a bolo potrebné plány meniť. Nemenila sa však osobná a vytrvalá modlitba, pomocou ktorej živil svoju vieru i vieru priateľov.

Čo by sme málo poznané o tomto mužovi viery a lásky k Bohu ešte našli v archívoch rehole?

Po príchode do Československa našiel svoju rehoľu zrušenú. Práve prebiehal súdny proces s desiatimi jezuitmi, v ktorom provinciála odsúdili na 12 rokov. Vendelín Javorka ostal síce na slobode, ale od roku 1956 boli na neho nasadzovaní agenti.

Do konca života sa nezbavil démona, ktorý po ňom za službu pomoci obetiam komunistickej ideológie sliedil a trápil ho. Takéto trápenia sprevádzajú ľudí ustavične a Vendelín Javorka nám je príkladom, že aj v ťažkých podmienkach života možno pociťovať Božiu pomoc a bez kompromisov si zachovať živý vzťah k Bohu.