Aj katolícki kňazi boli mučeníkmi Parížskej komúny

Bolo to 26. mája 1871, keď Komúna na ulici Haxo popravila 50 väzňov. Stalo sa to dva dni predtým, ako Paríž úplne dobyli vojská Adolpha Thiersa. Medzi popravenými bolo desať duchovných vrátane pátra Henriho Planchata (1823 – 1871), rehoľníka z Kongregácie svätého Vincenta de Paul, ktorý zasvätil svoj život evanjelizácii pracujúceho sveta a ktorého proces blahorečenia stále prebieha.

Pracoval pre chudobných

Henri Planchat je jedným z predchodcov sociálnej náuky Cirkvi, ktorá bola kodifikovaná koncom 19. storočia v encyklike Leva XIII. Rerum novarum. Celý svoj život zasvätil úsiliu o sociálnu spravodlivosť spolu s robotníkmi a ich rodinami v robotníckych štvrtiach Grenelle a Charonne.

Pochádzal z parížskeho buržoázneho a intelektuálneho prostredia a vyštudoval právo. Svoje povolanie slúžiť najchudobnejším objavil po boku členov Spoločnosti svätého Vincenta de Paul.

Po kňazskej vysviacke v roku 1850 sa rozhodol slúžiť obetiam nespravodlivosti spôsobenej priemyselnou revolúciou a dravou chamtivosťou bohatých. Viac ako dvadsať rokov organizoval zariadenia pre učňov, ekonomickú podporu pre mladých, ľudové knižnice, robotnícke kluby a podporu rodín prisťahovalcov.

Občianska vojna

Koniec zimy 1870 – 1871 sa odohrával v zakrvavenom, hlboko poníženom a rozorvanom Francúzsku: pruské vojská táborili pred bránami Paríža po porážke cisára Napoleona III. pri Sedane. Orgány Tretej republiky, ktorá bola vyhlásená 4. septembra 1870, sa uchýlili do Versailles.

V hlavnom meste sa Národná garda odmietla zmieriť s porážkou a 26. marca 1871 založila Komúnu, ktorá sa snažila vytvoriť demokratickú a sociálnu republiku a zároveň snívala o odrazení útočníka.

V rámci tohto nesúhlasu sa odohrala krátka, ale krutá občianska vojna, v ktorej proti sebe stáli komunardi a „versaillskí“, spojení s hlavou štátu Adolphom Thiersom.

Mučenícka smrť

V reakcii na krvavé porážky versaillskej armády prijala Komúna 5. apríla 1871 „dekrét o rukojemníkoch“, ktorý stanovil, že každý, kto je podozrivý zo spolčenia s versaillskou vládou, bude okamžite uväznený a do 48 hodín súdený. Nový republikánsky režim vo Versailles nemal žiadne sympatie ku Katolíckej cirkvi, ale na strane Komúny, vedenej antiklerikálnou ideológiou, považovali duchovných za úhlavných nepriateľov.

Deň po vydaní dekrétu – na Zelený štvrtok 6. apríla – bol Henri Planchat zatknutý a okamžite uväznený. Boje vyvrcholili počas „krvavého týždňa“ od 21. do 28. mája, ktorý sa skončil víťazstvom versaillskej strany po stretoch, ktoré si vyžiadali tisíce mŕtvych.

V tomto všeobecnom zmätku bol popravený aj páter Planchat a jeho spoločníci, medzi ktorými bolo deväť ďalších klerikov a 36 žandárov. Z väzenia La Roquette odsúdenci pochodovali až na miesto popravy cez špalier ľudí, ktorí im dávali najavo svoje pohŕdanie.

„Keď vychádzali z väzenia, stretli sa s nenávistným davom, ktorý kričal: ,Preč s kňazmi, vy svätuškári, zastreľte ich!‘ “ vysvetľuje páter Yvon Sabourin z Kongregácie svätého Vincenta de Paul a postulátor procesu blahorečenia Henriho Planchata. Tragická a zároveň slávnostná chvíľa mala podobu hrôzostrašného sprievodu.

„Stovky ľudí išli za touto procesiou, ktorú sprevádzala dychovka s bubnami. Ozývali sa nenávistné výkriky ľudí, ktorí chceli kňaza zabiť, iní plakali, najmä deti z oratória,“ hovorí páter Sabourin, ktorý preštudoval svedectvá mnohých priamych svedkov týchto dramatických udalostí. Sprievod sa konal v zmätenej a horúčkovitej atmosfére a osud rukojemníkov vyvolal spory medzi samotnými vodcami Komúny.

Niektorí sa neúspešne postavili proti popravám duchovných. „Rukojemníkov odviedli na ulicu Haxo. Vedúci predstavitelia komunardov diskutujú na balkóne. Niektorí kňazov obhajujú a nechcú ich popraviť, iní chcú, aby sa poprave dal voľný priebeh. Pripomína to krížovú cestu. Je to, akoby si Pilát umyl ruky,“ hovorí otec Sabourin.

„Nakoniec rozhodol dav. Mladá žena vystrelila z pištole a veliteľ napokon vydal rozkaz postrieľať rukojemníkov po desiatich. Bol to skutočný masaker. Niektoré telá dostali až 72 rán bajonetom. Henri Planchat bol osemkrát postrelený. Bajonet mu zlomil väzy.

Mal zlomené ruky. Jeho telo, exhumované v roku 2017, nesie stopy tohto násilia, ktoré je výsledkom nenávisti v srdciach ľudí, ktorí nevedia, čo robia,“ zdôrazňuje páter Yvon Sabourin.

Proces blahorečenia

Krátko po roku 1871 sa Henri Planchat a jeho spoločníci stali predmetom úcty a čoskoro sa začal proces blahorečenia, ktorý spomalili historické udalosti, odluka cirkvi od štátu vo Francúzsku, vyhnanie rehoľných kongregácií, ako aj dve svetové vojny.

V povojnových rokoch sa tiež uprednostňovala „romantická“ vízia Parížskej komúny, čo sťažovalo širokej verejnosti objektívne pochopiť tieto udalosti a ich tragickú povahu. Beatifikačný proces bol obnovený až v roku 2005. „Na mučeníkov Komúny sa akoby zabudlo,“ hovorí páter Sabourin, hoci dodáva, že „positio, správa postulátora, nie je odsúdením Komúny, ale uznaním daru, ktorým bol život týchto popravených kňazov.

Telo Henriho Planchata sa našlo s otvorenými očami obrátenými k nebu. Vidíme v tom znamenie, ktoré nepoukazuje na nenávisť, ale na lásku. V tomto procese nejde o hľadanie vinníkov, ale o vydanie svedectva o dobrých kňazoch, ktorí obetovali svoj život. Ukazuje, že láska je silnejšia ako nenávisť. Krv mučeníkov je semenom kresťanov.“

Spomienkové podujatia v Paríži

V Paríži sa v rámci spomienkových osláv konalo niekoľko podujatí. Vo štvrtok 27. mája otec Yvon Sabourin usporiadal konferenciu v Kostole Notre-Dame-des-Otages, ktorý bol postavený na mieste masakry. V sobotu 29. mája sa uskutočnil sprievod po trase, ktorou kráčali rukojemníci, a v nedeľu 30. mája celebroval parížsky arcibiskup Michel Aupetit svätú omšu v Kostole Notre-Dame-des-Otages.