Chceme všetko a hneď

Súčasná generácia akoby nebrala do úvahy limity a hranice vlastných síl, prostredia či materiálnej dostupnosti. V tomto zmysle sa pravdivo javí teória rakúskeho psychiatra a psychológa Alfréda Adlera (1870 – 1937), ktorý za primárnu ľudskú silu považuje smäd po uplatnení a po moci. 
 

Začína sa to výchovou

Pri analýze ľudského správania si všímame, že i dieťa chce získať ihneď a čo najviac z materiálneho či nemateriálneho benefitu, aby si „poistilo“ vlastné plány. No až keď narazí na správnu rodičovskú výchovu, postupne sa presviedča aj o dobrodeniach výchovných limitov. 

Prostredníctvom vyváženého rodičovského prístupu si individuálne každý z nás vytvára vlastný životný plán a vyrovnáva sa s komplexom menejcennosti.

Podľa niektorých odborných štúdií ak sa v útlom detstve zanedbávajú výchovné obmedzenia, tieto osoby majú neskôr väčšiu dispozíciu osvojiť si infantilné správanie a problém vytvoriť si plnohodnotný vzťah s iným človekom.

Osobnosť takéhoto človeka je zameraná iba sama na seba a saturovanie vlastných potrieb.

Svoj podiel viny má na tom napríklad autoritársky štýl výchovy, ale aj protipól, akým je výchovný rámec nabádajúci k zbavovaniu sa zodpovednosti. Tiež neúplnosť predkladaných exemplifikačných modelov správania otca a mamy alebo prílišný ochranársky rodičovský syndróm. 
 

Sebadisciplínu nahradila sebaprezentácia


Z času na čas si vypočujeme: „Nik sa im nezavďačí. Je to pre nich málo a ešte menej, ako oni považujú za dobré. Rozmaznaná generácia.“ Nesťažujeme sa však na vlastné rady?

Človeku poslednej dekády akosi čoraz viac začína chýbať schopnosť pestovať si sebadisciplínu. Hádam aj preto, že sa vo výchovných štýloch až tak nezdôrazňuje ako v minulosti.

Keď sa spomenie, tak len okrajovo. Skôr sa nabáda k úspešnej sebaprezentácii. Za úspech sa nepovažuje postupné nadobudnutie materiálnych i duševných hodnôt, ale chytré a expresné konanie.

Spontánnosť a prístupnosť sa však ľahko premieňajú na povrchnosť. Súčasník čoraz častejšie očakáva podnety zvonku, od druhého. Nevyhľadáva a nepátra po nich.

Nezriedka sa takéto očakávania prenášajú aj do spôsobu vyjadrenia viery. Ak mi Pán Boh nedá to, o čo ho žiadam, hneď, asi je zbytočné ďalej prosiť.

No mnohí si neuvedomujú, od čoho nás on uchránil zdanlivým nevypočutím našej prosby.

V našom uvažovaní sme prešli akoby do protismeru. Smer jazdy životom by nám mohli určiť slová sv. Jána Pavla II.: „Sloboda nespočíva v tom, že robíme, čo chceme, ale v tom, že máme právo robiť to, čo by sme mali.“

Pripravujme na to naše deti. Vždy sme zodpovední za to, ako sa správame, bez ohľadu na to, ako sa cítime.

Ľudia majú však problém správne naložiť so svojimi dňami. A tak sa len neustále kdesi náhlia a pachtia po výnose. Či to v konečnom dôsledku je aj ich ziskom, je na zamyslenie.

A pritom správne nasmerovanie môžeme objaviť aj v slovách nositeľa Nobelovej ceny za mier Alberta Schweitzera (1875 – 1965): „Pane, tu je môj život. Kladiem ho dnes na oltár. Nalož s ním podľa svojej vôle.“