Bohatstvo kresťanstva odhaľujú ignaciánske exercície

Okrem úlohy viesť komunitu jezuitov, dávať duchovné cvičenia a formovať spiritualitu otec Ján považuje za významné povolanie jezuitu byť súčasťou komplexného poslania evanjelizujúcej Cirkvi, ktorá sa usiluje o uskutočnenie Božieho kráľovstva v celej ľudskej spoločnosti. Dopĺňa: „Naše komunity sú apoštolské spoločenstvá, čo si vyžaduje disponibilitu a skutočnú apoštolskú pohyblivosť pre službu všeobecného poslania Cirkvi a našej spoločnosti.“

Hľadanie cesty

Hoci mnohých akoby pohltil spotrebný spôsob uvažovania o živote, aj dnes ľudia hľadajú čas a priestor na naplnenie duchovných potrieb. Dôvody, prečo prichádzajú na duchovné cvičenia, sú rôzne. Všetko záleží na konkrétnom jednotlivcovi. „Niektorí prichádzajú, aby si vyjasnili otázku svojho osobného povolania. Aby v tichu samoty hľadali odpovede ohľadom vlastnej budúcnosti.

Väčšina prichádza s cieľom urobiť si revíziu svojho života, dokázať zvíťaziť nad sebou samým, usporiadať si svoj život a hľadať Božiu vôľu.“ Samozrejme, sú aj iné dôvody. „Niektorých privádza túžba po svätosti života, viac poznať Ježiša a zamilovať si ho, lepšie ho nasledovať. Iní sa chcú v tichu a samote len zastaviť a načerpať síl do hektiky života,“ hovorí jezuita. 

Skúsenosť z duchovných cvičení

Všetko závisí od toho, čo si ľudia predstavujú pod pojmom duchovné cvičenia a čo od nich očakávajú. „Duchovné cvičenia podľa svätého Ignáca majú svoju dynamiku, vlastnú postupnosť. Sú duchovnou skúsenosťou a Božím darom pre Cirkev. Ten, kto chce zažiť duchovné cvičenia, musí sa vydať na cestu hľadania Boha. Svoj vplyv má aj skutočnosť aký obraz o Bohu si ľudia nosia v sebe, kam smerujú svoje modlitby. Taká bude potom modlitba a jej ovocie, čiže výsledok duchovných cvičení.“

I keď sa nám to zdá zložité, páter Ján je konkrétnejší. „Ak prídu na duchovné cvičenia ľudia, ktorí majú skreslený  obraz o Bohu, majú pred ním strach alebo im v hlave bežia pomýlené projekcie o malom, lakomom či puntičkárskom Bohu, ktorý bude iba vyčítať chyby, k takémuto Bohu sa dá ťažko modliť. V tom prípade sa ovocie nedostaví. Myslím si, že autentická modlitba na duchovných cvičeniach by mala smerovať k skutočnému Darcovi, o ktorom hovoril Ježiš. Modlitba totiž rastie a vyjadruje sa v klíme vďačnosti z prijatých darov. Náš Boh je veľkodušný a darujúci sa. Ak sa koná modlitba pred takýmto Bohom, príde aj dobré ovocie, reforma života.“

Škola modlitby, odvahy a vlastného poznania 

Jeden zo základných aspektov duchovných cvičení je, že sú školou modlitby. Zaujímavo o tom píše vo svojej Autobiografii svätec z Loyoly: „V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza so svojím dieťaťom v škole, keď ho vyučuje.“ Bolo to obdobie, v ktorom svätec prechádzal cez hlboký vnútorný zápas, pociťoval hnutia rôznych duchov, škrupule a Boh ho vtedy viedol.

Niečo podobné sa kontinuálne opakuje na duchovných cvičeniach. „Učíme sa jednoducho modliť. Druhým dôležitým momentom je, že duchovné cvičenia sú aj školou odvahy. Boh od nás vždy žiada veľké, nie malé veci. A povolanie je veľká vec, podobne reforma života si vyžaduje odvahu. O tejto odvahe zakladateľ rehole jezuitov hovorí: ,Tomu, kto si robí duchovné cvičenia, veľmi osoží vstúpiť do nich s veľkou odvahou a šľachetnosťou voči svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, obetujúc mu všetko svoje chcenie a slobodu.'“

A ďalej páter vysvetľuje: „Duchovné cvičenia sú tiež školou vlastného poznania. Zaoberáme sa často otázkami: Kto som? Načo som? Kam smerujem? Spoznať vnútorné hnutia, ktoré sa v nás odohrávajú, nie je možné len tak v hluku sveta. V tichu vedie cesta, aby sa človek naučil dobre rozlišovať, usporiadal si svoj život a bol otvorený stále hľadať a plniť Božiu vôľu. V každom prípade vždy ide o osobnú skúsenosť exercitanta. Osobná skúsenosť s Bohom je motorom dosiahnuť hodnotné duchovné plody.“

Účelné prostriedky 

Prvou dôležitou vecou, ktorú človek musí urobiť, je zmena miesta. Preto tzv. exercičný dom. Jednoducho odísť od svojich priateľov, známych, pracovného prostredia, od svojich denných starostí a utiahnuť sa do ticha a samoty. „Svätému Ignácovi vždy išlo o to, aby sa vytvorili dobré podmienky na modlitbu a stretnutie s Bohom. Aby sa ľahšie našlo to, po čom túžime.

Samozrejme, že zmena miesta, ticho či samota sú len prostriedky. Cieľ je vždy láska. A ticho je tu nato, aby sme túto lásku a intimitu Boha objavili. Myslím si, že v tichom prostredí a odlúčenosti od svetských starostí prebieha najlepšia výmena vzájomnej lásky medzi Bohom a človekom, ktorý si robí duchovné cvičenia,“ objasňuje otec Ján. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je nepochybne živá viera. Bez nej sa nedajú robiť duchovné cvičenia. A rovnako postoj hľadania. Ten je vždy dôležitý najmä pri modlitbe.

Sám zakladateľ rehole zdôrazňuje úmysel nájsť to, čo chcem. Keď to nájdem, ostanem pri tom čo najdlhšie bez toho, aby som sa usiloval ísť ďalej. Jedna vec stačí, ale do hĺbky. Vtedy to má zmysel. „Pozrite, vždy keď ideme na duchovné cvičenia, niečo od nich očakávame. Dobrým ovocím je napríklad zmena zmýšľania, obrátenie, vyváženosť a pokoj v duchovnom živote, posilnenie viery, nádeje a lásky, nájdenie svojho povolania, usporiadanie života, ale aj posilnenie základov svojho osobného povolania atď. Z tohto všetkého potom určitý čas žijeme,“ dodáva predstavený exercičného domu.  

Nehľadajme tovar druhej triedy

Dnes často veriaci katolíci hľadajú rôzne duchovné cesty pochádzajúce z východných náboženstiev, hľadajú nové metódy či techniky s cieľom prehĺbiť duchovný život. „Je vidieť, že málo poznáme svoje vlastné duchovné bohatstvo, ktoré máme v rámci Katolíckej cirkvi.“ Svätý Ignác bol mužom a učiteľom modlitby. Do svojej knihy Duchovných cvičení vložil mnoho praktických pokynov na rozličné spôsoby modlitby. „Je to bohatstvo, ktoré sa oplatí nielen poznať, ale aj uvádzať postupne do praxe – cvičením sa. Ponúka postupy, ktoré sa v dejinách Cirkvi osvedčili a privádzajú k zjednoteniu sa s Bohom.

Známe je rozjímanie troma schopnosťami duše, kontemplácia, tzv. opakovanie, použitie zmyslov, tzv. tri spôsoby modlitby, návod na osobitné a všeobecné spytovanie svedomia a množstvo iných usmernení pre dobrú modlitbu. Celý tento systém má priviesť exercitanta k ľahkosti v modlitbe, k tomu, aby sa hlboko spojil s Bohom, vedel ho nájsť vo všetkom a aby celý jeho život smeroval na väčšiu česť a slávu Boha. Odporučil by som najmä veriacim, aby si preštudovali dynamiku mnohých overených foriem a metód modlitieb, ktoré sú v našej katolíckej tradícii, a som presvedčený, že budú prekvapení, aké bohatstvo máme a na čo môžeme byť hrdí.“   

Meditujeme alebo kontemplujeme? 

Na duchovných cvičeniach sa modlíme, čítame Sväté písmo, meditujeme a kontemplujeme. Niekedy nám však nie je zrozumiteľný rozdiel medzi meditáciou a kontempláciou.

„Pokiaľ ide o meditáciu, čiže rozjímanie, viac zapájame pamäť, rozum a vôľu. Pamäť nám sprítomní najmä predmet nášho rozjímania. Rozum o tomto predmete uvažuje a napokon vôľa vzbudzuje nábožné úkony a robí konkrétne predsavzatia. Všetky tieto tri naše schopnosti používame ako prostriedok nato, aby sme získali určitý duchovný osoh z modlitby. Ten svätý Ignác často spomína. Myslím si, že dobre vykonané rozjímanie pohne vôľu človeka k lepšiemu životu, k osobnej reforme alebo revízii života.“

Po rozjímaní svätec kladie veľký dôraz aj na osobný rozhovor s Bohom. „A čo sa týka kontemplácie, aj tu využívame spomínané schopnosti, ale svoju úlohu tu zohráva obrazotvornosť: ako keby som tam bol prítomný, v udalosti, o ktorej uvažujem, ktorú pozorujem, počúvam.“ Takto získame duchovný úžitok v zmysle poznania, zamilovania a nasledovania Ježiša. 

   
Hlboko prežívané tajomstvá viery

Otec Ján je presvedčený, že duchovné cvičenia sú vynikajúcim prostriedkom, ako sa dobre pripraviť na Veľkú noc. „Naše duchovné cvičenia sú rozdelené na niekoľko častí, pričom dve z nich sa venujú práve utrpeniu a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Väčšinou sú to biblické kontemplácie s ignaciánskymi doplnkami zamerané na celé veľkonočné tajomstvo.“

V niektorých prípadoch môžu exercície do určitej miery pomôcť zvládnuť problémovú situáciu, krízu v rodine alebo vo vzťahu. „Boh vždy na duchovných cvičeniach koná veľké veci. A ak má človek túžbu usporiadať si život, zbaviť sa všetkých nezriadených náklonností, ak má túžbu prekonať seba samého, čo je najťažšie, je to dobré východisko. Na zvládanie ťažkých životných problémov, rôznych osobných kríz vo vzťahoch je však potrebné aj dlhšie duchovné sprevádzanie.“ Po návrate  z duchovných cvičení ale nemôžeme duchovné prostriedky zanedbávať. „Viac modlitby, opakované spytovania svedomia, skutky pokánia. Nájsť si stáleho spovedníka, možno vyhľadať aj inú odbornú pomoc, napríklad psychológa. Možností je viac.“