Známy lekár odkazuje zajtrajšku

Ukazuje sa, že starosti o budúcnosť nám začínajú prerastať cez hlavu. Hoci viac-menej aj tak väčšinu z vecí nemôžeme ovplyvniť. Máte ten pocit? 

Všimli ste si, ako je koronavírus z estetického pohľadu krásny? Symetrický, oku lahodiaci tvar. Vedci hovoria, že samotný vírus nie je živý. Na to, aby sa rozmnožoval, potrebuje živé bunky.

Nepovedia, že Toxoplasma gondii nie je živá, pretože na svoje rozmnožovanie potrebuje mačku. Napriek tomu toxoplazmóza je tvor, zatiaľ čo vírus ním nie je a právom ho môžemem označiť za netvora.

Ale rovnako ako občas musí prísť mráz, aby sme si uvedomili krásu teplého hrejivého dňa, musí občas prísť zlo, aby sme začali vnímať dobro.
 

Nedávno ste sa vyjadrili, že najlepšie je odovzdať myseľ Bohu a povedať, že veci sú také, aké majú byť. Nezaváňa to trochu rezignáciou?
 

Spomeniem výrok Fjodora Michajloviča Dostojevského (1821 - 1881): „Krása je hrozná vec. Diabol v nej zápasí s Bohom a bojiskom sú ľudské srdcia.“ V dávnych začiatkoch budovania teologických právd sa cirkevní otcovia Tertulián (155 – 222) a sv. Augustín (354 – 430), hoci ich delilo storočie, zhodli, že človek je z polovice z Boha a z tej druhej polovice z diabla.

V čom sa rozchádzali, boli navrhované postupy, ako túto podvojnosť riešiť. Zatiaľ čo Tertulián odporúčal vyháňanie diabla, sv. Augustín bol toho názoru, že je dobré kultivovať – pestovať Boha, aby na diabla zostávalo menej miesta.

Som jeho zástanca. Dokonca u pacientov sa zaoberám narušenou časťou mysle a súčasne veľkú pozornosť, záujem i starostlivosť venujem tej zdravej, ktorá nám bude užitočná a pomôže nám dostať sa na lepšiu úroveň. 
 

Čo sa dá proti chmúrnym myšlienkam robiť?
 

Vedci sa teraz utvrdili v tom, že už skôr uskutočnený objav, takzvaný aha-moment, poteší nielen intelektuálne, ale stimuluje centrum odmeny a vyvolá v človeku príjemný zážitok. Hľadanie dobra má v sebe skrytú potenciálne príjemnú odmenu.  

Aký príbeh, glosu alebo výrok by ste poslali čitateľom Katolíckych novín, aby skutočne na tento čas pozerali s nadhľadom?
 

Toho zlého máme v sebe od „dôb dinosaurov“ v jadre (časti mozgu) nazývanom amygdala hojnosť: strach a hnev a jedno nabudzuje druhé. Ale ani toho dobrého nemáme tak málo, ako ukazuje vedecký pokus uskutočnený na desaťmesačných dojčatách.

Vedci vzali deti do divadla na „drámu“, ktorú by im aj Shakespeare závidel. Vystupovali tam traja herci: štvorec z preglejky s rozmermi 30 x 30 cm, koliesko a trojuholník podobnej veľkosti.

Všetky tvary museli mať nakreslené oči, inak o ne deti nemali záujem. Dráma mala dve dejstvá. V prvom sa na šikmom svahu – postavenom na scéne – snaží koliesko dostať hore. Tu má úspech, tu nacúva a prichádza trojuholník, ktorý mu pomáha na ceste do kopca.

V druhom dejstve koliesko realizuje rovnakú aktivitu. Ibaže tentoraz príde štvorec, prekáža a tlačí ho dolu. Padne opona, koniec. Herci ale nejdú domov, zostanú na javisku, na „pľaci“, ako hovoríme my ochotníci.

Hercov dajú deťom na hranie. A deti sa zabávajú s kolieskom i s trojuholníkom, a o zlý štvorec nejaví nik záujem. Čo nám z toho vyplýva? Príbeh o pomoci je jednoznačne zakódovaný v génoch.
 

Z času na čas máme pocit, že v 21. storočí sa ľudia už nevedia tešiť, radovať. Čím to je?  


Aktuálne píšem knihu o emóciách a medzi základných šesť patrí tiež smútok. Podobne ako nemáme veľmi radi smútok (on na to nedbá a drží sa ako kliešť – najdlhšie zo všetkých emócií) a snažíme sa smutných ľudí nasmerovať k pozitívnejšiemu naladeniu, nič nenamietame, dokonca máme radi, keď hudba zahrá smutnú melódiu.

Zdôrazňujem smutnú – nie tragickú! Veľký bádateľ v oblasti neurovied Oliver Wolf Sacks (1933 – 2015) napísal, že hudba je „tesnopis emócií“. Prečo teda, keď nemáme radi smútok, máme radi smutnú hudbu? Odpoveď je jednoduchá. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že emócie sú primárne telesné deje.

Ako hovorí ďalší neurovedec Antonio Damasio, emócie sa odohrávajú v divadle tela, do divadla mysle sú predkladané ako pocity. Smutná hudba rovnako ako neveselý človek v nás vyvolá empatickú potrebu nejako pomôcť.

To má za následok, že sa cítime silnejší, pohotovejší, energickejšie nastavení, pripravení. Jednoducho na pomáhanie máme silu i chuť a robí nám to dobre. 
 

Súčasná situácia svojím spôsobom preverí aj vzťahy. Myslíte, že to zvládneme? 
 

Mám pre tých, ktorí by pochybovali, ešte jeden vedecký dôkaz, že v ľuďoch je dobro uložené v samej podstate ich duše. Súčasnosť ani pri najoptimistickejšom hodnotení nepatrí k tým najlepším životným epochám.

Nesie v sebe ale mnoho príbehov o pomoci. Zajtrajšok je v hmle, ale racionálne mysliaci človek nepochybuje, že pomáhať bude treba oveľa, oveľa viac ako dnes.

A ja nepochybujem, že rovnako ako sa nájde veľa ničomníkov, ktorí si budú na tejto tragédii mastiť kapsy, bude viac tých, ktorí nezabudnú, že sú ľuďmi, takými čistými ako tie desaťmesačné deti.

V duchu Ježišových slov: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Mt 25, 45).   

Keď som si vypočul prejav slovenskej prezidentky a porovnal ho s prejavom nášho prezidenta, mám do Bratislavy jednu otázku: Nemohli by ste nás anektovať?