Živý stream medzi mojím a Božím srdcom

Udalosti Veľkonočného trojdnia sú staré už dvetisíc rokov. Ten časový úsek je možno pre niekoho pridlhý a nevie si úplne uvedomiť Kristovo vykupiteľské dielo. Ako to vidí cirkevný historik?

To, že sme pokrstení, nie je záležitosť zápisu do matriky alebo darčeka od krstných rodičov. Je to online napojenie na Boha. Živý stream medzi mojím a Božím srdcom. Naozaj je to niečo veľmi živé, veľmi aktuálne a je dôležité prežívať účinnú Božiu prítomnosť. Pretože má dosah na prežívanie konkrétneho životného okamihu. Keď toto človek má a žije s tým, kráča sa mu – nepoviem ľahšie, lebo nie je to ľahšie – zorientovanejšie. Či už pri znášaní ťažkostí, bolestí alebo zrady.

Ako teda Kristovo zmŕtvychvstanie doceniť v dnešných časoch?

Je pravda, že máme sklon prežívať našu vieru ako nejakú historizujúcu nostalgiu. Ide však o to, či dovolíme Ježišovi, aby mal dosah na našu konkrétnu prítomnosť. Nie sme klub nostalgikov ani historický krúžok. Sme ľudia, ktorí žijú na tejto zemi v tejto konkrétnej chvíli a do nej pozývajú Boha, aby platilo jeho evanjelium a jeho zákon.

Ako vy pozývate Boha do svojho života?

Každodennou modlitbou. Za veľmi kľúčové považujem strelné alebo skôr situačné modlitby. V konkrétnej situácii poprosím Pána, aby mi dal svetlo, trpezlivosť, lásku, pokoj, múdrosť.

V čom sú pre vás dni Veľkej noci iné ako ostatné dni?

Veľká noc by mala byť taká čistička, stimulátor pre ďalší život. Nie je to izolované obdobie, ale čas, keď sa trošku pozastavíme, sústredíme. Čím hlbšie, tým lepšie, aby sme potom tie ostatné dni roka dokázali prežiť s vierou. Je to, ako keď tankujeme na benzínovej pumpe – zaberie nám to len pár minút, ale aj tých pár minút môže byť pre ďalšiu cestu rozhodujúcich.

Ktorý moment Veľkonočného trojdnia je pre vás najhlbší?

Myslím, že celé posolstvo je zhutnené v obraze Ježiša vstupujúceho cez zatvorené dvere. Je tam prekonanie prekážky, v tomto kontexte je ňou smrť. Aj smrť chápeme ako zatvorené dvere, skončenú cestu. Ježiš však vstupuje medzi svojich apoštolov, dýcha na nich – čo je paralela k stvoriteľskému dýchnutiu Otca na Adama – a hovorí: pokoj vám. Ukazuje im smrteľné rany, ale je živý. To je ten prielom k novému chápaniu života – smrťou sa nekončí, ale na jeho pozemskom konci budeme vnímať veľké svetlo.

Utkvela vám niektorá Veľká noc zvlášť v pamäti?

Výraznejšie mám v pamäti Veľkú noc, keď som ako bohoslovec prvýkrát rozdával sväté prijímanie. Alebo Veľkú noc na základnej vojenskej prezenčnej službe, keď som sa nedostal domov. Alebo Veľkú noc po návratoch z Ríma. Zakaždým sa do toho zmŕtvychvstávania premietla nejaká nová skúsenosť, ale vždy to bol upgrade, vždy to bolo niečo hlbšie.

Rád chodíte medzi ľudí nielen do farností, ale aj na verejné miesta. Počas tohto Pôstneho obdobia ste napríklad mali stretnutia pri studni na Primaciálnom námestí. Prečo táto forma apoštolátu?

Pretože si uvedomujem, že existuje určitá skupina ľudí, ktorí z najrôznejších dôvodov nikdy nevojdú do spovednice, kostola, na faru a určite nie na biskupský úrad. Pápež František povedal: choďte na námestie. To je veľmi jednoduché. Keď uverejním na sociálnej sieti, že som k dispozícii, ľudia na to námestie prichádzajú. Mám s tým zatiaľ veľmi dobré aj zaujímavé skúsenosti.

Mohli by sme nejakú priblížiť?

Každý rozhovor pokladám za diskrétny, preto nezvyknem prezrádzať detaily. No, chvála Bohu, zdá sa, že som veľakrát mohol niekomu pomôcť, niekoho usmerniť alebo sa rozprávať o jeho živote. Nechodia za mnou len veriaci ľudia, ale aj ľudia s vážnymi životnými problémami. Nezažívam nejaké hejty, netolerantné prejavy. Je to prijímané ako možnosť jednoducho sa stretnúť s biskupom.

Čo vo všeobecnosti ľudí najviac trápi? Na čo sa vás pýtajú?

Hľadajú lásku. Pre seba, pre druhých. Celé sa to točí okolo tohto. Ľudia hľadajú ukotvenie, lásku, pokoj vo vzťahoch.

Pred sviatkami zvyknete tiež spovedať na hlavnej stanici. Je to rozvíjanie výzvy, aby sme vieru žili aj mimo múrov kostola?

Áno. Neexistuje také prostredie, kde by toto nemohol človek ponúknuť. V podstate 99,9 percenta rozhovorov, ktoré mám na týchto verejných miestach, je zmysluplných. Sú v najrôznejšej podobe, ale sú zmysluplné. Aj pred týmito sviatkami som mal naplánované spovedanie na Zelený štvrtok a Veľký piatok.

Ste jeden z prvých duchovných na Slovensku, ktorý začal na pastoráciu využívať online priestor. V čom vidíte jeho pozitívny význam?

Predovšetkým je to jedinečná možnosť na rozšírenie už prebiehajúcej služby. Ak prednesiem kázeň pre dvesto ľudí v kostole a zároveň túto kázeň nahrám a uverejním na podcaste, tak si ju vypočujú ďalšie stovky, možno tisícky ľudí. Druhá vec je orientovanie sa na duchovný obsah. Ľudia si vďaka moderným technológiám sami vyberajú svoje spirituálne vzťažné body. Či chceme, alebo nie, svojím spôsobom existujú virtuálne farnosti, možno aj virtuálne diecézy biskupov, na ktorých sú ľudia orientovaní. Nemusí to byť nevyhnutne zlé, lebo ľudia hľadajú niečo hutné, hlboké a  zároveň zrozumiteľné a moderné. Myslím, že keď sa to ponúknuť môže, tak je to aj povinnosť. Je to vlastne misia bez toho, aby som odišiel z vlastnej krajiny. Je pravda, že na tom digitálnom kontinente je veľa špinavých, nedobrých, deštruktívnych vecí. Do tohto priestoru však môžem ísť s tým, že ponúkam svetlo, nadhľad, odstup, iný rozmer.

Neboli ste niekedy znechutený z toho, čo všetko sa v online priestore nájde?

Nie znechutený v zmysle, že by som s tým chcel skončiť. No skutočne človeka niekedy prekvapí, kam až môže ľudská vulgárnosť a zlomyseľnosť zájsť. Vždy však rozmýšľam nad tým, či to nie sú ľudia, ktorí sami nezažili lásku a sú vo vzdore voči celému svetu. Ako hovorí svätý Pavol: kto vám robí zle, toho požehnávajte. Nemal by som teda konať zrkadlovo. Túžim, aby všetci, ktorí mi ublížili, získali rozhrešenie, aby im bolo sprostredkované Božie milosrdenstvo. Aby našli kňaza, ktorému odovzdajú svoju dušu, aby sa spasili.To, že na mňa niekto nakričí alebo mi vynadá, je len určitý typ volania po komunikácii.

Mnohí ľudia ventilujú svoju nenávisť na internete, pretože im poskytuje anonymitu. Nevnímate však, že nenávisť sa čoraz viac prenáša aj do reálneho sveta?

Keď sa zmazávajú morálne mantinely – napríklad to, že dieťa má právo narodiť sa, že muž je muž a žena je žena –, všetko sa rozpadáva. Keď nie je nejaký limit, morálny vzťažný bod a všetko je dovolené, súvisí to aj s tým, že ľudia sa menej hanbia povedať veci, za ktoré by sa ešte pred desiatimi rokmi prepadli pod zem. Jeden z problémov je, že prenášame názorové rozdiely do osobnej roviny. Musíme sa naučiť byť priatelia aj vtedy, keď máme na niektoré veci zásadne odlišný názor. Lebo ak chcem niekomu ukázať, že nemá celkom pravdu, nejde to bez komunikácie. V tomto sú, myslím, ľudia v iných krajinách disponovanejší. Priatelia sa, aj keď majú odlišné názory.

Ako teda reagovať, aby sme neprehlbovali rozdelenie, ale vytvárali spoločenstvo?

Nikdy neliať olej do ohňa. Musíme to, samozrejme, rozlíšiť. Ak sa na mňa niekto nahnevá, pretože poviem, že dieťa si zaslúži ochranu od počatia, nie je mi jedno, že si to myslí, pretože tým ohrozuje aj vlastnú spásu. Ak presadzuje potraty a na základe jeho propagácie tejto myšlienky sa nejaká žena rozhodne, že si nechá zobrať dieťa, tak je to jeho priama zodpovednosť.

Do týchto temných stránok však svieti aj svetlo viery, svetlo radosti. V čom ho vidíte vy?

Aj keď je niekto úplne zlomený, frustrovaný zo spoločenskej alebo politickej situácie, čas beží a Boh má všetko v rukách. Tí, ktorí veria v Boha, sa snažia urobiť všetko preto, aby sa zlo umenšovalo a dobro rozhojňovalo. Akokoľvek bola vojna desivá, tak charitatívne inštitúcie vrátane kresťanov mnohých ľudí zachránili a mnohým pomohli. To platí dnes a bude to platiť vždy. Vierou vždy vidím za horizont nejakej konkrétnej situácie. Na konci slepej uličky sú predsa len dvere. Možno k nim možno prísť až na tri milimetre, ale potom zistím, že je tam priechod.

Blíži sa vaše životné jubileum, v máji oslávite šesťdesiatku. Za čo ste Bohu vďačný?

Bohu vďačím za život, za svojich rodičov, za vieru aj za kňazské povolanie. Vždy som ho mal rád a mám ho rád.