Rozlíšiť dobro znamená poznať cieľ
Najlepší spôsob, ako rozoznať dobro od zla, je pokoj v duši. Ilustračná snímka: unsplash.com/ Alistair Macrobert
„Otázku pôvodu zla musíme podľa katechizmu skúmať tak, že upriamime pohľad viery na Krista, ktorý nad ním zvíťazil,“ objasňuje ďalej Radovan Šoltés. Ježiš Kristus ale nie je len víťaz nad našimi hriechmi, teda nad zlom. V prvom rade je našou cestou a cieľom, v ktorom nájdeme plnosť nášho života.
„Preto všetko, čo nám pomáha dosiahnuť cieľ, je pre nás dobré a všetko, čo nám prekáža, je zlé.“ Dobro a zlo sú teda výsledkom nášho správneho alebo nesprávneho rozhodovania a konania, ktoré je alebo nie je v súlade s cieľom nášho bytia tu na zemi.
ROZLÍŠIŤ DOBRO OD ZLA
Ak je niekedy ťažké rozlíšiť, čo je dobré, je to najmä preto, že nepoznáme náš cieľ. Ak je cieľom nášho života Kristus, poznať ho neznamená len o ňom vedieť, ale aj ho prežívať. „Vonkajšie podnety sú také lákavé, že sa od nich nedokážeme odpútať a to nám bráni v precitnutí k najväčšej pravde nášho života.“
Radovan Šoltés preto kladie otázku: „Od čoho očakávame v našom myslení a konaní, že nás urobí šťastnými a dá nám istotu? Od vedomého zjednotenia s Kristom alebo od atraktívnych možností, ktoré sa nám samovoľne a nutkavo ponúkajú zvonka?“
KLAMLIVÝ POKOJ V SRDCI
Niektorí tvrdia, že najlepší spôsob, ako rozoznať dobro od zla, je pokoj v duši. „Ale ak má niekto takpovediac hrubé svedomie, môže cítiť pokoj aj tam, kde ide o zlé rozhodnutie. Naopak, ak má niekto príliš citlivé a škrupulózne svedomie, bude cítiť nepokoj aj tam, kde nie je objektívne nič zlé.“
Z psychologickej stránky keď niečo veľmi chceme, dokážeme si to ospravedlniť rôznymi argumentmi, ktorým nakoniec aj uveríme, a v duši sa dostaví istý pokoj aj zo zlého rozhodnutia. „Preto sa v Cirkvi odporúča duchovné sprevádzanie, keď druhý človek vidí aj to, čo ja vidieť nechcem, a jeho služba mi pomôže kráčať po dobrej ceste.“
ÚČEL (NE)SVÄTÍ PROSTRIEDKY
Toto príslovie je v rozpore s náukou Cirkvi a nemal by s tým súhlasiť žiaden kresťan. Podľa teológa totiž akýkoľvek krok, ktorým sa otvoríme zlu – aj keď ide o cieľ dosiahnuť dobro –, povedie v konečnom dôsledku k víťazstvu zla. „Svätý Ignác z Loyoly o pravidlách rozlišovania hovorí, že náš nepriateľ vstupuje do nášho života cez naše dvere, ale vyvádza nás svojimi. Čo znamená, že nestačí odmietať len zlé prostriedky, ale musíme byť obozretní aj voči inšpiráciám, ktoré vyzerajú na prvý pohľad dobre.“
To znamená, že musíme mať na zreteli svoj cieľ – Ježiša, a nie to, čo chce naše ego – ilúziu mysle. Ani Ježiš sa nijako nedohodol s farizejmi, aby mohol urobiť viac dobra, pretože by šiel sám proti sebe. Ale žil zjednotený s Otcom, vďaka čomu dokázal rozlíšiť pravú cestu od falošnej. Do takéhoto postoja povzbudzuje každého. „Jeho cesta je aj našou a kľúčovým nástrojom na nej je vnútorná modlitba.“
Keď Boh je dobrý
Odkiaľ sú všetky vojny, tragédie a zlo vo svete, keď Boh je dobrý? Ak by to tak bolo, nedopustil by to. Tieto slová sme už iste počuli... Problém je skôr v našom obraze Boha, chápaného cez kategóriu všemohúcnosti, pretože ľudská spoločnosť je postavená na princípoch hierarchického používania moci.
Boh však nie je mocný v zmysle sily, ktorou by ničil zlo, ako človek ničí svojho nepriateľa napríklad vo vojne. O Bohu môžeme podľa apoštola Jána povedať len jedno – je životodarná láska.
Prečo sa teda rozhodol stvoriť svet, keď vedel, ako to dopadne? Pretože jeho vnútorným princípom je byť pre druhého – dávať sa (agapé) napísal kedysi pápež Benedikt XVI. Trojičný princíp nie je o ovládaní, ale o zdieľaní života Trojice, teda o odovzdávaní sa druhému, a my sme stvorení na tento obraz.
S tým však musíme mať osobnú skúsenosť. Potom pochopíme, že Boh neodvolateľne hovorí svoje „áno“ každému jednému z nás aj celému svetu napriek tomu, že my často odpovedáme „nie“.
Náš cieľ je zjednotenie s Kristom, čo môžeme nazvať aj slovom nebo. On je princíp, skrze ktorý sme stvorení. V tradícii Cirkvi ide o kľúčový princíp pre pochopenie zmyslu života a toho, čo je vlastne naším dobrom.
Pavol na areopágu povedal: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Vychádzalo to však z jeho skúsenosti s Kristom, ktorý je v nás (Kol 1, 27). Máme takúto skúsenosť aj my? Všetci sme pritom pre ňu disponovaní.
A cesta ku Kristovi v našom srdci je veľmi krátka, ale úzka. Preto by človek neraz radšej kopal obrovskú jamu, než by sa zbavil náklonností, ktoré mu na tejto ceste návratu k Božiemu obrazu prekážajú.
RADOVAN ŠOLTÉS