Časy, keď sa deti tešili na deda Mráza

Klasické pohľadnice sú dnes už možno prežitkom či doménou starších ľudí. Kedysi sa však posielali vo veľkom. Dnes ich nahradili najmä internetové pozdravy či krátke SMS správy. Nezmenila sa však len ich forma, ale aj obsah.

Svätú rodinu, jasličky či malého Ježiša by sme za socializmu na pozdravoch nenašli. Na pohľadniciach sa vynímali pestré gule, stromčeky, sviečky alebo zasnežená zimná krajina. Namiesto požehnaných a milostiplných sviatkov sa priali pokojné a príjemné sviatky pokoja a mieru.

O minulých Vianociach sme sa porozprávali s dvoma generáciami dám – Annou Kucharovicovou (79) a Evou Kmeťovou (57).

Koledy iba doma a v kostole

V dnešnej dobe znie Tichá noc nielen z kostolov, ale doslova z každej strany. Od nákupných centier, školských besiedok, vianočných koncertov. O Svätej rodine a narodení Ježiša spievajú veriaci i neveriaci aj v mnohých ďalších koledách. 

„Kedysi sa koledy spievali len doma a v kostole. V škole či v spoločnosti bol Ježiško zakázaný,“ hovoria o časoch pred vyše 30 rokmi. „V škole sa spievali napríklad Rolničky, rolničky s upraveným textom či Vyrástla krásna jedlička, samozrejme, aj v ruskej verzii.

Piesne sa cenzurovali, a hoci melódia zostala, vo všetkých pesničkách, kde sa spomínal Ježiš, Mikuláš alebo nejaký náboženský výjav, sa spievalo niečo iné. Všetko náboženské bolo totiž tmárstvo. Aj vtedy dobre známa Tichá noc bola naspievaná v romantickej zimnej verzii.“

Dedo Mráz namiesto Mikuláša 

Takmer 80-ročná Anna spomína: „Keď som začala chodiť do školy v polovici 40. rokov minulého storočia, v prvých ročníkoch sme mali Mikuláša s anjelom a čertom. Aj sa normálne chodilo do kostola, učitelia ešte hrešili spolužiakov, keď v kostole vyrušovali. Po roku 1948 sa to však zmenilo.“

Minulý režim nahradil Mikuláša ruským dedom Mrázom a namiesto anjela s čertom ho sprevádzala Snehulienka. Bol v tom však trochu chaos, pretože ded Moroz chodieval v Rusku na Nový rok, tu bol „dedo Mráz všetko – dnešný Mikuláš aj Ježiško. Nosil sladkosti aj darčeky“. 

Deti obdaril na posedeniach pri jedličke či „dedomrázskych“ besiedkach. V balíčkoch si našli okrem sladkostí aj cudzokrajné ovocie – pomaranče, mandarínky i banány, ktoré boli v obchodoch väčšinou len v týchto časoch.  

Dnes sa na Ježiška a Mikuláša tešia všetci, aj deti z neveriacich rodín, hoci to berú len ako tradíciu.

Dvojitý život

Vo veriacich rodinách deťom sladkosti doniesol Mikuláš a darčeky Ježiško, a hoci sa o tom medzi deťmi hovorilo, oficiálne to nebolo. „Aj veľa učiteľov žilo dva životy – i keď boli mnohí veriaci, v škole sa tak prejavovať nemohli. Všetko náboženské bolo odstrihnuté,“ rozpráva bývalá učiteľka Anna. 

„V tom čase to bolo pre nás normálne, pretože iné sme nepoznali,“ hovorí o svojom detstve zo 60. rokov Eva. V rodinách sa modlilo, spievali sa koledy, chodilo sa do kostola a v spoločnosti sa o tom nehovorilo. „Viedli sme dvojitý život. Nemali sme to s čím porovnávať, že by to mohlo byť aj ináč. Ako deti sme nevedeli, že sme v nejakom područí.“

Obe sa zhodujú, že myšlienka socializmu nebola zlá – „dovtedy, kým sa nezačalo potierať to, že náboženstvo a viera sú len tmárstvo. Napríklad aj náboženstvo chodil učiť do školy kňaz, bralo sa to tak, že na tieto hodiny zapisujú len deti z jednoduchších rodín. Veriaci boli podľa vtedajšej moci hlúpejší ľudia, lebo si nevedeli odôvodniť vedecky, prečo fungujú veci tak, ako fungujú.“ 

Do kostola chodila rodáčka z obce pri Trnave najmä s otcom. Jej mama bola učiteľka, do kostola v svojej obci chodiť nemohla, lebo by ju vyhodili zo školy. „Otec z času na čas vozil mamu do neďalekej Trnavy, bolo to o niečo menej nápadné. On problémy nemal, učitelia na tom boli horšie, pretože ovplyvňovali mladé generácie.“ 

Na Vianoce, hlavne na polnočnú bol ale podľa Eviných slov kostol plný – v obci aj v meste. „Hovorili sme im ‚výročári ‘.“ 

Štedrý deň bez mäsa

Vianoce v detstve dnes vitálnej babky a prababky boli neporovnateľne iné s tými terajšími. Pani Kucharovicová spomína: „Tato išli do lesa, priniesli stromček a ozdobovali sme ho napríklad orechmi zabalenými v staniole, papierovými ozdobami či salónkami. Kolekcie prišli do módy až neskôr. Napiekli sa v peci koláče – báleše, makovníky, orechovníky.“

Zemiakový šalát či rybu by ste na stoloch hľadali márne. Na štedrovečernej večeri bývala hríbová omáčka so sušenými slivkami aj hrachová kaša. Nechýbali makové opekance s mliekom. Mäso do štedrovečerného menu nepatrilo. 

„Na stole bolo ovocie, obilie v slamenici, šípky, cibuľa, cesnak či orechy, ktoré sa hádzali i do kútov a pritom sa hovorilo: ‚Radujte sa kúty, Vánoce sú tu‘, aby celý dom vedel, že sú Vianoce. Večera sa začínala oblátkami s medom. Tie piekol organista vo vedľajšej obci Bošáca, u nás na Kopaniciach kostol nebol. On piekol oblátky pre celú farnosť. Pred večerou sme sa pomodlili, po večeri sme si zaspievali koledy. Neskôr asi v 50. rokoch sa už na stôl dostala aj ryba – nie však vyprážaná, ale sardinky či zavináče.“

Kým dnes rezne či kapustnicu zo Štedrej večere vyjedáme aj ďalšie dni, pred viac ako 70 rokmi bolo jedlo už na Božie narodenie iné. „Vtedy už bývalo mäso – vývar a varená sliepka alebo ‚šnicle‘,“ hovorí o starých kuchárskych zvykoch rodáčka z bošáckych kopaníc.

Do kostola 8 kilometrov

Po Štedrej večeri, keď už Anna a jej súrodenci boli väčší, išli na polnočnú. Najbližší kostol mali z domu 8 kilometrov. „Cesta na svätú omšu bola dobrá, to sme išli dole kopcom, sneh vŕzgal pod nohami. Horšie to bolo cestou späť, ďalších 8 kilometrov prevažne do kopca.“ 

Do kostola sa podľa nej preto chodilo len výnimočne, najmä v malých dedinkách roztrúsených po bošáckych kopaniciach. Viac sa modlilo doma, na svätú omšu išli spolu ako rodina len raz za čas. „Tato išli každú nedeľu, ale mama doma varili obed. Bolo nás viac, takže nemohli od nás odbehnúť. Dedko sadli za stôl a začali sa modliť ruženec, my ako deti sme si kľakli k lavici a modlili sme sa tiež.“ 

Ježiško pred 70 rokmi nechodil

Rodáčka z Kopaníc súčasnú generáciu mladých, ale aj ich rodičov mierne šokuje, keď príde reč na darčeky. „Ježiško nechodil vôbec, vtedy sa to nerobilo. Kúpilo sa deťom, keď bolo nutné, ale pod stromček sa nedávali darčeky – jednak to nebol zvyk a neboli na to ani peniaze. Keď sme boli starší, jedny Vianoce doniesol najstarší brat Janko domov banány, vtedy to bolo čosi nové, ale o darčekoch, ako ich poznáme dnes, sa nechyrovalo.“ Neskôr už darčeky prišli do módy, ale to ich dávali až vlastným deťom. 

Vyše 55-ročná Eva Kmeťová si na ne už spomína. „My sme sa na darčeky tešili odmalička. Samozrejme, tiež boli v mnohom iné ako dnes. Nepohybovali sa v desiatkach či stovkách eur, boli skromnejšie, ale pekne zabalené a vždy boli veľkým prekvapením.“

Obe sa však zhodnú, že detstvo bolo v ich časoch bezstarostnejšie a radostnejšie. „Naháňali sme sa v sadoch, hrali sme sa vonku a za každého počasia s deťmi od susedov. Dnes sa už susedia často ani nepoznajú a deti bez dozoru von takmer nechodia.“

Hoci dnes už Ježiška nemusíme skrývať pod rôzne iné názvy, máme oveľa väčší problém. Z Vianoc ho vytláčame a nahrádzame ho konzumom. Pretekáme sa v hojnosti jedla i darčekov a na tak potrebné zastavenie sa a zamyslenie nemáme čas. Sviatky „pokoja a mieru“ však vo vtedajšej dobe boli podľa spomienok oboch dám ozaj sviatkami pokoja, bez zhonu a trojtýždňového predvianočného ošiaľu presýteného vianočnou hudbou a vysvietenými ulicami, domami či obchodmi. 
A čo my kresťania dnes? Počas adventného stíšenia a prípravy môžeme a máme byť pre ostatných svedkami očakávania tej pravej vianočnej radosti.