Cez relikvie ďakujeme Bohu za dar svätcov

Dozvedáme sa o mnohých zázrakoch, uzdraveniach i nevysvetliteľných javoch, ktoré sa spájajú s modlitbou pri hroboch a relikviách svätých či dokonca s ich dotykom.

Kňaz Ľudovít Gabriš, ktorý sa im roky venuje, však upozorňuje, že „uzdravuje iba Boh a relikvie sú len prostriedkom, cez ktoré koná. Samotné ostatky svätcov nie sú zázračné a nemajú silu mimo Boha. Vážime si ich len kvôli uctievaniu Boha ako to o ctení si ostatkov mučeníkov trefne vyjadril sv. Hieronym -  ‚aby sme lepšie obdivovali toho, ktorého mučeníkmi sú‘“. 

Zdroj milostí

Farár v Červenom Kameni vysvetľuje, že sú spojené s úctou Boha, ktorý nám daroval toho svätca. „Keď totižto zomrie svätec, voláme to deň narodenia sa pre nebo a samotné relikvie sú plné života, pretože je tam svätosť, niečo čo nás presahuje, čo nám pripomína zmŕtvychvstanie. Keď ideme do hĺbky, zrazu zisťujeme, že sú pre nás zdrojom milostí.“ 

Svätci sú nám podľa otca Luigiho, ako ho všetci volajú, vďaka priamemu kontaktu s nimi cez ich ostatky bližší a na ich príhovor môžeme získať mnohé milosti. Sú bližšie pri Bohu ako my a môžu za nás orodovať.

Učenie Katolíckej cirkvi nám dáva za príklad čnosti svätorečených veriacich, ktorí boli verní Božej milosti a cez nich „uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov. Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Veď svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 828).

Spájajú sa s odpustkami 

Nájdeme ich v kostoloch či v kaplnkách na dôstojnom mieste. Podľa Ľudovíta Gabriša sa ľuďom sprístupňujú najmä na sviatok daného svätca a vtedy sa spájajú s úplnými odpustkami. „Preto sa to volalo odpust, ľudia putovali do kostola na sviatok toho svätca, aby si ho pripomenuli a uctili a často bol samotný kostol odpustkový, čo znamená, že mal relikvie svojho patróna.“

Niektoré sú sprístupnené stále, závisí to od správcu farnosti, v niektorých prípadoch ich dokonca vlastnia aj veriaci v svojich domovoch, čo však mnohí kňazi neschvaľujú. Otec Luigi to ako neúctu k svätým nevníma, sám má niekoľko relikvií, ktoré aj veriacim požičiava. „Zažil som vďaka tomu veľa krásnych svedectiev – od uzdravení až po dar detí pre páry, ktorým hovorili, že sú neplodné.“ 

Tri kategórie relikvií

Páter Ľudovít Gabriš hovorí o troch stupňoch ostatkov. „Relikvie prvej triedy sú časti svätcovho tela, prípadne predmety, ktoré sa spájajú s udalosťami Ježišovho života – nástroje jeho umučenia či artefakty, ktoré súvisia s jeho narodením.

Druhotné relikvie sú kusy odevu a predmety, ktoré svätec používal alebo vytvoril, a tretí stupeň vyjadruje posvätené veci, ktoré boli v priamom kontakte s relikviami prvého stupňa, teda sa dotkli tela svätého. Môžu to byť ružence, kríže, prstene či zbožné obrázky.“ 

Relikvie aj v oltároch kostolov

Už od prvopočiatkov Cirkvi sa podľa Ľudovíta Gabriša ľudia modlili pri hroboch mučeníkov a v deň toho mučeníka sa v mnohých prípadoch diali zázraky. Preto sa zaviedla prax, aby v každom oltári boli relikvie mučeníka. 

S týmto zvykom sa oficiálne stretávame približne vo 4. storočí, keď biskup (dnes svätec) Ambróz vložil do oltára v milánskej Bazilike sv. Petra a Pavla ostatky týchto apoštolov, ktoré doviezol z Ríma. Urobil tak i neskôr, v Bazilike Naboriana, dnešnej Bazilike sv. Ambróza v Miláne, keď do oltára uložil celé telá mučeníkov sv. Gervasia a Protasia. 

Nie vždy boli blízko novopostaveného kostola relikvie mučeníkov, preto sa rozmýšľalo o delení kostí, ich prenášaní na rôzne miesta či používaní predmetov, ktoré sa dotýkali ich tiel. Rím bol dlho proti kúskovaniu tiel (zachovaná zmienka z prelomu 6. - 7. storočia od pápeža Gregora Veľkého), zatiaľ čo kresťanský Východ s tým problém nemal.

Najprv sa totiž do oltára vkladali telesné ostatky mučeníkov, dnes to môžu byť aj iní svätci, nie je to však záväzné.
Rímsky misál v bode 266 píše: „Je dobré, keď sa zachová zvyk vkladať do konsekrovaného oltára alebo pod oltár relikvie svätých, aj tých, čo neboli mučeníkmi. Treba však dbať na to, aby pravosť týchto relikvií bola zaručená.“

Biskupský ceremoniál zasa v bode 866 upozorňuje:
„Pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, musia byť také veľké, aby bolo zrejmé, že sú to časti ľudského tela. Nie je prípustné, aby sa vkladali iba nepatrné pozostatky jedného alebo viacerých svätých. Treba si čo najstarostlivejšie overiť, či pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, sú pravé. Je lepšie posvätiť oltár bez pozostatkov, ako vložiť doň pozostatky, ktorých pravosť nie je overená.“