Bola najmladšou zakladateľkou rádu

Kléliini rodičia mali netradičný pôvod – mama Hyacinta pochádzala z najdôležitejšej rodiny v meste a otec Jozef práve naopak, z najchudobnejšej.

Po ich spornej svadbe sa však Hyacinta vzdala dobrého života a prijala chudobu svojho manžela. Ich manželstvo stálo na pevnom základe viery a kresťanstva. 

Odmalička na ceste k svätosti

Klélia sa narodila 13. februára 1847 na okraji talianskej Bologne. Podľa želania matky bola v tento deň hneď aj pokrstená a dostala meno Klélia Ráchel Mária.

Od rodičov, no najmä od matky dostala kresťanskú výchovu. Naučila ju milovať Boha a viedla ju po ceste svätosti. Dokonca sa jej raz vraj malá Klélia spýtala, ako sa môže stať svätou. 

Okrem zbožného života vynikala malá Klélia aj v domácich prácach, na ktoré bola odmalička zvyknutá. Mama ju naučila šiť, priasť i tkať, čo bolo v tom čase v meste veľmi populárne a dôležité remeslo. 

Bez otca

Chudobné, no pekné detstvo narušila v polovici 19. storočia epidémia cholery. Vtedy osemročná Klélia prišla o otca.

Pekne sa k nim zachoval brat jej mamy, ktorý bol lekárom. Vdova Hyacinta sa spolu s Kléliou a jej mladšou sestrou Ernestínou presťahovala do komfortnejšieho domu neďaleko farského kostola.

Odvtedy sa jej dni delili na dve časti – pracovné a zbožné. Buď ju ľudia našli doma pri tkáčskom stroji, alebo sa modliť v kostole. 

Ako jedenásťročná už v júni 1858 prijala sviatosť prvého svätého prijímania, hoci v tom čase sa táto sviatosť zvykla prijímať až v dospelosti. Klélia však dostala kvôli svojej výnimočnej duchovnosti výnimku.

Neskôr sa ukázalo, že išlo o rozhodujúci okamih – odvtedy mala totiž neobvyklú ľútosť a pokánie za svoje hriechy i hriechy celého sveta. A vtedy sa začala aj jej púť k Bolestnej Panne Márii, ktorá sa stala jej najobľúbenejšou patrónkou.

Odovzdať sa chudobným

V kostole bola vzorom pre veriacich, v práci zase pre ostatné dievčatá. Neskôr ale pocítila, že Pán ju ťahá do služby biednym.

Stala sa členkou skupiny Pracovníkov kresťanského života, hoci v nej prevládali muži. Pre svoj talent sa čoskoro dostala od asistentky učiteľa až na vodcovskú funkciu. 

Mladá Klélia dostala niekoľko zaujímavých ponúk na sobáš, ale každú odmietla. Bola si istá svojou oddanosťou Bohu.

Po čase vytvorila skupinka mladých dievčat, ktoré takto odmietli ponuky na sobáš, myšlienku spoločenstva, ktoré by sa venovalo apoštolskému a kontemplatívnemu spôsobu života. Pramenil by z denného prijímania Eucharistie, výučby katechizmu a pomoci chudobným.

Tieto plány spočiatku prekazila nepriaznivá situácia v čase zjednotenia Talianska v rokoch 1866 – 1867. Podarilo sa to až v roku 1868. Kléliina skupinka sa presťahovala do jednoduchého učiteľského domu. Vytvorili náboženskú komunitu a neskôr ju pomenovali Inštitút malých sestier Sedembolestnej Matky Božej.

Skupinka dievčat pomaly rástla, rovnako aj počet chudobných a chorých, o ktorých sa s láskou starali. Klélia sa - prirodzene - dostala na čelo tejto komunity, a hoci mala iba dvadsaťdva rokov, oslovovali ju až do jej skorej smrti matka. Stala sa tak najmladšou zakladateľkou náboženskej komunity v dejinách Cirkvi. 

Zomrela šťastná

Jej život už potom netrval dlho. Zmohla ju tuberkulóza, ktorú v sebe nosila už dlhšie, avšak naplno prepukla po necelých dvoch rokoch od založenia rádu.

Na smrteľnej posteli sa so spolusestrami lúčila prorockými slovami. Hovorila o tom, že ich spoločenstvo porastie, rozšíri sa po rovinách i horách, aby pracovali v Pánovej vinici. A tak sa aj stalo. Dnes Malé sestry Sedembolestnej Matky Božej pracujú po celom Taliansku, v Indii a Tanzánii. 

Klélia zomrela 17. júla 1870 šťastná a spokojná, že sa stretne so svojím milovaným Pánom.  

Blahoslavenou sa stala o necelých sto rokov po smrti. Pápež Pavol VI. ju blahorečil v októbri 1968. Medzi svätých ju pripočítal pápež Ján Pavol II. v apríli 1989 na Námestí sv. Petra v Ríme.