Čo nám o slávení Vianoc hovorí Biblia

Aký základ má slávenie Vianoc vo Svätom písme?

Úlohou Svätého písma nie je poskytnúť vyčerpávajúce svedectvá a informácie svojej doby, ale skôr zaznamenať to, čo bolo podstatné pre rodiacu sa kresťanskú komunitu z hľadiska právd viery.

Evanjeliové texty vznikli spätným procesom, to znamená s časovým odstupom vzhľadom na udalosti, ktoré obsahujú.

V tomto odstupe je zahrnutá už aj skúsenosť učeníkov s ohlasovaním evanjelia po Ježišovom nanebovstúpení, zakladanie nových kresťanských komunít a potreba odovzdať im vieru v Božieho Syna, aby sa uchovala verným spôsobom.

V prvom rade sa ohlasovalo Ježišovo umučenie a zmŕtvychvstanie. Neskôr sa pozornosť sústredila na to, čo Ježiš robil pred ukrižovaním, to znamená jeho verejné účinkovanie, počas ktorého ohlasoval Božie kráľovstvo slovami a skutkami.

Matúš a Lukáš k tomu ešte pridali aj rozprávanie o jeho narodení. Preto pre slávenie sviatku Narodenia Pána, ako aj celkovú štruktúru a atmosféru Vianočného obdobia sú dôležité biblické texty predovšetkým týchto dvoch evanjelistov.

Na čo nás evanjelisti pozývajú zamerať sa pri príbehu o narodení Pána?

Ak si prečítame prvé dve kapitoly Matúšovho a Lukášovho evanjelia, zbadáme, že sú podané z perspektívy dvoch postáv.

V Matúšovom evanjeliu stojí v popredí vianočných rozprávaní svätý Jozef a evanjelista všetko podáva z jeho pohľadu. Chce nám tým odkázať, aby sme ho nasledovali a boli blízko Božieho Syna ako on.

Do popredia vystupuje predovšetkým Jozefova dôvera a poslušnosť Božím príkazom podľa vzoru starozákonného Abraháma. Vyprosujme si aj my túto dôveru a poslušnosť Pánovi a jeho slovu.

V Lukášovom evanjeliu sú udalosti narodenia Božieho Syna vyrozprávané z pohľadu Panny Márie, Ježišovej Matky. Boh prostredníctvom anjela komunikuje s Máriou a zjavuje jej zázračné počatie a narodenie Syna.

Mária aktívne vystupuje pri návšteve príbuznej Alžbety, ako aj pri obetovaní v chráme. Evanjelista na adresu Márie dvakrát pripomína: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19. 51).

Božia Matka sa stáva vzorom veriaceho človeka, ktorý je vnímavý na zázračné Božie konanie, snaží sa porozumieť jeho zmyslu a preniesť ho do vlastného života.

V podaní týchto dvoch evanjelistov nájdeme rozdiely, ale obaja sa zhodujú v zásadných pravdách, ktoré sú podstatné pre kresťanstvo. Ježiš je anjelom predstavený ako Spasiteľ sveta.

Narodil sa Márii mocou Ducha Svätého bez jej sexuálneho vzťahu s Jozefom. Ježiš je Boží Syn. Narodil sa v Betleheme, ktorý bol rodným mestom kráľa Dávida, ale vyrastal v Nazarete. Na jeho osobe sa napĺňajú prisľúbenia o Mesiášovi zapísané v Zákone a v Prorokoch, čo kresťania začali neskôr nazývať Starý zákon.

Boží Syn však prišiel nielen pre židovský národ, ale ako spása ponúknutá všetkým ľuďom. Matúš to dokumentuje príbehom o mudrcoch z východu a Lukáš Simeonovým chválospevom, ktorý hovorí o Ježišovi ako o svetle na osvietenie pohanov.

Spomína okrem evanjelistov Lukáša a Matúša ešte niektorý z autorov novozákonných spisov bližšie Ježišovo narodenie?

Nachádzame už len niektoré nepriame zmienky, ale nie je ich málo. Evanjelium podľa Jána sa začína známymi slovami „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1), ktoré čitateľovi pripomínajú vôbec prvé slová celého Svätého písma v Knihe Genezis: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“

Evanjelista Ján tak ukazuje, že v Ježišovi Kristovi – večnom Slove - sa začínajú pre ľudstvo nové dejiny. V tomto Jánovom prológu ďalej zaznievajú slová: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Je to odkaz na tajomstvo Kristovho vtelenia a narodenia.

Niektoré ďalšie nepriame odkazy nachádzame v listoch apoštola Pavla. Prvý nájdeme v kristologickom hymne v Liste Filipanom 2, 7, kde Pavol o Kristovi uvádza:

„Vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ Je jasné, že Pán Ježiš si vzal svoju ľudskú prirodzenosť počatím a narodením.

Ďalší nepriamy odkaz na jeho narodenie sa nachádza v úvode Listu Rimanom, kde Pavol o sebe hovorí, že bol „vybraný hlásať Božie evanjelium, ktoré Boh vopred prisľúbil vo Svätých písmach skrze prorokov o svojom Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“ (Rim 1, 1 – 3).

Ide o prísľub, ktorý v Starom zákone Boh dal Dávidovi prostredníctvom proroka Nátana: „Ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky“ (2 Sam 7, 12 – 13).

Tieto slová prepájame s Evanjeliom podľa Matúša, ktoré v rodokmeni uvádza odkaz na Pána Ježiša ako na Dávidovho Syna, ktorý sa narodil v Betleheme, odkiaľ pochádzal aj kráľ Dávid.

Ďalej apoštol Pavol v Liste Galaťanom 4, 4 – 7 uvádza, že Kristus sa narodil v plnosti času zo ženy. Tieto Pavlove slová sú dôležité, lebo potvrdzujú skutočnosť – telesnosť Ježišovho počatia a narodenia.

Boží Syn prišiel na svet nie ako nejaká myšlienka, duch, alebo anjel, ale ako ľudské dieťa, to znamená spôsobom, ako sa rodí človek.

Napokon ešte dôležitý je úryvok zo Zjavenia apoštola Jána. V dvanástej kapitole sa spomína veľké znamenie ženy, ktorej prišiel čas pôrodu a porodila syna.

Dieťaťom sa rozumie Mesiáš, ktorým je Ježiš Kristus. Drak chce pohltiť toto dieťa, avšak dieťa a jeho matka sa zachránia útekom na púšť podobne, ako bol pri narodení Kristus zachránený útekom do Egypta.

Približuje Biblia dátum Ježišovho narodenia?

Hoci evanjeliá nie sú dejepisnými knihami, nájdeme v nich údaje, ktoré čitateľovi poskytujú informácie z vtedajších dejín. V tomto smere vyniká Lukáš, ktorý sa zvykne nazývať „historikom medzi evanjelistami“ pre viaceré historické údaje, ktoré uvádza vo svojom evanjeliu.

Ježišovo narodenie kladie do historického kontextu Rímskej ríše, na čele ktorej v tom čase stál cisár Augustus. Vládol v rokoch 27 pred Kristom až 14 po Kristovi.

V nápise, ktorý sa našiel v meste Priene (v dnešnom Turecku) a ktorý sa datuje do roku 9 pred Kristom, je cisár Augustus označený titulmi boh a spasiteľ.

V starobylom gréckom meste Amfipolis sa našli mince so zobrazením cisára Augusta, na ktorých má tieto tituly. Pre Lukáša skutočným Spasiteľom nie je rímsky cisár, ale Ježiš, ktorý sa nenarodil v cisárskom paláci, ale v žľabe pre zvieratá.

Lukáš a Matúš kladú Ježišovo narodenie do obdobia vlády kráľa Herodesa (37 až 4 pred Kristom), ktorému Rimania zverili vtedajšie Judsko, Samáriu a Galileu.

Kristus sa teda narodil ešte pred rokom 4 pred naším letopočtom, keď Herodes zomrel v Jerichu. Zoči-voči tomuto krutovládcovi, o ktorom som sa už zmienil, prichádza iný kráľ, ktorého narodenie prináša pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie.

Evanjelista Lukáš ponúka ďalší chronologický údaj a uvádza, že Ježišovo narodenie bolo v čase, keď „vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius“ (Lk 2, 1 – 2).

Podľa nálezu z roku 1912 Publius Sulpícius Kvirínius pôsobil v Sýrii v rokoch 10 až 7 pred Kristom. Z historických prameňov vieme, že cisár Augustus počas svojej vlády nariadil tri sčítania ľudu (28 pred Kristom, 8 pred Kristom, 14 po Kristovi).

Práve sčítanie v roku 8 pred Kristom sa zhoduje s pôsobením Kvirínia v Sýrii a zároveň s vládou kráľa Herodesa v Judsku. Praktické vykonanie sčítania obyvateľstva v tej dobe mohlo v jednotlivých rímskych provinciách trvať niekoľko rokov a prebiehalo vo viacerých etapách.

Ak vezmeme do úvahy všetky tieto údaje (Augustus, Kvirínius, Herodes), potom môžeme povedať, že Kristus sa narodil medzi rokmi 8 – 4 pred naším letopočtom, najpravdepodobnejšie v roku 7/6 pred naším letopočtom.

Ako prví kresťania začali sláviť Narodenie Pána?

Je potrebné povedať, že kresťania pri slávení sviatkov a vôbec celkovej formácii liturgického roka boli ovplyvnení biblickou – starozákonnou tradíciou. Už v Starom zákone nájdeme rozdelenie celého roka na isté obdobia a sviatky, ktorými si Židia pripomínali mocné skutky, ktoré Boh vykonal v ich národe.

Pre židovský národ posvätným dňom každého týždňa bola sobota. K tomu sa pripájali rôzne sviatky:

Pesach – pamiatka vyslobodenia z Egypta; Šavuot – pamiatku Božích prikázaní na Sinaji; Sukkot – pamiatka 40-ročného putovania po púšti či Jom Kippur – Deň zmierenia. Tieto sviatky opakovane slávili každý rok.

Kresťania si postupne začali pripomínať udalosti a skutky Ježiša Krista. Začali sláviť v týždni nedeľu ako posvätný deň, keď Pán vstal z mŕtvych. Počas židovského sviatku Pesach si kresťania osobitne pripomínali umučenie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Slávili zoslanie Ducha Svätého, ktoré sa skutočne odohralo na židovský sviatok Šavuot – 50 dní po Pesachu. Židovský sviatok Chanuka, ktorý sa slávi v polovičke decembra ako sviatok svetiel podľa židovských kníh Machabejcov, sa stal odkazom na príchod pravého Svetla Ježiša Krista na Vianoce.

My kresťania prijímame Bibliu ako jeden celok, to znamená Starý a Nový zákon vytvárajú jednotu. Avšak je potrebné zdôrazniť, že kresťanstvo nie je predĺžením židovstva.

Ako Kristovi nasledovníci prijímame to, čo nádherným spôsobom vyjadril autor Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2).

Nie sme synovia prvej – starej zmluvy, ktorú Boh uzavrel na Sinaji, ale novej zmluvy, ktorú uzavrel Boh s ľudstvom v Božom Synovi Ježišovi Kristovi.

Robíme to, k čomu nás pozývajú novozákonné evanjeliá, keď hovoria, ako pastieri, ale aj mudrci sa prišli do Betlehema pokloniť novonarodenému Kráľovi. Aj my sa chceme prísť pokloniť Kristovi ako Kráľovi sveta a našich životov.

Malo ustanovenie 25. decembra ako dňa slávnosti Narodenia Pána nejaký biblický základ?

Vo Svätom písme sa nezachoval presný dátum Pánovho narodenia, ale je to pochopiteľné, lebo nejestvovali matričné úrady. Slávenie 25. decembra ako Narodenie Ježiša je doložené po prvý raz v roku 336 v Ríme.

Svätý Ján Zlatoústy (347 – 407) vo svojej kázni v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku po celom kresťanskom svete.

Zdá sa, že dátum si zvolili kresťania v Ríme namiesto pôvodného pohanského sviatku Dies Natalis Solis invicti – Deň zrodenia neporaziteľného slnka, ktorý bol spojený so zimným slnovratom.

Kresťania tento sviatok použili nanovo v kresťanskom duchu a začali ho sláviť ako deň narodenia Krista, ktorý sám o sebe vyhlásil, že je svetlo sveta.

Jestvujú však aj odborníci, ktorí hovoria, že keď rímsky cisár Aurelián (vládol v rokoch 270 – 275 po Kristovi) ustanovil 25. decembra 274 pohanský sviatok Narodenia neporaziteľného slnka, išlo o pohanskú reakciu k dátumu, ktorý už rímski kresťania slávili ako sviatok Narodenia Krista.

Teda nie kresťania nahradili obsah pohanského sviatku, ale proces bol opačný. Aurelián, ktorý nenávidel kresťanov, chcel týmto sviatkom ukázať neustále omladzovanie Rímskej ríše.

Ako možno vnímať v duchu Svätého písma rozličné zvyky, ktoré majú síce pohanský pôvod, no tradíciou sa začlenili aj do kresťanského slávenia Vianoc?

Samotný Boží Syn vzal na seba konkrétnu ľudskú prirodzenosť, narodil sa v konkrétnom čase a priestore Rímskej ríše, mal tvár, svoju farbu hlasu, hovoril konkrétnymi jazykmi vtedajšej doby (hebrejsky, aramejsky, grécky).

Kresťanstvo v duchu svojho zakladateľa išlo a pokračuje cestou inkulturácie, to znamená ohlasuje Ježišovo evanjelium v konkrétnej kultúre a jazyku. Keď svätý Pavol prišiel do Atén, hovoril po grécky; keď sv. Cyril a Metod prišli na Veľkú Moravu, hovorili starosloviensky.

Zavrhneme mobilný telefón a internet len preto, lebo ho „nevymysleli“ kresťania? Či nie je lepšie vložiť tieto moderné prostriedky do služby ohlasovania evanjelia a používať ich spôsobom, ktorý je v zhode s náukou Cirkvi?

Rôzne vianočné vinše a koledy, jasličky, koledovanie a podobne odrážajú úprimnú zbožnosť často jednoduchých, ale hlboko veriacich ľudí. V týchto kresťanských ľudových tradíciách je prerozprávaný odkaz na biblické udalosti a postavy.

Keď si sadáme za štedrovečerný stôl, lámeme oblátky a dávame medom krížik na čelo tým, ktorých máme radi, vnímame, že sme súčasťou príbehu Božej lásky, do ktorej sme aj my zahrnutí.