Aj horskí nosiči majú svoje múzeum

Švajčiarsky dom v Starom Smokovci, v samotnom srdci Vysokých Tatier, je jednou z najstarších tatranských budov.

Keď jedného dňa Štefanovi Bačkorovi (45), dobrovoľnému záchranárovi Horskej záchrannej služby a horskému sprievodcovi, zazvonil telefón, že tento mestský objekt je prázdny a bolo by dobré v ňom čosi vytvoriť, nezaváhal.

Spolu s manželkou sa chopili príležitosti a vytvorili niečo, čo je unikátom nielen na Slovensku, ale aj vo svete – Múzeum vysokohorských nosičov.

Svoje brány otvára návštevníkom už siedmy rok. Nejde však o klasické múzeum, v ktorom by sa vystavovali len exponáty, ale pre hostí je k dispozícii tiež útulná kaviarnička, možnosť zakúpiť si originálny suvenír či využiť dva apartmány na prvom poschodí, ktoré turisti obývajú najmä počas hlavnej sezóny.

Ako celý nápad vlastne vznikol? Poďme si tento príbeh porozprávať pekne od začiatku.

Horskí nosiči sú vo svete unikátom

Tatranská príroda fascinuje aj prekvapuje. Mnohým sa dostane pod kožu natoľko, že jej zasvätia celý život. Máme na mysli horských nosičov, pre ktorých sa ich práca stala zároveň záľubou. Neodradí ich ani drsná tvár našich veľhôr či nevyspytateľné počasie, s ktorým sa často musia tvrdo popasovať.

Mnohorakosť a jedinečnosť Tatier lákajú turistov z celého sveta. Nejedného človeka si získajú až tak, že sa rozhodne „upísať“ im svoj život. Patria k nim aj horskí nosiči. V každom prípade, horské nosičstvo je remeslo, ktorého majstrov nájdeme už len na Slovensku.

„V roku 2019 sa nám podarilo zapísať ho na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. Teraz sa spracúva nominácia do UNESCO v spolupráci s ministerstvom kultúry,“ prezrádza Štefan Bačkor, ktorý sám kedysi robil vynášky na tatranské chaty.

Verí, že sa tento zámer vydarí. „V Európe sme jedineční. Ide o unikátne remeslo a kus histórie, sme akýsi chránený druh hneď vedľa kamzíka a svišťa,“ dodáva s úsmevom.

Štefan Bačkor začal s vynáškami ako dvadsaťročný. Snímka: Pascal Tournaire

Od sna ku skutočnosti

S myšlienkou založiť v Tatrách niečo s tematikou horských nosičov sa Štefan Bačkor pohrával už dlhšie. Jeho manželka v lete pracovala na horských chatách ako brigádnička, a tak ich láska k horám dala dokopy. S priateľmi často po šichte sedávali na chate a bavili sa.

„Horským vodcom som vždy závidel, že majú v Tatrách dve pekné kaviarničky. Slúžili im ako klub, priestor, kde sa stretávali pred sezónou, aby si všetko zorganizovali. My sme nič také nemali,“ konštatuje Štefan Bačkor, „boli sme len spotení čudáci na chodníkoch.

A tak vznikol nápad urobiť tiež nejakú klubovňu, ktorá by však neslúžila len nám, ale aj verejnosti. Vtedy to má zmysel. Keď ľudia stretnú v dolinách nosiča, hneď ho zavalia otázkami, chcú sa s ním odfotiť a nechápu, ak ich odmietne.

Ale tí chalani sú predsa v robote. Sú radi, že idú. A práve tu vo Švajčiarskom dome pri dobrej káve či pri pivku je čas a priestor na to, aby sme ľuďom odhalili niečo z našej práce.“

Návštevníci žasnú

Švajčiarsky dom priťahuje turistov už na prvý pohľad. V priebehu roka doň zavíta veľa domácich aj zahraničných hostí a mnohí hovoria, že originálnu atmosféru horských chát sa podarilo preniesť do nadmorskej výšky tisíc metrov.

Horali či nehorali; tí, ktorí chodia do hôr pravidelne, ale aj tí, ktorí do nich nechodia takmer vôbec. Pri prezeraní fotografií, kníh či videí sa zrazu nadchnú a sú zvedaví. Veľa sa pýtajú a pri odchode zanechajú milý odkaz v kronike.

Tak to vyzerá, keď je dobrá sezóna a keď všetko funguje, ako má. „S manželkou sa veľmi tešíme. Je to naše spoločné dielo a máme radosť, že sa vydarilo. Sú však aj ťažšie dni, keď sme unavení, vyhorení, no vtedy sa snažíme pripomínať si práve tie krásne momenty,“ hovorí Štefan Bačkor.

Dom sa ustavične mení. Pribúdajú nové fotografie, rozširujú sa exponáty, prichádza nová generácia, vždy sa nájde niečo, čo treba vylepšiť a urobiť ináč. Štefana Bačkora práca napĺňa a verí, že sa mu v nej bude dariť aj naďalej.

Zahraniční hostia bývajú často šokovaní. Hoci majú pochodené rôzne hory v Európe či vo svete, keď prídu do Tatier a stretnú horského nosiča, zostanú v úžase a nechápu, ako je to možné. „Boli tu hostia z Talianska, Francúzska, zo Švajčiarska či dokonca šéf horskej služby zo Slovinska.

A najmä tí starší mi potvrdili, že ako mladí chalani vynášali na horské chaty, možno nie na krošniach, ale v nejakých batohoch. No všade to zaniklo,“ vysvetľuje Štefan Bačkor o iných krajinách a dodáva, že dnes tam tovar buď vozí nákladná lanovka, alebo majú vybudovanú terénnu cestu, či využívajú vrtuľníky.

Tiež sa dozvedáme, že horské chaty inde nefungujú celoročne. Mnohé sú práve cez zimnú sezónu zatvorené. Horskí nosiči mali v roku 2008 tú česť, že privítali v Tatrách anglickú kráľovnú Alžbetu II.

Taktiež ich vo Švajčiarskom dome raz poctil svojou návštevou Pasang Dawa Sherpa z Nepálu, ktorý je jedným z lídrov komunity šerpov v Himalájach. Sám prevádzkuje v krajine šerpa múzeum a organizuje šerpov na expedície do najvyšších hôr.

„Pamätám sa, ako sem prišiel. Bol upršaný deň. Dal si kávu a rozprávali sme sa spolu asi tri hodiny. Povedal mi, že ako horský vodca a šerpa toho prešiel dosť, ale že horské nosičstvo v takejto forme už nikde zachované nie je, ani u nich v Himalájach,“ tvrdí hrdo Štefan Bačkor, „od neho to beriem ako poctu.

Povedal, že si to máme udržať, že je to niečo úžasné a výnimočné.“

Organizujú rôzne podujatia

Štefan Bačkor nám pri chutnej káve a praskajúcom ohni v kozube zdôrazňuje, že jeho cieľom je, aby Švajčiarsky dom neslúžil len horským nosičom, ale aj verejnosti.

Preto sa rozhodli organizovať rôzne podujatia. Azda najznámejším je Nosičská stovka, ktorá sa koná ešte pred sezónou. Ide o memoriál Juraja Petranského, ktorý zahynul v lavíne v roku 2000.

Počas podujatia však spomínajú na všetkých ostatných nosičov, ktorí zahynuli v horách. „Nejde len o preteky so stokilovým nákladom, ale najmä o stretnutie nosičov a ľudí, ktorí pracujú na horských chatách. Cez sezónu by na to nebol čas.

V tomto roku sme organizovali už 20. ročník. Pripravili sme teda až dvojdňovú akciu, inak býva len jeden deň,“ rozpráva Štefan Bačkor s nadšením. „V Smokovci sme mali svätú omšu za všetkých chalanov, ktorí už nie sú medzi nami, potom bolo vo Švajčiarskom dome malé pohostenie.

Prišli aj rodiny tých, ktorí zahynuli. A na druhý deň nasledovali samotné preteky.“ Okrem tradičnej stovky každoročne po sezóne organizujú sherpa rallye. Tieto preteky bývajú pravidelne počas tretieho októbrového víkendu. Súťaží sa so šesťdesiatimi kilami, ženy s dvadsiatimi. Ide sa na čas.

Každý rok je cieľom iná tatranská chata. Chatári sa vždy dohodnú, kto to najviac potrebuje. Tak sa spomínané preteky stávajú zároveň užitočnými. „Myšlienkou nie je len súťažiť, ale aj stretnúť sa a pomôcť konkrétnej chate.

Teraz sa napríklad robila stavebná rekonštrukcia na Téryho chate, predtým na Chate pod Rysmi. Keď príde 30 či 40 borcov a každý prinesie 60 kíl, tak za pár hodín sú hore dve až tri tony stavebného materiálu,“ vysvetľuje Štefan Bačkor.

Čo sa týka samotného Švajčiarskeho domu a múzea, v spolupráci s mestom Vysoké Tatry a Prešovským samosprávnym krajom pravidelne organizujú Nosičský deň. Je súčasťou tatranského kultúrneho leta. Ide o akciu pre všetkých návštevníkov Tatier, kde si môže každý vyskúšať nosičské remeslo na vlastnej koži.

Nachystané sú krošne rôznych veľkostí, dokonca aj pre deti, pretože väčšinou chodia celé rodiny a každý si to chce skúsiť. Ľudia môžu vidieť aj to, ako sa vynáška balí. Pritom sa im venujú nosiči, ktorí vždy pripravia atraktívny program.

Žiaľ, túto milú aktivitu prerušila pandémia. Štefan Bačkor však nestráca nádej a verí, že v spomínanej tradícii budú opäť pokračovať.

Múzeum vysokohorských nosičov otvára svoje brány návštevníkom už siedmy rok. Snímka: Laura Krakovská

Vábeniu hôr sa nedá odolať

Láska k horám je trvalá. Ak sa jedného dňa zapáli, bude horieť celý život. Keď hory zavolajú, je ťažké povedať nie. Aj Štefan Bačkor vie o tom svoje. Keďže je Popradčan, do Tatier chodil od malička. Má mladšieho brata, ktorý začal s lezením a skialpinizmom prvý.

Jedného dňa sa rozhodol vyskúšať vynášku, na čo ho nahovoril kamarát, jeho lezecký „parťák“. A tak sa dvadsaťročný Štefan Bačkor pridal. „Zapáčilo sa mi to.

S chatárom z Téryho chaty sme sa dohodli, že keď sa mi bude popri škole dať, tak prídem. A vydržal som. Hoci s nejakými prestávkami.

Ak to raz skúsite, už sa nedá prestať, je to závislosť,“ spomína na svoje začiatky. Hovorí, že počas pandémie mal opäť viac času na vynášky, pretože Švajčiarsky dom museli zatvoriť.

Teraz už chodí menej na chaty, lebo povinností je opäť viac. Nosičstvo si zamiloval tiež kvôli partii. Chalani si vždy medzi sebou vytvoria dlhotrvajúce priateľstvá a krásne spoločenstvo. A stále pribúdajú noví z mladšej generácie.

Nie iba miestni, ale prichádzajú i z väčšej diaľky. Dokonca nielen zo Slovenska. Títo muži dosvedčujú, že záujem o toto remeslo stále pretrváva. 

Pod ťažkým nákladom je najväčšia sloboda

Keď sa nosičov opýtajú, čo im dáva nosenie, často zostanú ticho. Nie preto, že by nevedeli odpovedať, ale preto, že všetky tie emócie jednoducho nevedia vyjadriť a už vôbec nie jednou vetou alebo pár slovami.

Hoci ide najmä o fyzickú námahu, nie je dôležitý samotný výkon, dosiahnutie cieľa a už vôbec nie prestíž. Človek až sám v horách zistí, ako na tom je. Okrem nôh je veľmi dôležitá hlava. „Najviac príťažlivá je na tom sloboda.

V doline môže byť aj dvetisíc ľudí, ale s tou vynáškou ste tam vždy sám. Len vy, vynáška a dolina okolo vás. Dá sa tam krásne vypnúť, úplne sa zresetovať. Ak človek raz ochutná, už je nastavený na hory a teší sa tam.

Na začiatku to možno trochu bolí. Je to ako s každým iným športom, ale neskôr si telo zvykne. Nohy časom idú samy, hlava vám beží dolinou, ste niekde úplne inde. Je to jednoducho sloboda,“ hovorí Štefan Bačkor na záver so slovami, že by takúto slobodu doprial zažiť každému.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.